Do Škótska sme už raz dávno chceli ísť. Vtedy sme sa ešte nechali odradiť, lebo ako na potvoru sme mali v telke šťastie na dokumenty, z ktorých nám zo Škótska virtuálne takmer vyplavilo celú obývačku. „Mali by ste si od cestovky pýtať peniaze nazad za takéto počasie,“ komentuje doslova Henry Cole v programe World's Greatest Motorcycle Rides na Travel Channel, kde mu v každej jednej epizóde v UK prší. Toho strašiaka v podobe neustáleho dažďa sme sa vtedy zľakli. Vymenili sme ho za Japonsko.
Z Viedne sa vtedy do Tokia priamo nelietalo, ideme cez Dubaj. Hoci tušíme neznesiteľné teplo počas letných mesiacov, 2-dňovú zastávku si tam napriek tomu dobrovoľne naordinujeme. Nápad to nebol najlepší, ale skúsenosť zato zaujímavá.
Horúcejšie ako horúco
Je druhá polovica júla a muži v bielych, po členky dlhých kandúrach nám do pasu dávajú pečiatky. Vychádzame z terminálu, je takmer polnoc a asi 34 °C.
Sme celkom iste neznalí pomerov. Ráno vstávame s myšlienkou ísť sa schladiť do mora! Bývame v hoteli blízko letiska, berieme teda taxík a poloprázdnymi niekoľkoprúdovými cestami mierime na poloprázdnu pláž Marina. Obrovské ruské kolo sa tu ešte len stavia. Zrejme len kvôli tomu, že je piatok, na ňom robotníci teraz nemakajú.
Začíname chápať, že v tomto teple s údajnou pocitovou teplotou 66 °C všetci z Dubaja na leto buď zutekali alebo aspoň zaliezli niekam do klímy. More nás ani trochu nezachraňuje, vlastne rozdiel medzi teplotou vzduchu a vody takmer ani nevnímame. Je to ako kúpanie v horúcej vani. Pekelne horúcej a slanej vani. Oči nás štípu ako blázon.
K úpalu nemáme ďaleko. Do mora sme vliezli dvakrát, dno sa zvažuje len pomaly, takže ani ďalej od brehu nie je voda takmer o nič studenšia. Decká som nevidela červenšie v lícach ani pri tej najbesnejšej naháňačke. Na hodinku sa schladíme v reštaurácii na obed, kde ma hneď zaujme, že aj čašníci sa medzi sebou rozprávajú po anglicky. Nejako mi to dochádza len pomaly. Teória to síce vravela, ale v praxi ma to zrazu prekvapuje, že je to naozaj tak - skoro celý Dubaj je poskladaný z Bangladéšanov, Pakistancov, Filipíncov, ktorí sem prišli za lepším zárobkom. Inak ako po anglicky sa medzi sebou nedohovoria.
Vyššie ako vysoko
Nájdeme najbližšiu stanicu metra a aj tu opäť vidíme snahu Dubaja byť jedným z najnavštevovanejších miest sveta. Emirátčania peniaze z ropy investujú vo veľkom do turizmu a jeho lákadiel pre budúcnosť mesta. Na zastávkach metra stretávame ľudí, ktorí sa špeciálne venujú len turistom. "Idete si kúpiť lístok na metro? Pomôžem vám," už aj máme pri sebe niekoho, kto síce pomôže, ale kazí nám srandu z objavovania.
Metro je plné opäť buď turistov alebo prisťahovalcov, ktorí v Dubaji pracujú. Samotných Emirátčanov by sme tu hľadali len ťažko, tí sa nepotrebujú presúvať metrom. Namiesto nich pozorujem mladú ženu, ktorá si cestu metrom spríjemňuje videohovorom, ale je to skôr smutný pohľad. Na druhej strane je zrejme jej malá dcéra niekde na Filipínach.
Cesta metrom - prevažne na povrchu - nám trvá zhruba polhodinu. Zvláštne je toto púštne mesto. V centre to kypí životom, ale okraje sú akosi apokalyptické. Vystupujeme na zastávke Dubaj Mall, z ktorej vedie nekonečný klimatizovaný tunel až do samotného nákupného strediska. Napriek všade prítomným pohyblivým pásom nám cesta doň trvá 15-20 minút, po ktorých rovno nasadáme do výťahu na 125. poschodie momentálne najvyššej budovy sveta Burj Chalífa. Žiadne rady, kto by sem do Dubaja teraz v lete chodil! Výška 456 metrov nám dáva zaujímavú perspektívu pohľadu na mesto - naokolo samé mrakodrapy, hneď pod nami slávna fontána, v diaľke púšť a na obzore púštny prach. Mesto sa stále rozrastá, stavenísk pri hranici s púšťou je veru dosť.
Dole v malle si dávame zmrzku. Za tri kopčeky platíme takmer toľko ako za taxík do hotela vzdialený 16 km. Benzín je tu lacný a naopak, všetko v Dubai Mall riadne drahé. Pri východe z obchodného centra práve "tancuje" na tóny arabskej hudby fontána, na ktorej pláva niekoľko lodiek s turistami. Fontána vystrekuje vodu do výšav megalomanského Dubaja, mesta v púšti, ktoré si nedbá postaviť jednu z najväčších fontán na svete o celkovej dĺžke 275 metrov.
Berieme taxík a pred hotelom ďakujem šoférovi po arabsky. "Prečo mi ďakuješ v arabčine? Veď to nie je moja rodná reč..." pousmial sa. Moja snaha o trochu málo komunikácie v arabčine, ktorou som 15 rokov od svojich štátnic vôbec nerozprávala, je ta-tam. Radšej idem spať.
Schladiť sa dá, ale ...
Bazén na streche hotela je jediným spasením v horúcom letnom Dubaji. Chcela by som to zvládnuť bez neho, ale je to sakra ťažké. Prečo? Lebo vonku je opäť milión stupňov a bazén nie je krytý. Robí sa mi mdlo už len z pomyslenia na to, koľko energie sa minie už len naň: nekrytý bazén na streche a predsa je teplota jeho vody stále príjemná na plávanie. A takto nákladne schladzujú Emirátčania celé mesto, nielen náš bazén!
Až podvečer opúšťame hotel v naivnom domnení, že horúčava bude znesiteľnejšia. Ešte ani nestihneme nastúpiť do taxíku pred hotelom a už nás teplo zmáha. Je úplne jedno, aká hodina dňa je.
Vystupujeme v časti Deira na brehu zátoky Dubaj Creek, ktorá zasahuje dovnútra mesta. Drevenou loďkou abra sa plavíme na druhú stranu zátoky do starého Dubaja. Nechcem byť opäť negatívna, ale ani staré mesto neoslní. Pocit starodávnosti narúšajú výhľady na vysoké mrakodrapy na obzore. Pár obchodníkov na nás tasí klasické „my friend, come to my shop“ , jeden dokonca naplno zíva, kým to dopovie. Typický sladký mätový čaj v neďalekej reštaurácii, kam sme sa opäť museli pred teplom ukryť, ma ale potešil. Pripomenul mi časy mojej stáže v Káhire, na ktoré s odstupom času už rada spomínam. Hoci, keď som sa odtiaľ vtedy takmer po polroku vracala domov, pregĺgala som veľa vecí a situácií.
Verdikt
Dubaj vie určite toľkými svojimi „naj“ ľahko ohúriť. Ja som vlastne rada, že sme sem prišli v lete. Mohla som si intenzívnejšie uvedomiť, aké pozlátko na úkor životného prostredia visí nad mestom. Teším sa už do Japonska, kam odlietame nasledujúce ráno. Ponad Irán a Pakistan zamierime nad územie Číny a popod Mongolsko smerujeme do Japonska. Akurát za Pekingom to prudko zvrtneme na juh, aby sme obišli vzdušný priestor Severnej Kórey.
Prelet ponad Karakoram mi dáva zabudnúť na Dubaj. Akoby sme leteli tesne nad zemou, štíty a ľadovcové údolia máme takmer na dosah. Pri 7- až 8-tisícovkách sa 10-kilometrová výška lietadla nezdá byť nijako vysoká. Letíme spolu s časom, takže do Tokia prilietame až za tmy pred 11 v noci tamojšieho času. Hodinky posúvame oproti Dubaju o 5 hodín dopredu a obraciame na tejto ceste list.
