Malé rodinné reštaurácie v malých srílanských dedinkách tu často vyzerajú len ako zastrešenie dvorčeka pred jednoduchým domom domácich s 3-4 plastovými stolmi a stoličkami. Domáci sú vždy veľmi milí, úprimne usmiati a výborní kuchári.
Domáci v tejto reštaurácii majú malinkú a chudunkú asi 2-ročnú dcéru Shanu, ktorá si k nám hneď prisadne, smeje sa, bubnujeme spolu po stole a čakáme na jedlo. Sama si vyberie, na koho kolená si sadne a svojim detským smiechom si nás rýchlo omotá okolo prsta. Okrem nej sa nám o rozptýlenie postará o chvíľu aj veľký varan, ktorý sa zrazu zmätene premáva popod stoly.
So synom vyskakujeme na stoličky, Andrej s dcérou rýchlo ustupujú o niekoľko metrov na ulicu. Aj sa smejeme, aj sa trochu bojíme. Ani domáci si v tejto situácii nie sú celkom istí. Varan sa snaží vydriapať hore na stenu, robí humbuk všade naokolo a majitelia sa ho snažia metlou z ako-tak bezpečnej vzdialenosti vyhnať preč. Po niekoľkých minútach konečne nájde cestu a stratí sa niekde v zeleni.
Tak nám to dnes pekne začína....
Cestou do Polonnaruwy: Nevystúpime radšej?
V hre o cestu do Polonnaruwy je pôvodne aj taxi, ale cesta autobusom nás láka. Tuk-tuk nás teda zvezie do Habarany a len čo sa zložíme na zastávke, prichádza autobus. Je ale celkom plný.
„Príde ďalší autobus?“ pýtame sa sprievodcu.
„Áno, ale ani tam nebude viac miesta.“
Nastupujeme. V uličke zas toľko ľudí nestojí a čaká nás len hodina jazdy. Naše nové, ešte pomerne čisté batohy sa krstia práve v kufri tohto autobusu, ktorý preváža všetku špinu a prach od svojho vzniku. A to bude asi riadne dlhá doba.
V telke nad šoférom beží bollywoodsky trhák. Akčno-romantická telenovela indickej kinematografie nás riadne zabáva, mexické telenovely sú slabý odvar. Aj naše deti sa usmievajú popod fúz, už aj oni vidia, že toto filmové umenie je akési prehnané. Aspoň to však bola na začiatku len milá vyumelkovaná romantika, ktorá nám šteklila kútiky úst.
Von sa rozpršalo a vodič autobusu reže zákruty vcelku ostro na môj vkus. Radšej sa zapozerám do telky, ale aj to sa mi prestáva páčiť. Romantika sa rýchlo zvrtáva do hotového hororu, kde klan okolo zlého šéfa vyzabíja celú rodinu aj s deťmi. Matku zabíja ako poslednú na pôrodnom stole lekár, ktorý bol prezlečeným zloduchom a malé novorodeňa pohodí na smetisku. Všade samá krv, strih. To novorodeňa sa zázračne zachránilo a po rokoch sa pomstilo v ďalšej vražde.
Po hodine vystupujeme v Polonnaruwe v traume. Ak som písala, že indická kinematografia je prehnaná, platí to vo všetkom. Krvavý masaker vykreslila do takých detailov, že sa mi o tom aj snívať bude. Decká, dúfam, že ste na to z uličky autobusu nekukali ani bajočko...
Polonnaruwa už dávno nie je strateným mestom v džungli
Do Polonnaruwy sme prišli za krásnym chrámom, ale mesto je to hlučné a prašné; ani trochu sa nám nepáči. Naše ubytovanie zarezervované cez booking je zas absolútnym opakom – schované úplne mimo mesta až tak, že tam nič nie je. Nič. Aj najesť sa, a to už sme od raňajok poriadne hladní, sa musíme ísť za pomoci Sambatha, tunajšieho zamestnanca, ktorý nás odvezie do najbližšej reštaurácie. Letáčik o ubytovaní pritom hovorí presný opak, to nás fakt pobaví. Vraj sa tu aj jedlo podáva, píše sa na letáčiku. No, nepodáva. Pozitívom však aj tu ostávajú ľudia – so Sambathom a jeho kolegom trávime večer pri pive dve hodinky a napriek tomu - alebo vďaka tomu - že po anglicky vie len úplné základy, sa naozaj úprimne nasmejeme.
Doteraz si pamätám pohľadnicu hulmana posvätného, na ktorej som sa ako dieťa toľko nasmiala. Dnes týmto šedivo-strieborným opiciam s čiernymi tvárami dávame niečo pod zub. Zjavili sa znenazdajky pri nás, vyšli zo zelenej húšťavy opodiaľ a Sambath s kamošom ich namiesto odháňania kŕmia. Zdá sa, že sa nejaký ten čas už navzájom poznajú. Hulmany nie sú vôbec drzé, neskáču nám po hlavách, jedlo z našich dlaní berú úplne jemne. Drzejšie sa zdajú byť makaky v korunách stromov, ktoré radšej opodiaľ rabujú smetné koše.
Ledva sa pohol a už sa aj pokazil
Do Polonnaruwy sme prišli kvôli komplexu tunajších chrámov. Priamo pred nimi si prenajímame polohrdzavé bicykle, ktoré síce nie sú žiadne šípy, ale na začiatok sme radi, že s hrkotom vôbec idú. To už po pár minútach neplatí, Andrej dostáva defekt, ale stíha bicykel vymeniť ešte pred vstupom do areálu.
O chrámoch v Polonnaruwe sa píše ako o meste stratenom v džungli, no dnes už to tak veľmi neplatí. Uličkami s červenou hlinou sa presúvame od jedného chrámu k druhému. Pri viacerých chrámoch sú okrem turistov aj domáci, ktorí si tu robia svoje malé obrady, kráčajú okolo stúp a chrámov a pospevujú si posvätné verše. Všade sú aj obchodníci so suvenírmi, ale našťastie sa na tých arabských svojou dotieravosťou vôbec nedoťahujú.
„Defekt!“ kričí opäť Andrej. Od vchodu do komplexu sme už ďaleko. Andrej skúša odchytiť tuk-tuk, ktorý by ho aj s bicyklom vzal pred komplex, aby si ho vymenil. Za chvíľu už stojí pri nejakom pánovi a prekvapene nám kričí: „Ten bicykel je jeho, dá mi iný.“ A už ho na motorke vezie niekam preč. Vyzerá, že úplne náhodou natrafil na niekoho z onej „firmy“, a tak za chvíľu prichádza na novom bicykli za nami.
Areál chrámov je plný makakov. Hrajú sa, hádajú sa, vyberajú si navzájom blchy. Nasmejeme sa na tom, ako si z malých budhistických oltárikov kradnú rozpoltené kokosy, v ktorých sú zapichnuté vonné tyčinky. Galgani.
Po 2 hodinách máme dosť hlavne slnka, je ťažké sa pred ním niekde skryť. Odchádzame z chrámov, no bicykle si ešte nechávame. Po skúške odvahy na bicykloch v srílanskej premávke nakoniec zastavujeme v malom tichom hotelíku v bočnej uličke. „Môžeme sa u vás najesť?“ pýtame sa. Pri pohľade na Európanov hneď v rozpakoch vravia, že nie. „Local food,“ presviedčame my ich, že naozaj nepotrebujeme žiadne západniarske výmysly. „Rice & curry...OK?“ odvetia. O chvíľu už máme na stole hotové hody. Ešte aj koláče prinesú.
Nič nie je čierne alebo biele
Vraciame bicykle a zvyšok dňa už trávime v tom našom prázdnom hotelíku. Definitívne konštatujeme, že Polonnaruwa nás sklamala. Celé mesto akoby smrdelo naftalínom, kulinárska scéna sa tu oproti zvyšku Srí Lanky pohoršila, dokonca ani naše obľúbené rotti vraj v tejto oblasti nerobia. Samotné mesto je hlučné a nevzhľadné a bohužiaľ ani chrámy to nedokázali úplne vykompenzovať. Príjemným elementom ostáva akurát sympatický Sambath, ktorý nám veľmi prirástol k srdcu.
Na druhej strane tiež ale treba povedať, že Polonnaruwa mala v našom výlete svoje miesto a vniesla doňho svoje vlastné fluidum. Hoci nás neočarila krásnymi zákutiami, prispela svojimi špecifickými zážitkami, ktoré by sme neboli zažili nikde inde. Od cesty autobusom s bollywoodskym psychohororom až po tiché pozorovanie srniek pri hoteli a kŕmenie hulmanov. A mačka po sinhálsky sa vraj povie "pussa.“ :-)
