Už vtedy si bol človek s veľkým Čé,
keď svet svojou prítomnosťou rozhodol si sa obšťastniť.
Dych zamrel v ten okamih a Zem zvolajúc „Človeče!"
dojatým hrdlom pregĺga a chce ťa hneď vlastniť.
Ty najlepšie vieš, čo pre nás znamenáš,
nech by ťa ktokoľvek nazval hoc i drevom,
vedz, že Ty odjakživa lásku v sebe máš,
stúpaj vždy svojím – správnym smerom.
Každý okamih v Tvojej blízkosti napĺňa,
dar Tvojej svetlej duše s vďakou prijímame,
prítomné okolie sviežim vzduchom zaváňa,
nadýchnuc sa v ňom s potešením lietame.
Svoj údel nesieš s pevným chrbátom,
nerepceš, nehrozíš, neprajnosť nepoznáš.
Dušou všetkých prikrývaš ako kabátom,
v treskúcej zime svoje srdce na dlani núkaš.
Farebnú radosť prinášaš do života otca, matky,
že občas nevrlosť nás zlostne naháňa, to naša prehra je.
S tebou sú dni ako nikdy nekončiace sviatky,
ver, že nad teba celý šíry svet nie je.
Dlh svoj splatiť musím, priznať, že životné brzdenie
krehkej duše, aj keď s dobrým úmyslom
a s láskou vydávané za usmernenie,
bolo len bohapustým omylom ...
... odpusť, dcéra moja ...
Slniečko v srdiečku, láska moja ... ♥
