Tretí z nás, ktorý sa rozhodol ešte v časoch totality emigrovať do pravlasti svojich predkov, mal práve pracovný deň. Pre jeho staronovú vlasť je posvätným dňom sobota. A tak dvaja, čo sme si ponechali svoju rodnú vlasť, sme sa v nedeľu sami vydali do Jeruzalema.
„Ja mám iba jednu prosbu, čo by sme mali navštíviť,“ začal som vyjednávať ešte v autobuse. „Je to alternatívna hrobka Krista. Počul si toho chlapíka pri starobylej bazilike nad oficiálne uznávaným hrobom Krista? Miesto, ktoré mám na mysli, nám ukázal na mape. Hoci potvrdil, že väčšina vedcov sa prikláňa k názoru, že katolíckou cirkvou uznávaná bazilika je na správnom mieste. Lenže ten chlap mal poblíž obchod a keby sa uznalo iné hrobové miesto ako pravé, stratil by biznis. O katolíckej cirkvi ani nehovorím. Tej by také tvrdenie vážne naštrbilo mýtus o neomylnosti. Nech je, ako je. Ja by som to miesto chcel vidieť. V ostatnom sa dnes prispôsobím tebe.”
Môj konškolák nenamietal.
V Jeruzaleme sme od autobusovej stanici električkou došli k Damašskej bráne, na mape označovanej aj ako Jaffa Gate, trochu sa motali, ale nakoniec miesto v nenápadnej uličke našli. Na bráne viselo oznámenie o návštevných hodinách, a že v nedeľu je miesto, v angličtine označované ako The Garden Tomb – Záhradná hrobka, pre návštevy zavreté. Mali sme šťastie. Práve vychádzala z brány žena, už výzorom zrejme európskeho pôvodu.
„Nenechali by ste nás pozrieť si miesto? Stačí nám len dve minúty.”
To už prichádzal z neďaleko zaparkovaného auta muž. Nápis na bráne oznamoval, že sa tu každú nedeľu koná bohoslužba anglikánskej cirkvi, ktorá pozemok vlastní. Takže mohol to byť kňaz, ktorý práve splnil svoju nedeľňajšiu povinnosť. Škoda, že sme sa sem nedostali trochu skôr, počas trvania bohoslužby. To by nám stačilo na dôkladnú prehliadku a fotenie.
„Nenechali by ste nás tu dve minúty?” zaprosil som aj u muža.
„Dve minúty, to je sto dvadsať sekúnd. Ak toľko máte na mysli, tak potom môžeme vyčkať,” a šiel dovnútra s nami.
Hneď za bránou doľava viedol chodník k skalnej stene, v ktorej bol vykopaný hrob. Popis ho uvádzal ako pamiatku pamätajúcu začiatok nášho letopočtu. Hranaté dvere vytesané do skaly nie celkom výšky dospelého človeka, a za nimi miestnosť.
„Tu by sa mohlo konať balzamovanie,” ukázal muž na priestory akoby predizby. „A tam vzadu, v tom výklenku mohol byť hrob. Podľa písma svätého bolo od dverí vidieť na hrobové miesto.”
Naproti otvoru bol okrúhly mlynský kameň.
„To je ten kameň, ktorým bol hrob zavalený?” ozval som sa. „Zdá sa mi byť malý na to, aby zakryl celý vchod do hrobu...”
„Nie, to nie je ten kameň. Je starý, ale mladší ako doba Kristova. Ten sme sem priniesli na ukážku. Ale pôvodne bol vchod nižší. Asi potiaľto,” a ukázal do výšky asi jedného metra. Teraz sa do hrobky dalo vojsť s menším pokrčením.
Vyšli sme von a ja som si spomenul, ako ma k tejto prehliadke motivovala svojim zasväteným rozprávaním moja slovenská známa. Protestantka, ktorá sa na rozdiel od mňa, veľa angažuje v cirkevných veciach, a tak sa mi nepatrí zhadzovať jej názor na začiatky kresťanstva.
„Ja som vedela o tom mieste a som si ho sama vyhľadala. To je pravý hrob Ježiša Krista. Len teraz túto myšlienku žiadna cirkev nechce popularizovať, keď už toľké stáročia sa verí v niečo iné. Kristus predsa nemohol byť popravený a pochovaný v meste. To sa so zločincami nerobilo. On bol z hľadiska tamojšieho práva burič a zločinec. Preto musel nájsť miesto smrti a dočasného odpočinku mimo hradieb...”
Ako sme odchádzali, muž nám dal do rúk letáčik v češtine. Až mi bolo ľúto, že som si ho neprečítal hneď. Neďaleko mimo záhrady, nad autobusovou stanicou, mal stáť kopec tvaru lebky, teda latinsky calva, z čoho sa odvodilo jeho meno Kalvária. Takže miesto, kde mohol stáť aj Kristov kríž, ak by bola pravdivá verzia, u ktorej som si považoval za potrebné, keď už nie preveriť, tak aspoň dýchnuť z jej atmosféry. Tú som si mohol odfotiť aj z rušnej ulice, a zároveň prenechať fantázii vyhodnotenie jej tvaru. V záhrade v pravo od vchodu bola plošina s výhľadom na údajnú Kalváriu, či Golgotu, ale tú sme už nestihli. Na to dve minúty, teda stodvadsať sekúnd, nestačilo.
„Moje očakávania na tento deň boli splnené. Teraz môžeme pokračovať podľa tvojich želaní,” povedal som konškolákovi.
Mnoho dramatických thrillerov o dobe Krista a pamiatkach ho pripomínajúcich som si už prečítal. O tejto hrobke ešte nie. Námet na hľadanie najprv na internete a potom v knižniciach. Aby som mohol horlivej kresťanke, čo ma k tejto návšteve motivovala, pri najbližšom stretnutí povedať niekoľko slov naviac.
Obrázky sú z apríla 2015
