„To je dosť bežné meno v Írsku," poznamenala Pam, moja hostiteľka. „Nemusí to byť on."
S Desiem by som sa rád porozprával. On bol tvrdý írsky nacionalista, veľmi mu záležalo na tom, aby Briti z Írska odišli a ostrov sa zjednotil v rámci jedného štátu, pod Dublinom ako hlavným mestom. Aj keby sa to malo dosiahnuť násilnými metódami. Nemyslím, že by sa sám násilností dopúšťal, ale bol ochotný nad nimi zavierať oči. To som ja nedokázal.
Jeho otec mal krčmu v starej časti Belfastu, také ošumelé zariadenie, so záchodom v stave, na aký sme si zvykli u nás v podobných zariadeniach za socializmu, v ktorom raz do týždňa, večer, dávali írsku hudbu. Skupina hudobníkov, v ktorej Desie tiež občas hral na gitare. Kde-tu aj romantika o láske a pretrhaných vzťahoch medzi chlapcom a dievčaťom, odchodom za more, lebo veď Írsko je známe ako štát emigrantov, ale hlavne tvrdé nacionalistické protibritsky ladené pesničky, počas ktorých v krčme koloval gumený projektil z pušky používanej britskými vojakmi na rozháňanie nacionalistických demonštrantov. Projektilu sa ušlo výsmešné i fingovane nežné zaobchádzanie, a občas si ho účastníci večera pritláčali tam, kam sa v menej slušnej spoločnosti posielajú nepríjemní ľudia.
Aj touto cestou som si chcel urovnať myšlienky o tom, čo vlastne v Írsku prebiehalo. Vtedy už najnovšia vlna ozbrojeného konfliktu bežala dva-tri roky a počet obetí dosiahol v malom Severnom Írsku niekoľko tisíc. Nezažíval som niečo, s čím by som sa dokázal vnútorne vyrovnať.
Večer pred odletom z nedávnej návštevy Írska som si zašiel do údajne najstaršej krčmy v Dubline The Brazen Head, čosi ako Mosadzná či Bronzová hlava, s írskou ľudovou hudbou. Pohár piva Guinness ma stál štyri eur a osemdesiat centov, a veru som si ním na dlhé mesiace splnil svoj limit piva. Ten pohár piva zo známeho dublinského pivovaru Guinness musel byť, ináč by sa mi u Írov návšteva Dublinu nezapočítala.
V krčme boli miestni štamgasti, ale aj Američanov i Nemcov som postrehol. Ušlo sa mi miesto pri stene, trochu som videl aj muzikantov, i hostí. Spomenul som si na krčmu, do ktorej som chodieval v Belfaste počas mojich štúdií. Táto hudba už bola skôr romantická, žiadne nacionalistické vášne, ktoré som cítil v írskej hudbe a v 'singing pubs', írskych krčmách s hudbou a spevom pred vyše štyridsiatimi rokmi, som tentoraz nepostrehol. Spomenul som si, ako mi belfastský hostiteľ uviedol ako výrazný znak zmeny vzťahov medzi Írmi a Britmi minuloročnú návštevu anglickej kráľovnej v Írsku. „Prijali ju tam ako keby bola ich kráľovná. Skutočne až dojímavo. A pritom návštevu pápeža odmietajú. Veľmi mu uškodili tie pedofilné škandály, ktoré zalomcovali katolíckou cirkvou..."
Pri tej príležitosti Tim poznamenal ešte čosi.
„Íri by zjednotené Írsko medzičasom boli dosiahli, keby sa do toho nepustili násilím. Jedna i druhá strana by urobila nejaké ústupky, možno by sa Íri vrátili do Britského spoločenstva národov Commonwealthu, aby uspokojili tých obyvateľov Severného Írska, ktorí trvali na zachovaní vzťahov s Britániou..."
Ťažko mi tieto veci posúdiť. Som živnostník právnym i povahovým založením, a verím, že usilovnosťou včeličky v mojom predmete činnosti najviac prispejem do lepšej budúcnosti ľudstva, Európy, vlasti i seba. To je môj konkrétny a aktívny príspevok k tomu, aby sme žili v láske, úcte a hojnosti.
Zaujímavé, že ako píšem tieto riadky, sa mi vľúdil do mysli prízrak eštebákov, ako si okolo mňa si hovie. A to už nie je vina eštebákov, ale mňa, že som sa nedokázal od nich myšlienkovo odpútať. Nie pri úvahách o mojom pobyte v Severnom Írsku, ktorým začal môj konflikt s československou komunistickou štátnou mocou, na základe úradného uznania, že som 'Nepriateľská osoba'.
Booože, či by si eštebáci na takýchto klepoch zgustli. To bolo ich. Znemožňovať druhých vŕtaním sa do ich intímneho súkromia. To bolo ich špecialita. Neodvážim sa povedať, či tým prispeli k tomu, že u nás bol za socializmu predsa len bezpečnejší život, než trebárs v Belfaste, alebo hoci aj v Chicagu či New Yorku, ako to vyzdvihovala dobová propaganda. Len azda sa to dalo dosiahnuť aj ináč. V porovnaní so Severným Írskom by som skôr povedal, že nám, našťastie, chýbajú sklony k militantnému nacionalizmu.
Súvisiace články:
http://vratny.blog.sme.sk/c/307265/Burliva-novodoba-historia-Belfastu-I.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/307627/Burliva-novodoba-historia-Belfastu-II.html
