“Hmmm, špagety s morcadellou,” oblizujeme si jazyky na odpočívadle pri pumpe. Úplná idylka, ešte aj vodu tu majú vyvedenú von a môžeme si po sebe umyť riady. Len tie kamióny ! … tie nám robia vrásky. Čmudia na parkovisku, lebo ich šoféri tu majú zrejme úchylku nechávať naštartované, aj keď si idú na pumpu vybaviť wecko a kúpiť kávu.
Už vieme, prečo sme mali problém nájsť v Aténach hotel aj s parkovaním. Akonáhle som do filtra zadala naraz kritérium “centrum Atén” a “možnosť parkovania”, väčšina hotelov sa z obrazovky vyparila. Teraz sme s dodávkou v týchto úzkych uličkách a jednosmerkách, po ktorých okraji parkujú akurát tak skútre. “Choď sa spýtať do toho hotela, kde majú garáž, nebudem sa tu dookola vrtieť,” Andrej začína byť podráždený. Príchod z hôr do mesta je vždy náročný. “Ty kokso, nabudúce by sme si mali zadať aj filter výšky vjazdu do garáže,” sledujem zvonka dodávku, či ju v bočnej ulici od hotela Katerina kvôli hornej obrube brány vôbec zaparkujeme. Fuuu, tesnotka. Kľúče zlaté od dodávky, teraz máte na dva dni fajront.
Autá, motorky a skútre, hádam aj autobusy – všetci to majú v aténskych uličkách vyrátané na milimetre. Všade chaos, sem-tam bordel, preplnené koše, kopa ľudí, taverny. Ale je to zábava! Ocitli sme sa tu zrazu z gréckej prírody a malých mestečiek v hlučnom meste ako Alenka v ríši divov a páči sa nám to! Možno len na tie dva dni a zutekali by sme aj tak, ale teraz tu byť chceme.
Chceli sme byť v Aténach pôvodne aj tretí deň a “zabehnúť si” maratón z Maratónu do Atén…no, odbicyklovať; veď máme náš širší olympijský plán. “Tu vám bicykle nevieme požičať, možno v štvrti Plaka. Ale bol by som s tým opatrný. Aténska doprava a cyklisti nejdú veľmi dokopy,” radí nám recepčný z hotela. Už to vidíme aj sami. Budeme si musieť vystačiť bez maratónu. Nehovoriac o tom, že by sme si ten náš “cyklomaratón” museli dať vlastne dvakrát – z Atén do Maratónu aj nazad.
S gyrosom v ruke sa bezcieľne túlame centrom mesta, ani nám nevadí, že synov glukózový senzor od obeda nespolupracuje. Dnes má toto mesto na nás čarovný vplyv bezstarostnosti. Najskôr nás pohltí koncert na námestí Syntagma, potom náhodná taverna v uličke. S pohárom vína v ruke by sme sa tu oddávali pozorovaniu neustále fajčiacich Grékov a vetvičiek mandarinkovníkov visiacich nad nimi.
Aspoň na izbe v hoteli ešte nejdeme hneď spať a dávame si aténske večerné dozvuky na balkóniku s ďalším pohárom v ruke sledujúc ruch nočnej ulice pod nami. Druhou rukou zatiaľ vešiam vyprané prádlo na malý stromček krášliaci náš malý balkónik.
Chceli sme síce ušetriť na raňajkách v hoteli, ale myslím, že sa nám to nepodarilo. Cestou do mesta nás ráno zlákala tavernička, kde sme určite minuli viac oproti pôvodnému plánu kúpiť si v obchode jogurty. Možno zajtra. Cestu už trochu poznáme, do centra trafíme. V uliciach je toľko malinkých obchodíkov s rôznym tovarom. Ich ošarpané nápisy prezrádzajú, že sú tu už riadne dlho. Zrejme sa tu dokážu nejako pretĺcť a uživiť.
Olympijská misia
Prichádzame na štadión Panathinaïkó, kde sa v roku 1896 konali prvé novoveké olympijské hry. Dcéra v Gruzínsku začala behávať a chytilo ju to natoľko, že beh na olympijskom štadióne sa ocitol na najvyššej priečke jej gréckych priorít. Pre mňa je to zas trochu nostalgia, lebo po 26 rokoch sa vraciam na štadión, kde už som raz behala so svojím tatom. Dúfam, že sa tam nič také nezmenilo a stále sa tam dá behať, lebo mi to dcéra určite zráta.
Dá sa. Návštevníkov tu je tak akurát, takto si to pamätám aj vtedy. Hoci, vtedy to bolo v lete. Nikto sa nikomu nepletie pod nohy, pár jedincov si odbehne kolečko, dcéra ich dáva niekoľko, aby sa spočítali do 5 kilometrov a podarí sa jej dať aj svoj osobný rekord. Magické účinky má tento štadión … a výborný povrch na beh k tomu. Čo-to si odbehne aj Andrej, syn aj ja, popri tom natáčame scény do filmu, ktorý z cesty vznikne a ani nevieme ako, strávime tu celé dve hodiny. “Vy ste taká bežecká rodina? Natočila som vám spoločné video, pošlem vám ho, ak chcete,” prihovára sa nám Američanka. Možno tu robíme aj mierny rozruch, neviem, ani to nevnímame, keď x-týkrát točíme záber s rozbehom všetkých štyroch naraz.
V útrobách štadiónu nájdeme múzeum, kde by sme poľahky strávili ďalšie dve hodiny. Majú tu vystavené všetky možné olympijské fakle z rôznych novovekých olympiád! No nie je to super? Človek by neveril, koľko všeljakých úžasných dizajnov fakieľ sa dá urobiť!
Akropola, prepáč
K Akropole sa presúvame cez najznámejšiu aténsku štvrť Plaka, ktorá je krásna, predražená a neosobná. Obed v nej výjde oveľa drahšie ako v iných častiach Grécka, dokonca ani chlieb, ktorý inde automaticky k jedlu dávajú, tu nedostaneme. Obsluhuje nás úslužný, no chladne pôsobiaci čašník, ktorému to hádam ani nemám za zlé, keď pozorujem stôl oproti nám zaplnený veľkou hlučnou rodinou objednávajúcou si piate cez deviate. To človek asi rýchlo stratí osobný prístup, keď má denne takýchto hostí na podnose.
Pred Akropolou nás víta rad ľudí. My sme teda ale naivky! Akropola tu stojí a určite čaká len na nás. Keď však zasnoríme na webe, ešte sa nám na dnes ujde elektronický lístok, s ktorým ideme hneď dopredu, no v lete by sme asi také šťastie nemali. Sme ale aj tak nevďační a zo stavu nadšenia rýchlo prechádzame do stavu letargie. Kopa návštevníkov sa posúva smerom k hlavnej pamiatke – Parthenonu, sem-tam začuť píšťalku ako v materskej škole – “nedotýkajte sa pamiatky!” rozkazuje.
Bohužiaľ sme väčší nadšenci do fakieľ ako do historickej architektúry, a tak sa rozhodneme rýchlo vrátiť k nášmu olympijskému poslaniu. Návrat k nemu nám trvá presne 25 minút metrom do okrajovej časti Atén, v ktorej sa historické štvrte a pamiatky zmenili na ponuré byty. Podobne ponuro pôsobí aj olympijský komplex z letnej olympiády 2004. Všetko je spustnuté a obrastené burinou, ktorú brázdi len pár odhodlaných bežcov. Sú tu rôzne športoviská pre rôzne športy, no my hľadáme ten hlavný štadión. Asi sme ho našli, lebo z neho čnie vysoká, už trochu hrdzavá konštrukcia, na ktorej sa v roku 2004 rozhorel olympijský oheň.
Na vchode do budovy štadiónu visí stručný odkaz o možnosti prehliadky po telefonáte na uvedené číslo. Vonku už bude pomaly šero, ani tu asi nečakajú len na náš telefonát, aby hneď mohli vyraziť. Načo aj, keď dvere do budovy sú otvorené! Sme prieskumníkmi a trochu vlamačmi (?). Kto by to bol povedal, že ísť na wecko tam, kde si možno cvrkli aj bratia Hochschornerovci, je také vzrušujúce? A keby len to! Robíme si vlastnú tlačovku v press roome. Nevieme sa toho bádania nabažiť! Akurát na samotný štadión sa nevieme dostať, každé dvere vedúce k nemu sú zamknuté. V niektorých kanceláriách budovy zrejme sídli pár firiem či agentúr, preto ju ešte nepostihla úplná galiba.
Z jedných dverí vychádza chlapík s otázkou v očiach. “My sme len športoví nadšenci,” upokojujeme ho, jemu sa uľaví a nechá nás tak. Sme dokonca takí drzí, že sa ho pýtame na ten náš hľadaný vstup na štadión samotný, ale zrejme ani on nevie, že dvere sú všade zatvorené. A tak len kukáme cez mreže. Boli sme tak blízko, aby sme si zabehli v rovnaký deň na dvoch rôznych olympijských štadiónoch, ktoré delila celá epocha! Nevadí, oboma olympijskými zážitkami s úplne inou polaritou sme dnes nadšení, no a Akropola … tá sa medzi nimi, chúďa, tak trochu stratila. No, nie je to športovec, ťažko sa jej súťažilo s takými zdatnými súpermi.
Dovidenia, Atény! Nazdar, plná chladnička!
Opäť sa presúvame do nášho pojazdného domu, ktorý nám velí doplniť zásoby. Máme toho zrazu akosi priveľa! My ich zjeme, len ako ich všetky medzitým narvať do chladničky? Keby sme dnes aspoň varili! Lenže zas sa pristihneme pri tom, ako si obed nevaríme, ale objednávame si ho v taverne. A ako si ho objednávame! Telefonicky! To sa mi stalo prvýkrát. Chlapík nám nerozumie ani slovo, našu požiadavku na jedlo teda diktujeme telefónu. Niežeby sme si výborne rozumeli aj s niekým iným na druhej strane. Uvidíme, čo z toho bude.
Hodnú chvíľu sa nič nedeje. Nevieme, či nám to pripravujú inde a už nám to len donesú, alebo vôbec - o čo tu kráča?! Nakoniec sa v kuchyni predsa len niekto zjaví, a hoci to nie je obed, ktorý by urobil dieru do gastrosveta, cena nás po tých aténskych premrštených výšinách milo prekvapila. Podvečer v inej reštaurácii zas ostaneme natoľko zaskočení otázkou, či má byť “greek coffee” dvojitá, že prekvapivo povieme áno a keďže je tzv. grécka káva obyčajná zalievaná, čašník jej zaleje zrejme dvakrát toľko a to sa naozaj piť nedá. Dnes to Grékom na kulinárskej scéne nejako nevychádza.
Dorazili sme ku Korintskému prieplavu. Stojíme na pešom chodníku cez prieplav a neverím tomu, že vidím durch celý prieplav od Korintského zálivu v Iónskom mori až po Sarónsky záliv v mori Egejskom. Je uzučký a hlboký a skáče sa v ňom aj bungee. Na starý železničný most ponad prieplav, ktorý má v sebe toľko dier, sa aj bojím stupiť.
S vkročením na Peloponéz sa olivovníky na chvíľu striedajú s mandarínkovníkmi. V aute nám pristane plná taška mandaríniek od predávajúceho pri ceste, ani sme toľko nechceli. Ale zjedli sme všetko. Tešíme sa ako malé decká, že jednotlivé mandarínky majú stále vetvičku aj lístoček. To sa v našich obchodoch a končinách nevidí. Tento marketing na nás funguje.
Z mestečka Nafplio, kde sme sa vyštverali na pevnosť, ktorá už bola pre ten deň zamknutá, sa vydávame hľadať kemp. Je však zavretý a my sa po pár dňoch rozhodujeme kempovať nadivoko na pláži pri móle. Nikoho tu niet, dokonca nás popadne chtíč postaviť si vedľa auta stan. Deti nápad vítajú, budú mať pre seba viac miesta na spanie v aute. Ja sa tiež nesťažujem, len sa pre istotu v stane zakrývam spacákom aj paplónom. Andrej sa sťažuje až ráno. Tsipouro mu večer oblblo myseľ, zabudol pri ňom na svoje gény, ktoré mu potom celú noc velili strážiť stan aj auto naraz a veľa toho nenaspal.
Apropo, tsipouro. Tak sa volá ten nápoj, čo ho voda farbí do biela. “Áno, to je on,” presvedčil nás ešte v Aténach predavač v malých potravinách, aby sme uňho investovali. Lenže, teraz do tsipoura lejeme vodu, dávame ľad a nič, je tvrdohlavo priesvitné ako predtým, žiadna mliečna farba, ani pelendrek z neho necítiť. Podozrievame ho, že nás obabral, ale krivdili sme mu. To len sever Grécka holduje inému druhu tsipoura ako zvyšok krajiny, vysvetľuje nám o pár dní miestny chlapík. Len či my ten peledrekový ešte vôbec niekde kúpime, keď sa už presúvame čoraz viac na juh?
