Sedela si na studenom kameni, pobavene sa smejúc, keď som sa snažil pod Teba natlačiť teplú flísovú bundu. Vraj sa o Teba starám ako o malé dieťa. Oponoval som Ti, že v tomto jarnom, ešte nie príliš teplom počasí sa neoddá pokúšať. Naša Hviezdička je ešte zubatá a nestihla prehriať studenú zem. Príroda sa len pomaly prebúdza zo zimného spánku, ešte len začínajú rašiť prvé zelenkavé prísľuby budúcej trávy a rastlín. Nedbajúc na moje prehnane ustarostené reči, ako vždy krásne slobodná a spontánna, strhla si si z hlavy červenú šatku a s privretými očami si dovolila nesmelým lúčom ohmatať svoju rozkošnú a dokonalo formovanú hlavu. Oprela si sa o mňa, hlavu položila na moje rameno. Vždy sme mali o čom rozprávať, nedokázali sme zastaviť prívaly slov. Bolo pri tom strašne veľa smiechu, optimizmu, akoby sme na svet pozerali cez ružové okuliare. Vlastne, Ty si bola rodená optimistka, ja som mal iba obrovské šťastie, že som Ťa stretol. To Ty, sršiaca dobrou náladou si ma, hundroša a neveriaceho, nakazila entuziazmom a vierou, že všetko bude vždy dobré. Zbožňoval som rozhovory s Tebou. Tvoje slová a vety boli vždy zmysluplné, dôvtipné. Moje uši nedočkavo hltali každú Tvoju hlásku, preto som sa viac pýtal, ako hovoril. No teraz som bol radšej ticho, bola si unavená a chcelo sa Ti odpočívať. Zaspala si.
Prešiel rok. Sedím na kraji studeného kameňa. Je tu také ticho, až počuť, ako sa príroda pomaly prebúdza zo zimného spánku, ako začínajú rašiť prvé zelenkavé prísľuby budúcej trávy a rastlín. Celkom ako vtedy, keď si si sňala červenú šatku. Akoby som znova videl prvé vlasy, ktoré Ti nesmelo začali rásť na síce holej, no krásnej a dokonalo formovanej hlave. Striasa ma zima. Dám si pod seba bundu, ešte sa mi nechce odísť. Kameň je naozaj studený. Ktovie, či aj pod ním je taká zima. Na to mi už neodpovieš. Zaspala si.
