„Hovorím ti to preto, že práve vtedy si spal," dodala.
„Oči sa mi zavierali, ale azda na nie viac ako niekoľko sekúnd," bránil som sa.
„Čoby niekoľko sekúnd. Bolo to aj päť minút," opravila ma Pam.
„Myslíš, že si to sprievodca všimol?" opýtal som sa Pam, lebo sprievodca, obetavý mladý muž, si zaslúžil moju plnú pozornosť. Na moju otázku už Pam neodpovedala. Čo sa dá robiť. Prvá noc v Belfaste mi ešte nestačila vynahradiť spánkový deficit.
A tak mi uniklo, čo sprievodca hovoril o vláde veci verejných v Severnom Írsku. Ktorá časť je pod kontrolou belfastského Stormontu, ktorá pod londýnskym Westminstrom a ktorá, Boh nás ochraňuj, pod Bruselom. A boli tu aj írski nacionalisti, ktorí by nedbali všetko sústrediť do Dublinu.
Potom sme sa povozili po meste a Pam mi ukázala niektoré štvrte, kde sa na stenách domov uchovávajú nástenné maľby, anglicky ‚murals', v oxfordskej výslovnosti ‚mjúrls', ale podľa Pam ich Belfastčania označujú ako ‚mjúrials'. Zapamätal som si to slovo a niekoľkokrát som ho mal možnosť použiť. Aj keď som hovoril o freskách v niektorých gotických kostoloch na Slovensku v obrázkovej knihe, ktorú som jej doniesol. Tiež som z nich urobil po belfastsky ‚mjúrials', čo Pam s uznaním kvitovala. 'Mjúrials', ktoré uvádzam, sú tuším z protestantských štvrtí propagujúce zotrvanie Severného Írska v únii s Veľkou Britániou.
Dostal som sa aj do štvrtí, ktoré pred štyridsiatimi rokmi boli až násilne nacionalistické, propagujúce zjednotenie Severného Írska s Írskou republikou. Odtiaľ vychádzali do ulíc mesta mladí muži, v krvavých stopách ktorých zostávali často aj mŕtvi.
„Akosi sa to u nás ukľudnilo. Veľmi tomu dopomohli udalosti v Juhoslávii. Zrazu ako keby si tunajšie horúce hlavy uvedomili, k čomu môže ich úsilie vyústiť. Okrem toho muži, ktorí pred štyrmi desaťročiami mali dvadsať a viedli boje, majú už vlastné deti, možno aj vnúčence, a nezdá sa im, že by ich deti mali prežívať znovu koldokola tie isté hrôzy," vysvetľoval mi Tim, manžel Pam.
Pamätal som si, na časy spred vyše štyroch desaťročí, keď som v Belfaste ešte študoval, ako po výbuchoch bômb, sa objavili nad mestom oblaky dymu a večer sme už v televízii počuli, že v meste explodovala trhavina inštalovaná v aute, že dvaja-traja-štyria ľudia boli usmrtení a stodvadsiati ťažšie či ľahšie zranení. Také správy boli až skľučujúco časté.
„My u nás nemáme históriu militantného nacionalizmu," nedalo mi, aby som nepoznamenal. Však na môj názor boli zrejme zvedaví, aj keď ho priamo nežiadali. „Našim postojom v dramatických momentoch je čakať, nevzdávať sa a trvať na svojom bez boja. Vyčkať, kým sa doba sama neumúdri. Poliaci, Maďari a samozrejme Nemci mali veľmi militantných nacionalistov, občas, nie vždy, aj Česi, ale Slováci sa bojom vyhýbali. Občasné silné slová bolo všetko, čo si dovolili. Nakoniec svoju republiku dosiahli aj bez stáročí bojov, práve tak, ako národy okolo nás, čo sa neustále za národ a vlasť púšťali do krvavých konfliktov. K čomu im to bolo treba?"
Mal som príležitosť niekoľkokrát vysvetliť, ako si píše životopis Košičan, ktorý by ešte stále mohol byť na žive:
'Narodil som sa v Rakúsko-uhorskej monarchii, chvíľu som žil v Slovenskej sovietskej republike, potom v Československu, Maďarsku, Tretej ríši, Československu, sovietskej ríši, opäť v Československu a teraz žijem v Slovenskej republike. A pritom som sa nikdy z môjho mesta nepohol.'
„Každá takáto zmena súvisela s násilím, vojnou, alebo hrozbou brutálneho násilia. Teda až na delenie Československa pred dvadsiatimi rokmi, ktoré prebehlo mierovo. Tak to bolo nielen za posledných sto rokov, ale odjakživa," vysvetlil som historické pozadie mojich postojov.
Anglický imperializmus mal aj škaredé stránky, ale Angličania všade za sebou zanechávali vynikajúcu štátnu administratívu, školstvo, vedu i techniku a veru aj následnícke, už samostatné štáty bývalého britského impéria, si ponechali mnoho z toho, čo im Briti nanútili. Na Slovensku sme až také šťastie na okupantov nemali. S mojimi hostiteľmi som si takéto úvahy mohol dovoliť. Pri írskych nacionalistoch, ako som ich poznal pred štyridsiatimi rokmi, by som asi mlčal.
Raz ma jeden kolega, čašník na spoločnej brigádnickej praxi v reštaurácii v New Jersey, chcel vtiahnuť do diskusie o severoírskom probléme. Jednalo sa o írskeho študenta z Dublinu.
„Čo si myslíš o Íroch a ich snahe o pripojenie Severného Írska k republike?"
„They are stupid - sú hlúpi," ušlo mi z úst. Takmer som si vzápätí sám dal po hube, ale sú veci, ktoré z nás vyjdú akoby mimovoľne. Neviem, prečo som sa tak rozcítil, že som zareagoval spôsobom, ktorý mi nie je vlastný. Možno tým, že som nebol v Írsku, ale v Spojených štátoch a cítil som sa voľnejšie.
Kolega sa zarazil a veru si moju poznámku aj zapamätal. Neskôr mi ju pripomenul. Mohol som to povedať ináč, bez toho, aby som zabíjanie za vlasť v Severnom Írsku schvaľoval. Pre mňa je cesta dôležitejšia ako cieľ. Veľakrát sa mi stalo, že niečo, o čo som sa úporne snažil, mi zľahostajnelo potom, ako som to dosiahol.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/303257/Moja-belfastska-Alma-Mater-po-rokoch.html
