Lost Lagoon, teda Stratená lagúna, ak som jej meno správne preložil, bola kedysi zálivom mora, v ktorej sa pri odlive odhalila zem a ta si chodili kedysi Indiáni zbierať mušle. Potom tam navŕšili pešinku, to už ale nie Indiáni, ale prisťahovalci, ktorou lagúnu oddelili od mora, vzniklo umelé jazero, obohatilo sa tým rekreačné zázemie Vancouveru, a jej indiánske meno ‚Tá, čo občas vysychá', prestalo platiť.
Na lavičke pri lagúne, s krásnym výhľadom na vodnú nádrž s vodotryskom v strede, a na panorámu mrakodrapov nad stromami, som si posedel pri obstaršom mužovi.
Čosi prehodil na môj pozdrav a žiadosť o povolenie o prisadnutie, a mne v jeho prízvuku zarezonovalo čosi írske. Som na Írsko zaťažený, keďže som tam v časoch nerozvážnej mladosti strávil tri akademické roky.
„Nie, nie som Ír, ale nie ste odhadom ďaleko. Som Škót," odpovedal mi.
Dívajúc sa z Vancouveru, cez celú nekonečnú Kanadu a ešte nekonečnejší Atlantický oceán, sú Škótsko a Írsko od seba čo by kameňom dohodil.
Pustili sme sa do reči. V Kanade už žije vyše štyridsať rokov. Robil elektrikára a teraz je na dôchodku. Opýtal som sa ho, ako to, že si za toľké roky uchoval prízvuk.
„Ja som hrdý na môj pôvod. Okrem toho veľa sa pohybujem v tunajšej škótskej komunite a spolu sa vyprávame len po našom."
Každé dva roky chodieva do starej vlasti, kde má ešte príbuzných, ale už tu zostáva natrvalo. Však Škóti sú tiež národ emigrantov.
„Ja som veľký futbalový fanúšik a viem, že máte veľké osobnosti futbalu," začal novú tému potom, ako sa dozvedel, že som zo Slovenska. „Taký Vengloš, Moravčík, Varga,..." spomenul aj niektoré ďalšie mená, trošku skomolene na to, ako som zvyknutý z domu, niektoré som ani neporozumel a niektoré mi už ušli. „Viacerí z nich pôsobili aj v Škótsku. V Celticu Glasgow. Poznáte futbal?" opýtal sa ma a mne bolo z otázky trochu smiešne, lebo futbal poznám, aj keď musím priznať, že o slovenskom futbale vedel pravdepodobne viac ako ja. Vlastne ani nepoužíval slovo ‚football' ale ‚soccer', aby nemohlo dôjsť pochybnostiam teraz, keď som na americkom kontinente, kde ‚football' má aj iný význam, než na aký sme zvyknutí my.
Ešte mi vysvetlil, ako sa spleťou cestičiek parku okolo jazera dostanem k morskému pobrežiu.
„Cestou určite uvidíte rakúnov. Viete čo je to ‚racoon'?"
O zvieratku som počul, dokonca sme sa predchádzajúci večer o ňom bavili a uvažovali, či nie je tchorom, ale nie. V encyklopédii som si našiel, že po našom sa volá medvedík čistotný, po starom mýval, vraj preto, že si labkami neustále pretiera, teda akože umýva, tvár, a dá rozum, že keď je čistotný, nemôže byť tchor. Mužovi som ale zavrtel hlavou.
„To sú také zvieratká, určite ich cestou stretnete. Radi žobrú od ľudí maškrty a veru ich aj dostávajú. Preto sú odvážni a trúfajú si ľudí vyhľadávať."
Opýtal som sa na ich vzhľad.
„Spoznáte ich podľa bielych kruhov okolo očí s bielo-sivými, až čiernymi pásmi na chvoste. Však určite ste videli filmy o starých poľovníkoch v tunajších lesoch. Vždy mali bobriu čapicu a vzadu im visel chvost rakúna."
„A veľkosťou sú aké? Ako potkan? Zajac, alebo čo?"
„Och, väčšie. Od pysku po koniec chvosta možno aj tri stopy," a výšku znázornil rukou nad úrovňou kolien. „Ale nerobte si starosti. Určite vám prídu do cesty a hneď budete vedieť, že to môžu byť len ony."
Rakúnov, teda medvedíkov čistotných, som našiel. Zbehlo sa okolo nich s fotoaparátmi aj niekoľko záujemcov z čeľade homo sapiens, aj takí s ázijskými črtami tváre, ktorí tiež pochádzajú od pobrežia Tichého oceánu, len z druhej strany. Zrejme nie som jediný, pre koho predstavujú vzácny pohľad. Aj veveričky, nielen sivé, aké odtiaľto kedysi dávno preniesli na Britské ostrovy a teraz stamodtiaľ vyháňajú svojou agresivitou pôvodné červené veveričky, ale zopárkrát sa mi tu mihli aj čierne veveričky, o ktorých som nevedel, že vôbec existujú. Boli príliš plaché, aby som si ich stihol nafotiť. A majú tu hniezdovisko aj vzácne vodné vtáky. To všetko len na skok od obchodného centra Vancouveru.
Z tabúľ som sa dozvedel, že Lost Lagoon, teda Stratená lagúna, je umelé jazero, v ktorom sa čistí dažďová voda pozbieraná z ulíc mesta. Niekoľko nádrží spojených do veľkého jazera, z ktorých každá má inú čistiacu funkciu: sedimentačnú, biologickú... zvyšok si nepamätám a zisťovať sa mi už nechce. Preto všade nápisy, že nevhodné na kúpanie a brodenie.
Pláž zálivu oceána bola zaliata jesenným slnkom, jasným, ale už nie horúcim. Vancouver je veľmi fotogenické mesto. Pobavil som sa na skupine smejúcich sa plechových mužov nadživotnej veľkosti a zadivil som sa palmám, že aj tu sa im chce rásť. Lebo ako mi vysvetlil Škót, sme poblíž štyridsiatej deviatej rovnobežky, ktorá na svojej dlhej trase okolo sveta tvorí približnú hranicu medzi Kanadou a Spojenými štátmi a okrem toho prechádza aj Parížom. A to znamená aj Prešovom, lebo si pamätám nerezovú pripomienku tejto parížskej rovnobežky pri morovom stĺpe na hlavnej ulici šarišskej metropoly.
