“Kde budeme spávať, ak tam nie sú žiadne kempy?” deti majú oprávnené otázky. “A čo sprcha, záchod?” pribúdajú ďalšie. My sami na ne nemáme úplnú odpoveď. “Možno zaklopeme u domácich, neviem,” odpovedáme s úsmevom a tešíme sa blížiacemu sa novému dobrodružstvu.
Príchod do Gruzínska
Psy majú hodinovú hádku ešte ani nesvitá. Nie je to veru bohvieaká noc v hoteli Panorama v meste Kutaisi, kam sme včera z Viedne prileteli. V hoteli sme úplne sami, boli sme to preskúmať. Ľudia sú tu však veľmi prívetiví. Vraj, na ktorú hodinu nám pripravia raňajky, pýtali sa večer. Po dlhom rozmýšľaní a prepočítavaní času vypľujeme “8.30”. O päť minút nám ale chlapec z recepcie klopal na dvere, že raňajky budú aj tak až o 10.00. To nám úplne zoberie vietor z plachiet a len sa usmejeme. Už aj v polárnom Fínsku, kde sa o 10.00 len rozvidnievalo, sme raňajkovali o čosi skôr.
Ráno sa kupodivu z 10.00 stáva 9.15 a bacuľatá vysmiata Gruzínka nám hneď s úplnou samozrejmosťou ulieva miestne víno. “Môžem potom šoférovať?” pýta sa jej Andrej. Vraj “áno, áno”, ale Andrej si fakt istý nie je, hoci si už odpil. Na uisťujúcu otázku už dostáva s úsmevom zápornú odpoveď, usmiata Gruzínka mu berie pohár z ruky, ťukne si so mnou, vtisne mi pusu na líce a zvyšok vína chrstne do seba. Vitajte v Gruzínsku!
Piata parťáčka prichádza
Kľúče od obytnej Toyoty Hilux máme konečne v rukách. Obytná nadstavba a strešný stan nám zabezpečia bývanie pre štyroch. Vstavaná vonkajšia kuchynka, dokonca aj vonkajšia sprcha. Studená samozrejme. Namiesto wecka čupí v kufri … lopata.
V Gruzínsku sa ide kempovať nadivoko. Žiadne nalinajkované európske kempy. Ešte tie islandské z minulého roku boli tak na pól ceste, ale toto už bude tak “naozajsky”.
Len čo vyjdeme za mesto, okolie sa mení na zelený vidiek s kravami na ceste. Tie sa o nič nestarajú, majú vždy a všade prednosť. Z veľkej časti preto, že s nimi nikto nehne a nereagujú poriadne ani na trúbenie. “Venčia sa” samé, kde sa im zachce a neskôr v Stepantsminde sme dokonca videli kravu, ktorá podvečer postávala pred bránou domu a vyzerala, akoby zvonila na zvonček a vravela “už som tu, vyvenčená po celom dni, pustite ma domov”.
Mestečkami a dedinami sa kľukatia kilometre plynovodov. To je pre nás nové. Kým u nás sú zakopané pod zemou, tu vytvárajú všade naokolo takú vysoko industriálnu podperu viniču popred a ponad brány domov. Neskôr sme ich zahliadli aj ako takú náhradu zvodidiel popri ceste. Konzarvatívnej dáme menom Európska únia sa pri pohľade na tieto kreatívne nápady musí hmlieť pred očami.
Appky, čo si žijú vlastným životom
Niekde sa stala menšia chybička. Naša v podstate šiesta parťáčka - aplikácia iOverlander – nám pomáha hľadať tie pravé miesta v prírode na prenocovanie. Dopredu prezrádzam, že sa nám postará o veeeeľa zážitkov. Aj teraz. Vyhliadneme si miesto smerom na mesto Mtscheta pri jazierku, ktoré do aplikácie zaznačil kedysi niekto iný. Len my teraz ideme nejakým iným smerom. Navigácia nás dovedie na úplne iné miesto. Pri jazierku však je, nechápeme! Založíme oheň, popíjame víno a žaby z jazierka nám robia neuveriteľný koncert. V čiernočiernej tme si miestny statný traktorista príde z nášho klacku z ohňa odpáliť cigu. Len tak bez slov. Ani nedýchame. Ráno nás jeho kolega víta s pálenkou chacha a miestnym chlebom chačapuri. Ešte si nájsť niekde za briežkom to miesto so spoločníčkou lopatou. Chválim aj našich tínedžerov, zvládajú to napriek hodeniu do studenej vody výborne. No, na výber nemajú.
WC sám aj so spoločníkmi
Vysoko nad dedinou Stepantsminda kempujeme, ani nevieme ako. O tom ale nabudúce. A keď sa zotmie, s WC nie je žiadny problém. Nikoho tu niet, mám súkromia v tme, koľko len chcem. Len tá lopata nie je vždy ideálnou pomôckou. Nech sa snažím akokoľvek, do tejto suchej zeme ju nezaborím. Príroda je tu našťastie vďaka lúčnym bylinám a skalám nápomocná pri …ehm … aranžovaní. Napriek tomu, že do týchto miest ledva zavíta nejaká noha, chceme sa správať kultúrne aj pri tejto nekultúrnej situácii.
Tam bol aspoň kľud! Ale boli aj situácie, kedy mi nebolo všetko jedno. Nad dedinkou Omalo máme opäť nádherné miesto na kempovanie. Raňajšie nutkanie ma vyháňa do blízkeho malého lesíka, takmer idylka. V tom počujem za chrbtom mocné varovné brechanie mocného kaukazského ovčiaka, ktorý mi svojím hlasiskom vraví: “Hej ty tam, daj si bacha, ja tadiaľto prechádzam so svojimi ovcami, tak by som ti radil pratať sa z cesty!” Nemusel mi to dvakrát opakovať. Ako najrýchlejšie sa dalo, brala som nohy na plecia. Pes sa upokojil a pustil svoje ovce pásť sa nižšie do lesíka. Pri aute som sa opäť upokojila a už môžeme túto zvieraciu tlupu v kľude pozorovať. Táto ich symbióza nás fascinovala. Pastier s nimi nikdy nie je. Pes si zvláda svoje stádo možno 30 oviec ochrániť a ukočírovať úplne sám. Ono, tu v Gruzínsku sú zvieratá vôbec ďaleko samostatnejšie ako u nás. Viď aj tá krava v Stepantsminde.
Víťaznou historkou sa stáva….
Vďaka našim ranným fyziologickým potrebám sme v Gruzínsku pár zábavných príhod veru zažili. “Viete, čo sa mi stalo?” prichádza s úsmevom tentokrát dcéra a súťaž o tú najlepšiu historku z najlepších vyhráva. Posledné kempovanie je za nami, pomaly z Gruzínska odchadzáme. Deti sa prispôsobili a zvládali tieto ošemetné situácie, aspoň naoko, profesionálne. “To podarené šteňa, čo sa tu okolo potuluje, sa rozhodlo sprevádzať ma.” Vyceríme zuby od ucha k uchu, ale ona vraví, že to zďaleka nie je všetko. “Šteňa si sadlo vedľa mňa a čakalo. Lenže potom nastražilo uši a rozbehlo sa preč, tak som sa zľakla, že idú nejakí ľudia. A to šteňa za pár sekúnd pribehlo nazad a v ústach si natešene držalo obrovskú žabu a jedlo ju. Prišlo sa mi s ňou pochváliť.”
Verím, že ste sa pri čítaní tohto blogu cítili menej trapne ako ja pri jeho písaní. Ale keďže ďalšie časti gruzínskej série budú naše kempovanie ukazovať skôr v romantickom duchu, chcela som vám ukázať, že aj táto romantika má svoje zábavné hranice.
