Bolo to v prvý rok mojich štúdií. Univerzitní študenti a tuším aj široká verejnosť mali vyhradenú stredu poobede, keď klzisko patrilo im a ja som túto príležitosť rád využíval. Povinný telocvik na univerzite, na rozdiel od vysokého školstva v Československu, sme nemali, a toto bol vlastne jediný šport, čo som pravidelne pestoval. Požičiaval som si topánky s korčuľami, potom, ako som natrafil na správny pár, som si ho neustále pýtal a preháňal som sa na ľade. Na slovenské pomery som bol priemerný, v Belfaste som bol frajer a veru sa na mňa lepili dievčence i malé deti, aby som ich učil. Občas som sa nechal uhovoriť, občas nie, lebo zdieľanú radosť pri korčuľovaní som nie vždy preciťoval. 'Prišiel som sa dobre vybehať a nie sa tu potkýňať,' hovoril som si.
Stredajšie popoludnie počas celého prvého roku mojich štúdií na belfastskej univerzite teda patrilo korčuľovaniu. Po návrate z prázdnin do ďalšieho ročníka sa situácia zmenila. V Severnom Írsku začali známe nepokoje, miestne sa im hovorilo 'trouble' a kryté klzisko zabrala britská armáda ako svoje ubikácie. Tým mi skončil môj športový život v Írsku.
Zato si pamätám televízne vysielanie zápasu z hokejových majstrovstiev sveta v roku 1969, keď Československo nabilo Sovietov. „Nemali ste tanky, dostali ste bránky" sa vtedy u nás hovorilo a tak to tuším vnímali aj na Britských ostrovoch.
Keď som spomínal Britov, nikdy som si nebol istí, či je to vhodný výraz, či by som radšej nemal hovoriť o Íroch alebo Severných Íroch, ale tuším Timovi, môjmu hostiteľovi, to bolo jedno. Írski nacionalisti, ako som si ich pamätal, by určite trvali na tom, aby boli oslovovaní ako Íri.
Aj keď som strávil v Severnom Írsku tri roky, z toho dva, keď už tam skutočne bolo horúco, som sa o severoírskych násilnostiach dozvedal iba z rádia, televízie a z rozprávania iných. Sám som sa do priamej blízkosti nepokojov, teda 'trouble' nedostal. Mal som náročné štúdiá a tie ma držali predovšetkým v okolí univerzity, ktorej akademické slobody ako keby horúce hlavy rešpektovali. Iba regrútsku kanceláriu britskej profesionálnej armády pri univerzite neminula bomba. Zo zrejmých dôvodov. Ešte si pamätám, ako som vyvolal v jednej samoobsluhe obavy v očiach predavačiek, keď som na chvíľu nechal tašku na osamelom mieste. Vtedy sme sa zo správ dozvedali, že aj také tašky vybuchovali. Moja bola, samozrejme, v poriadku. Občas v meste som musel obchádzať policajné bariéry, dokonca ma raz aj príslušníci britskej armády na ulici ohmatali, či nemám zbraň, alebo čo, ale ináč som mal pokoj.
Belfastskej polícii som sa predsa len dostal do pozornosti.
S Bernhardom, Nemcom, kolegom z ročníka, som šiel podvečer k parkovisku pred internátmi, keď sme zbadali motať sa tam dvoch mládencov.
„Vieme vám nejako pomôcť?" oslovil ich Bernhard.
Mládenci sa trochu ošívali a potom z nich vyšlo, že prišli navštíviť priateľov bývajúcich v internátoch.
„Ako sa volajú? Ja vám ich zavolám," ponúkol sa Bernhard, ináč správny, dôkladný, energický Nemec.
Povedali nejaké mená a Bernhard sa pobral do vstupnej haly najbližšej budovy, že hľadané osoby vytelefonuje.
„Ty tu, prosím ťa, zostaň," povedal mi ešte. „Ja sa za chvíľu vrátim."
Zostal som s dvoma neznámymi mládencami sám, trochu sme sa rozprávali, vysvetlil som im že som z Československa, že Bernhard, môj univerzitný kolega je z Nemecka, a že spoločne študujeme ekonómiu. Nastalo aj trápne mlčanie a mňa sa celá záležitosť začala omínať.
Trvalo hodne dlho, kým sa Bernhard znovu objavil.
„Mená, ktoré ste uviedli som na zoznamoch študentov internátu nenašiel. Budete musieť vysvetliť polícii, čo tu vlastne hľadáte."
To už sa k nám blížila na aute policajná hliadka, ktorá oboch mládencov zaistila.
Krátko na to som dostal ďakovný list od Royal Ulster Constabulary, teda od Kráľovského policajného zboru Ulsteru, severoírskej historickej provincie za to, že som pomohol chytiť hľadaných zlodejov automobilov. List som si dlho odkladal, až sa mi stratil v pošte na ceste do Československej socialistickej republiky. Tak rád by som ho na blogu zverejnil.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/307265/Burliva-novodoba-historia-Belfastu-I.html
