Je neskoro večer a nič iné ako posteľ ma nezaujíma. Od zajtra už v Ománe aj tak len stanujeme.
„Active Oman,“ opakujeme taxikárovi, keď k nemu ráno nasadáme do auta. Videl našu požadovanú destináciu vopred cez appku, ale nie vždy to v Ománe znamená, že taxikár aj vie, kam ísť. „Inšalláh,“ odpovedá úsmevom. Tiež sa naňho doširoka usmejem. Som späť v arabskom svete.
Moje štúdiá
K arabčine som sa dostala náhodou. Vždy som milovala jazyky. Dokonca aj maturu som robila okrem slovenčiny z angličtiny, francúzštiny a španielčiny. Na VŠ som chcela pokračovať v niečom z toho, ale kombinácie jazykov boli vtedy pevne nastavené a žiadna mi nesedela. Zaujal ma však odbor „angličtina – arabčina“.
V 4. ročníku som polroka strávila ako štipendistka na káhirskej univerzite, no s Egyptom som sa na konci nerozlúčila najlepšie. Práca ma po štúdiách zaviala úplne iným smerom, ale náklonnosť k arabskej kultúre mi už ostala. Časom som totiž uznala, že ten svoj stret kultúr v Egypte som vtedy mohla vziať s väčším nadhľadom.
Teraz ma ráno po rokoch opäť budí hlas muezína a aj keď je len z reproduktora, teším sa, že môžem arabský svet ukázať a trochu priblížiť aj svojej rodine. Alhamdulilláh 😊.
Stan na aute a ľad v chladničke
Oliver žije v Ománe 12 rokov a je to pohoďák na prvý pohľad. Prenajíma autá so strešnými stanmi a ak treba, tak aj s tými „pozemnými“. Sme štyria, jeden stan je na streche auta, druhý teda treba aj na zem. Lenže deti majú 16 a 18, a tak berieme do Ománu aj Andrejov malý motorkársky stan. Deti svoje súkromie ocenia.
Plán dvojtýždňovej cesty po Ománe mám načrtnutý len tak ledabolo. „Myslíš, že sa oplatí ísť aj na ostrov Masirah?“ pýtam sa pri odovzdávke auta Olivera. Vraj ani veľmi nie. Som mu za tú radu vďačná, sama som si ostrovom nebola istá a aspoň mi to uvoľní dva dni na niečo iné. V Ománe je toho toľko na videnie, že neviem, čo skôr.
„Kde máte ľad?“ pýtame sa v obchode o pár ulíc ďalej. Už sme párkrát so strešným stanom vo svete cestovali, no chladničku na "ľadový pohon" nemalo ani jedno auto. Zaskočilo ma to. V aute máme chladničku ako z 80. rokov. Žiadne napájanie na batériu, tu treba kupovať ľad. Trochu sa toho obávam. Hlavne kvôli inzulínu, ten musíme chrániť ako oko v hlave – ani ho neprehriať, ani ho nezmraziť. „Celý Omán fičí na ľade,“ vravel Oliver. Už chápeme: keď zistíme, že obchod má aj druhé poschodie a ide sa tam "tajným" výťahom, nájdeme v ňom box so sáčkami papierovej veľkosti A3 naplnenými veľkými kockami ľadu. Jeden, dva sáčky vydržia minimálne 24 hodín, potom zas niekde dokúpime.
India v Ománe
Nákup by sme mali, teraz dotankovať. Benzín je tu o polovicu lacnejší ako u nás. Mohol byť aj viac, ale nesťažujeme sa. Ešte sa najesť a môžeme vyraziť, kam len chceme. V reštaurácii – no možno skôr vývarovni s tromi jednoduchými stolmi – sme sami. A takmer vždy budeme. Ono je to v Ománe tak – väčšina z nich je indická a vážený Ománec z mesta si do takej nesadne. Namiesto toho pred ňou zaparkuje a otrávene vytrubuje na Inda, až kým mu jedlo „to go“ konečne nedonesie do auta. Pochybujem, že by sme sa raz najedli bez toho, aby niekto vonku do nemoty nevytruboval.
Len vo veľmi výnimočných prípadoch sme v takýchto „putikách“ našli Ománcov sedieť a jesť. Nemajú tu často ani WC pre hostí a nie raz sa nám stalo, že nás poslali do postrannej uličky do ich vlastného mini bejváku, prípadne do mešity vedľa. Napriek tomu do tejto reštiky jeden vážený Ománec práve vošiel. Je to bossovský typ dobrodinca – mecenáša, od ktorého nevieš presne čo čakať, lebo pozlátko na povrchu môže aj nemusí klamať. Dá nám pár rád, ktoré nepadnú úplne na úrodnú pôdu a vymeníme si telefónne čísla. Bude zvedavý na naše dojmy z Ománu, máme k nemu o 2 týždne dokonca prísť aj na noc. Rady od Ománcov, čo vidieť a kam ísť, berieme vždy s rezervou. Myslia si, že máme záujem o rovnaké veci ako turisti z rezortov, ale nás to ťahá do úplne iných sfér 😊.
Zvyky moderné, tradičné ... aj otravné
Konečne opúšťame Muscat. Autá na ceste sú jedno ako druhé – takmer všetky biele. My dnes máme príjemných 23 °C, ale v lete tu býva peklo Arabského polostrova. Biela je na mieste. Aj my s dcérou vieme v dlhom bez problémov vydržať. Už Egypt ma naučil rešpektovať moslimskú kultúru, a tak s priedušnou látkou nemám problém byť takmer neustále v dlhých gaťoch a rukávoch.
Cestou čítam všetky značky a nápisy v arabčine a neskutočne ma to teší. Či ich čítam úplne dobre, neviem; arabské texty takmer nikdy nezapisujú samohlásky, takže mi občas niečo určite ujde. Ale motor sa rozbieha a naskakuje aj po vyše 20 rokoch. Niežeby som s Ománcami klábosila, od toho som ďaleko. Ale som rada, že viem ešte čítať a písať, že niečomu z toho aj rozumiem a niečomu zo základov rozumejú aj oni mne. Čítam a prekladám čosi po ceste takmer stále. Myslím, že deťom s tým už leziem na nervy a to je ešte len prvý deň cesty.
Z diaľnice zabáčame na dedinku Fins a trošku sa v nej motkáme. Vyzerá tak obyčajne a lokálne, že by som najradšej vystúpila a prechádzala sa ňou peši, ale čoskoro sa o pol 6 bude stmievať, potrebujeme nájsť dobré miesto na spanie a rozložiť stany. Za dedinou je dlhokánska pláž. Je skôr divoká, na útese, len na pár miestach sa dá zísť k moru. A tam, kde sa dá, sa dá často pozorovať bioluminiscencia – svetielkovanie drobných morských organizmov namodro. More je však rozbúrené, a to pre svetielkovanie nie je dobre. Škoda. Postavíme stany, pripravíme si večeru, pozorujeme príliv, somáre nám híkajú za chrbtami. Sú tu aj kríky „počkajchvíľovníky“ a hneď prvú noc im odpúšťam, že si na nich natrhávam gate. Nedala som pozor rovnako ako učiteľka Kate Thompson vo filme „Bohovia sa museli zblázniť“.
Po noci na pláži rovno do prvého wádí
„Ako si spala?“ pýta sa ma ráno Andrej. „Nooo, veď fajn 😊.“ Hoci z jednej strany burácalo more a z tej druhej cvrlikal ako do mikrofónu nejaký cvrček, spalo sa mi vlastne výborne. Čerstvý morský vzduch nám prenikal do pootvoreného stanu. Určite to bola lepšia noc ako tá predošlá v hoteli. Raňajky sú klasika. Teda, odteraz budú. Arabské placky s tým, oným, hentým. Dookola, ale vôbec sa nám to nezunuje.
Wadi Shab je jedno z najznámejších wádí (vyschnutých korýt riek, často s jazierkami na kúpanie) v krajine a takým miestam sa chcem často vyhnúť. Ale je len doslova 2 minúty autom od miesta, kde sme dnes spali a má byť naozaj pekné. Do wádí sa musíme preplaviť loďkou. Deti sa smejú, že na takú krátku vzdialenosť tu mohli aj most postaviť. Pravda však je, že loďka tomu dáva trochu romantiky. Udupaná cestička na druhej strane nás popod datľové palmy vedie doprava aj doľava, sme zrazu v inom svete. Ani ľudí tu zatiaľ niet; som milo prekvapená. O chvíľu sa otvárajú výhľady na steny kaňonu naokolo, popri ktorých steká v zavlažovacích kanáloch falaj voda z wádí.
Aj na známom mieste sa dá zablúdiť
Po 45 minútach sme pri jazierku, v ktorom sa pár ľudí kúpe. Literatúra však písala, že jazierka na seba naväzujú a že až v tom treťom je akási jaskyňa, do ktorej sa dá dostať tesným priechodom. Vidíme chodník nad jazierkom, nuž pôjdeme asi ďalej. Aj pár ďalších ľudí má podobné úmysly, tak asi robíme dobre. „Nevieš prosím Ťa, kde je to jazierko s jaskyňou?“ pýtam sa chlapíka v džalabíji. Asi je miestny. „Ešte 15 minút ďalej,“ vraví. Chodník sa razom vyšvihne do skalných stien a jazierko sa nám stráca z pohľadu v zráze pod nami. Už sa nám to prestáva zdať. Ruch z vody utichá a ani v diaľke sa nečrtá nič, čo by naznačovalo ďalšie jazierko a ľudí. Buď to bude sakra súkromné kúpanie v turisticky obľúbenom wádí alebo sme zablúdili.
„Heeej, ideme asi zle,“ kričí na nás po ďalších 15 minútach chôdze vo wádí ten chlapík. Držal sa kúsok za nami. „Vytrepal som sem otca. Už cestou k prvému jazierku mi nadával a teraz tam sedí a čaká na mňa. Tuším si to pekne zlíznem,“ narieka s trochou úsmevu na perách. Je to Belgičan a o Wadi Shab vie asi toľko, čo my. Bože môj, toto hádam ani nikomu nepovieme, že ešte aj v jednom z najslávnejších a najturistickejších wádí zablúdime. Ale blúdenie to bolo pekné 😊.
Najbližšia zastávka: jaskynka. Ponorte sa, prosím!
Vraciame sa a zrazu bez problémov nachádzame jazierko, ktoré ústi do jaskyne s vodopádom. Najskôr sa treba trochu popasovať s obrími balvanmi v jazierku, do ktorých viackrát znenazdajky pod vodou nohami narazíme, potom zas s priechodom do jaskyne. Asi desaťmetrový úsek je presne na hlavu a aj tej je občas pritesný. Treba sa trochu ponoriť. Nie je to nič strašné, ale pre klaustrofobika to môže byť riadny zaberák.
Stojí to však za to. V jaskynke steká po skale vodopád, popri ňom je natiahnuté lano a kto to vylezie, skočí si. Ani nátresk tu nie je. V jaskynke nie je veľmi, kde si oddýchnuť alebo sa chytiť, a tak si ľudia väčšinou len skočia, pokochajú sa pohľadom a plávajú zas na druhú stranu. Nakoniec vlastne Wadi Shab hodnotíme celkom pozitívne.
Panika vs. logika
Naspäť v dedine dokupujeme ľad do chladničky a pozorujeme deti v akomsi tuktuku, ako sa preháňajú po ulici medzi ostatnými autami. Niežeby tu bola úplná diaľnica, ale trochu premávky tu je a tieto 6 či 7-ročné decká sa tu preháňajú v jednom tuktuku, úsmev od ucha k uchu. Ale im je! 😊
Na večer prichádzame do mesta Sur a akurát stíhame na pláži postaviť stany a už je tma. Celkom to tu všetko rachotí – z blízkej mešity počuť zvolávanie k modlitbe a more duní ešte viac ako včera. Príliv trieska o malý skalný útes a krabov vyháňa vyliezť vyššie na skalu. Keď zalezieme do stanov, chytá ma úplná panika, že to hlučné rozhnevané more príde až k nám a zmetie nás do slanej rozbúrenej vody. V chvate rátam hodiny, kedy sme prišli a kedy by mohol byť vrchol prílivu. Logika mi vraví, že je všetko ok, ale panika ma presviedča, aby som ešte ostala hore. Navyše, keď sa v strešnom stane na aute posadím bližšie k východu, zisťujem, že silný vietor zanáša šplechy vodných kvapiek cez sieťku až na naše spacáky. Sú už slušne navlhnuté. Musím veriť logike a zatváram aj vrchný kryt stanu.
... pokračovanie nabudúce
