Alexander, aj keď má mužské meno, nie je v skutočnosti ‚On', ale ani ‚Ona'. Skôr by mu pasovalo ‚Ono', lebo sme ho kúpili zneutralizovaného. Takto je kľudnejší a čo my potrebujeme, je kľudný spoločník. Nuž a výzorom aj zodpovedá bežným predstavám o eunuchoch. Je tlstý, väčšinu svojho života prespí a akoby stále myslel iba na jedlo.
„No čo sa tváriš tak hladno. Však si pred chvíľou jedol. Neklam, že nie. Videl som ťa."
Má osem rokov, čo je na jeho rasu už veľa, lebo veľké psy sa nedožívajú viac, ako dvanásť rokov. Kúpili sme ho keď mal čosi viac, ako jeden rok. Ponúkli nám ho aj s rodokmeňom, pričom nám zdôrazňovali, že má za sebou školu. Vtedy sme ešte nevedeli, čo to znamená, keď pes má školu, ale teraz už vieme, aké to má ohromné výhody. Je čistotný, stačí, keď sa ráno môže vyčúrať v záhrade a potom večer, keď sa dostane von na prechádzku, zanechať po sebe kôpku-dve. Doma veru sme po ňom ani mláčky, ani kôpky nenašli. Správne psisko! A hoci mu občas poviem, že je otrava, nemyslím to vážne. On sa to určite naučil brať ako lichôtku: keď ho aj skritizujem, nikdy na neho nekričím a Alexander je veľmi rád, keď si ho niekto všíma, hoci aj kriticky. Lebo kľudne podanú kritiku berie ako vyjadrenie pozornosti a to mu robí dobre.
Na prechádzku s ním chodievam poväčšine ja. Nikomu inému sa nechce. To by veru Alexander nedbal hoci aj niekoľkokrát za deň očúrať všetky rohy, ploty a stĺpy na ulici. A ja nosím vo vrecku neustále igelitové vrecká. Tri pre istotu. Normálne nechá za sebou drobky iba raz, tie samozrejme musím pozbierať, taký je zákon, ale kážu to aj pozorné oči susedov. Tí by mi veru dali, keby som im pred domom nepozbieral Alexandrove drobky. Ale keby som mal len jeden sáčok, určite by z trucu nechal za sebou dve-tri kôpky. Preto sa istím hneď troma sáčkami.
Zozačiatku sa mi to zbieranie drobkov trochu hnusilo, hlavne keď ich Alexander nenechal po sebe v nejakom tmavom kútiku, ale na osvetlenej ulici a okoloidúci ma mohli vidieť. Vtedy som vždy mal pocit, ako keby sa mi zapichli do zátylku ich výsmešné oči. Ale potom ma i takéto pocity prešli. Však ľudia majú dosť vlastných starostí a mňa si na ulici sotva kto všimne. Okrem toho tých hovienok sa priamo nedotýkam. Najprv si natiahnem na ruku igelitový sáčok ako rukavicu, rýchlo pozbieram, prevrátim sáčok, aby obsah bezpečne padol dovnútra, a keď mám šťastie, že je nablízku odpadový kôš, tak sa toho aj hneď zbavím. Ostatne v zime mi teplo Alexandrových hovienok dokonca robí dobre. Príjemne mi na pár sekúnd ohreje prsty.
„No, čo čumíš, ty sprostý bezočivý pes. Poď nech ťa poškrabkám za ušami. Veď to máš rád. A ja mám rád teba!"
Tak nejako mi predstavil domáceho miláčika montrealský priateľ, u ktorého som mal stráviť tri mesiace s jedinou povinnosťou, občas sa vyjsť poprechádzať s Alexandrom.
