Noc bola katastrofálna, chytil nás jet lag, náš hostel stojí nad rušnou križovatkou a do toho to pársekundové zemetrasenie. Kým sme sa spamätali, bolo po ňom a ráno sme si ani neboli istí, či sa nám to dokonca nezdalo. „Keď sa zemetrasenie snívalo tebe aj mne, asi naozaj bolo.“ Tak asi teda bolo.
Križovatka pod nami, či skôr ojedinelé sanitky, ktoré ňou v noci prešli, boli čerešničkou na torte: napriek tomu, že o 3 nad ránom už bolo na križovatke celkom ticho, sanitka pred ňou aj tak spustí všetky výstražné svetelné aj zvukové efekty, a to teda riadne nahlas. Spolu s rečovým prejavom cez megafón.
Cestou pešo na tokijský rybí trh Tsukiji pozorujeme ľudí: takmer všetci v rukách zvierajú dáždniky, pre Japoncov je to neodlúčiteľný spoločník v každom počasí, ktoré tu môže byť nevyspytateľné. Navyše ich využívajú proti dažďu aj proti slnku, aby ich príliš neopálilo. „Kde by som si vlastne kúpila dáždnik na Slovensku?“ zamyslím sa. Ani neviem, kam by som ten tovar zaradila. Japonci dáždniky predávajú v každom obchode, nech je zameraný na čokoľvek.
Ženy nosia takmer bez výnimky topánky na vysokých opätkoch alebo na hrubých podrážkach, kompenzujú si svoj nízky vzrast. Malé aj väčšie dievčatá majú všetky ofinu a chlapi zas o trošku dlhší účes, ako som zvyknutá od nás. Muži navyše vyzerajú všetci tak uniformne a rovnako oblečení v nevzhľadných sivých oblekoch. A akoby im sem-tam boli aj veľké. V tejto tokijskej štvrti z radu nikto nevyčnieva.
V Tsukiji sa dá tak nádherne stratiť v úzkych uličkách
Tokijčania si sem z roboty odskakujú na dobré a čerstvé pouličné jedlo. Aukcie ulovených rýb sa konajú skoro ráno ešte za tmy – to sme ešte bojovali so zaspávaním, nie so vstávaním. V krytých častiach trhu to vonia rybacinou, nedá sa odolať.
Skúšame tie najčerstvejšie a najsurovejšie ustrice či krevety, je to lahôdka. Hoci si žalúdky zaplníme všeljakými náhodnými experimentami, nevyskúšať sushi priamo na Tsukiji by bol hriech. Sadáme si teda do jednej reštaurácie, či skôr polootvoreného stánku v úzkej uličke a objednávame si menej sýte sashimi. Sú úžasné, čerstvé, pevné s dokonalou štruktúrou.
Poobede sa objavuje dážď. Pri vchode do hostela je kopa dáždnikov, aj tu sú naň pripravení. Môžeme si ich požičať, sú pre hostí. Smerujeme na blízku a obrovskú Tokio Station, vybavujeme si 7-dňové tzv. JR passy, aby sme mohli po Japonsku jazdiť vlakmi bez ďalších tunajších opletačiek a platieb. Opletačky však budú teraz a aj potom 😊.
Ach, tie japonské vybavovačky!
Myslím, že teraz to už ide o čosi jednoduchšie, ale pred tými pár rokmi sme sa opäť museli za hlavu chytať:
najskôr som ešte z domu cez internet objednala JR passy
po ich zaplatení sme domov dostali kuriérom papierové poukazy
tie sme si teraz osobne museli ísť zameniť na stanicu za iné papierové preukazy (už samotné JR passy)
... a tými sa teraz budeme preukazovať zamestnancom železníc ešte pred nastúpením do vlaku. Pre porovanie: rok predtým sme si podobné passy vybavovali na vlaky vo Švajčiarsku. Vyklikala som, čo som potrebovala, zaplatila a do minúty som mala v maili QR kód, ktorý nám 7 dní platil na švajčiarske dráhy. Sprievodca vo vlaku si ho len zoskenoval. O rok neskôr sa samých seba pýtame, či sme naozaj v tej supermodernej krajine, kde malo všetko fungovať tak nejako samo. Veď, taký je obraz Japonska, nie?
A vlastne, ešte čosi. Musíme tiež dopredu vedieť, na ktoré vlaky JR passy platia. Japonsko má aj pomerne dosť súkromných prepravcov a tam s týmito preukazmi nepochodíme. Hotová veda!
Vybavení dáždnikmi sa ideme pozrieť do neďalekých záhrad Imperial Palace East Gardens, ktoré boli kedysi súčasťou priestranstva pôvodného hradu a doteraz v niektorých častiach sídli japonský cisár. Je to tu úplne iný svet: ticho a zeleň, za bránami však vidíme týčiace sa moderné budovy.
Vstup je zadarmo, no počet návštevníkov v rovnakom čase je obmedzený. Čo som asi tak čakala? Imaginárne počítadlo ľudí, ktoré priebežne skenuje presné črty tvár návštevníkov a v reálnom čase vyhodnocuje hustotu ľudí na meter štvorcový? Realita je taká, že každý návštevník dostáva do ruky obyčajný plastový žetón, ktorý pri odchode zamestnancovi odovzdá nazad. Žetón von, žetón dnu.
Dáždnikový národ
Od návštevy Tsukiji nám vyhladlo. Blízko hostela nachádzame reštauráciu, kde nám mokré dáždniky balia špeciálnym „dáždnikovým stojanom“ do igelitu. Vidíme to prvýkrát, nechápeme, ako to funguje, ale hneď po zaučení čašníčkou zvládame zvyšné tri dáždniky aj sami a náramne sa na tom bavíme.
Dostávame vlastnú kóju, ktorú si môžeme zavrieť a na čašníčku zvoníme zvončekom, keď ju potrebujeme. Komunikácia s ňou je ťažká, anglicky takmer nevie, objednávame si teda podľa obrázkov. K jedlu automaticky, ako takmer všade, dostávame aj misku lahodnej polievky miso, najedení teda budeme dosť. V ostatných častiach reštaurácie potom pozorujeme skupiny tých sivooblekových mužov vracajúcich sa z roboty. Teda, ešte nie tak celkom, zachádzka do reštaurácie im nejaký čas zaberie.
Cestou do hostela kupujeme adaptér na nabíjačku na mobil. Jednu sme kúpili na Slovensku, ale do japonských zásuviek nepasuje. Aj tak sa však zíde, lebo kúpený adaptér zas nemá koncovku na naše zariadenia. Keď sa však adaptér napojí na druhý adaptér a ten na náš mobil, máme to vyhraté. Tuším aj my už začíname lepšie zapadať do japonského systému. Často sa nám totiž zdá, že Japonci sa škrabú za uchom cez hlavu a že veci sa sem-tam dajú robiť aj jednoduchšie 😊.
Uvidíme, aké to bude v japonských horách.
