Takýchto horských pevností v Škótskej vysočine majú veľa. Pochádzajú z 9. až 10. stor., teda z doby, ktorú v Británii označujú ako dobu temnú (Dark Ages), keďže je to obdobie pred príchodom písomníctva. Jednalo sa o prstencové opevnené sídliská v našom prípade s vnútorným priemerom asi 17 metrov, s kamenným obvodovým múrom hrubým asi 3 metre s pôvodnou výškou možno i vyše šesť metrov, hoci v čase, keď sme ju vykopávali, sotva prevýšil jeden meter, lebo sa rozpadával a kamene sa v minulosti často používali na výstavbu ohrád na pasienkoch. Pevnosť mohla slúžiť na ochranu pred zverou, hlavne vlkmi, nečasom, ale i pred nepriateľskými klanmi. Usudzovalo sa, že by sa do nich mohlo zmestiť aj 30-40 ľudí, hoci v čase vykopávok nebolo jasné, ako sa v nich bývalo: či v nich boli malé chatrče pre jednotlivé rodiny a zvieratá, či boli zakryté strechou podobnou cirkusovému stanu s malým vetrákom - komínom pre vatru v strede, alebo či mal v strede väčší kruhový otvor, ktorým unikal dym, ako i vnikalo svetlo. Tak som si to opísal v denníku a tak som si to aj zakreslil.
Jednalo sa o tretí rok vykopávok tejto pevnosti, pričom každý rok jej venovali iba asi 2-3 týždne. Tá sivovlasá kľačiaca pani Margaret, bola jednou z najuznávanejších osobností škótskej archeológie. Napriek tomu, že sa už blížila k sedemdesiatke, bola ešte stále veľmi činná. Historická dominanta nielen vekom a profesiou, ale aj duchom, rada začínala svoje rozprávanie zvratom: „Kedysi, trochu bližšie k začiatku tohto storočia, som čítala, ..." Tá v žltom klobúku sa volala Jean a bola mojou úsekovou vedúcou na vykopávkach v meste Perth. Archeológia nebola jej profesia, ale venovala sa jej už mnoho rokov ako amatérka a skúseností nazbierala neúrekom. Šuškalo sa o nej, že mala akýsi nezávislý zdroj príjmov a tak sa rozhodla tráviť svoj život prácou, hoci málo honorovanou, pre ňu ale zábavnou i podnetnou.
A potom tam boli dobrovoľníci, ktorí si sem odskočili stráviť svojskú aktívnu rekreáciu, prázdniny, penzisti, ženy v domácnosti, dvaja pracovníci lesného podniku, ktorý vykopávky organizoval a jeden mladík si dokonca vybral dovolenku len aby sa mohol na vykopávkach podieľať. Však práca to bola pekná, na čerstvom vzduchu, v prekrásnom prírodnom prostredí a ja som sa na ňu tiež díval ako na prázdninovú aktivitu. Čosi ako povinné brigády doma s tým, že som ju bral ako dobrovoľnú bez politického podtónu. Hlavne v sobotu a v nedeľu sme mali viacero dobrovoľníkov. Nanešťastie nám veľa pršalo, ako sa na škótsky máj patrí, a z dvoch týždňov, keď archeologické vykopávky mali prebiehať, sme takmer polovicu stratili kvôli dažďu.
Tie pevnosti boli sídliska chudobných ľudí a teda veľa nálezov sa od vykopávok neočakávalo. Za prvé dva roky tam okrem stavebných prvkov nič nenašli. Ja som mal hneď prvý deň šťastie. Podarilo sa mi vyhrabať sklenené zrnko, najprv som si myslel, že náhrdelníka, ale vraj pravdepodobnejšie sa jednalo o gombík. Bola to capatá prederavená sklenená guľôčka dosť nepravidelného tvaru žltkavej farby s priemerom ani nie jedného centimetra s vnútornými nečistotami, čo by nasvedčovalo, že bola z doby železnej, teda z toho istého obdobia, ako samotná stavba. Najprv veľké vzrušenie vyvolala domnienka, že by to mohlo byť ešte z čias Rimanov, ale Margaret jeden víkend, po diskusii s manželom, amatérom s vedomosťami na úrovni profesionála, sa poopravila, že Rimania predsa len mali lepšiu kvalitu a tak vnútorné nečistoty posunuli nález sklenenej guľočky do čias niekoľko storočí neskôr. Ja som svojmu nálezu zozačiatku nevenoval pozornosť, ani som si ho neodfotil, avšak Margaret, vedúca vykopávok, sa z neho očividne tešila a každému návštevníkovi guľôčku hrdo ukazovala a dokonca ktosi ju pokrstil ako „venerable bead", teda „ctihodná korálka". Pýtal som sa Margaret, že či netúži po objavení nejakého pokladu, ako Schliemannov poklad z Tróje. „Ale, čoby. Som realistkou. A mňa tá tvoja sklenená guľôčka úprimne potešila. To stačí na uspokojenie mojich ambícií." Mňa tiež potešila, keď takto zdôraznila môj podiel na úspechu prác. Mimochodom Margaret mala pohladenie pre každého. Musela, však sme tam boli všetci dobrovoľní pracovníci, ale vyplývalo to aj z jej povahy.
Tiež som nachádzal množstvo zvyškov železnej rudy po zlievaní, z čoho mala vedúca tiež radosť, hoci pre mňa to boli iba šutre a nijaký vzťah som si k nim nedokázal vytvoriť. Jedna z dobrovoľníčok našla plochú, okrúhlu, po stranách opracovávanú žabicu. Údajne ju používal na zakrývanie hlinených nádob. A tá sklenená fľaša, čo sa tam tiež našla, už bola moderná. O tej sme s úsmevom hovorili, že pochádza z neskorej doby barbarskej.
Posledný deň vykopávok na horskej pevnosti bol samozrejme najkrajší čo do počasia a splnila sa i povera archeológov, že posledný deň prináša i najzaujímavejšie nálezy. Našli sme dva kúsky emailu, ktorým podľa Margaret asi krášlili bronzové predmety a tiež sme z múru vyhrabali polovicu zaobleného kameňa ručného mlynu. Kvôli dažďu sa nevydarilo úplné odhalenie južnej polovice pevnosti, odkiaľ pochádzali všetky malé nálezy a na ten ďalší rok som sa na vykopávky horskej pevnosti v Škótsku už nedostavil. Kopal som priekopy počas náhradnej vojenskej služby v Československej ľudovej armáde. http://vratny.blog.sme.sk/c/221926/Nepriatelska-osoba-10-Spion-ciernym-baronom.html.
Príbeh a diapozitívy sú z mája 1976
Súvisiaci článok: http://vratny.blog.sme.sk/c/259152/Skotsko-mi-naplnilo-detske-sny.html
