Železné konštrukcie vysokých pecí a šácht z tých čias zostali, a dokonca ich postupne menia na muzeálne pamiatky. Niektoré budovy na obchodné a kultúrne účely.
Tomáš ma niekoľkokrát upozornil na výhľady hodné fotografovania. Už pri predchádzajúcich návštevách sme sa zhodli, že to bol vhodný námet fantastických filmov z čias dávnominulých českého režiséra Zemana.
„Táto ohromná stavba bola kedysi zásobník svietiplynu. Ten vzniká ako vedľajší produkt koksu. Alebo koks vzniká ako vedľajší produkt výroby svietiplynu. Ako to kto vezme. Teraz v zásobníku je galéria, ale aj veľké auditórium pre všelijaké podujatia. Možno pre niekoľko sto ľudí. Alebo tisíc dvesto,“ prehodil ledabolo Tomáš. Keď nie je v čomsi istý, jednoducho situáciu zľahčuje. V tom sa za posledných päťdesiat rokov nezmenil.
Vošli sme dovnútra. Teraz sa nič nekonalo a uvádzačka sa nás snažila odradiť.
„Mám hosťa a chcel by som mu to tu ukázať,“ bránil svoje rozhodnutie Tomáš, a dievčina jeho neodolateľnému šarmu, alebo priebojnosti hraničiacej na typickej ostravskej asertívnosti, ustúpila. Trochu zaujali obrazy od ostravského maliara, podľa ktorého priestory dostali pomenovanie. Všade prítmie a ja by som radšej šiel na vyhliadkovú vežu z bývalého výťahu alebo čohosi patriaceho k šachte. Bol krásny deň a na vrchole železnej konštrukcie sme videli mihať sa ľudí na viacerých na seba nadväzujúcich plošinách. Veril som, že sa tam v tento krásny slnečný deň dostaneme. Nakoniec k tomu nedošlo, až som cítil ľútosť, že som dosť nenaliehal. Priestory v budovách si budeme môcť pozrieť inokedy, keď bude sychravo.
Potom ešte ďalšia veľká hala, prispôsobená pre muzeálne účely. Všetko stroje z minulého storočia, keď priestory pulzovali pracovným životom. Všetko sa mení na veľké múzeum v rámci rozvoja priemyselnej archeológie.
Snahy o záchranu zvyškov priemyselného obdobia tejto časti Ostravy sa mi rátajú. Uznávam, že zbúrať a postaviť tam niečo nové, bez ohľadu na priemyselnú minulosť mesta, by nebolo riešenie. Stavby na zelenej lúke by mali zohľadňovať prírodné prostredie a stavby na hnedej lúke aj historické zázemie.
To je len krátky výrez z toho, čo ma napadlo počas návštevy Ostravy.
Vrátil som sa v duchu späť štyridsať rokov, keď som stopom brázdil v Anglicku oblasti, kde sa v osemnástom storočí začala svetová priemyselná revolúcia. Zostala nám po nej priemyselná archeológia a nech to znie akokoľvek paradoxne, ako pojem sa dostala aj do Wikipédie a potešilo ma, že oceľový most zvaný jednoducho „Ironbridge“ v grófstve Shropshire, si tam našiel svoje zobrazenie. Ako aj v mojom denníku tých čias. A ešte na fotke, čo som si odniesol na pamiatku.
Prácne písanie a lepenie obrázkov vystrihnutých z propagačných brožúr nahradil praktickejší laptop.
Ani pri fotení si pri každom kliknutí nevzdychnem, „tri koruny fuč,“ ako to bolo pri fotografovaní na diapozitívy v Československu. V Anglicku, či inde v zahraničí, to bolo hodne drahšie. Takže aj tak ovplyvnila priemyselná a digitálna revolúcia cestovanie.
A to nehovorím o skladovaní mojich tisícok diapozitívov z domáceho prostredia a zo sveta. Tie na východonemeckom a československom filme mi blednú, sú nepoužiteľné, a trpím ich doma len z nostalgie. Kodak, ako svedčia fotky z Anglicka v tomto blogu, sa drží statočnejšie. Ale ani ten sa nedá porovnať čo do skladovania s pamäťou v počítači.
Aj to, čo si pri cestovaní všímam, sa zmenilo. Nepotrebujem sa dozvedať faktografické údaje, lebo všetko si viem na niekoľko klikov nájsť v internete, čo nosím v mobilnom vydaní vo vrecku, bez ohľadu, kde sa práve nachádzam. Stačí uletená myšlienka. Málo z toho, čo sprievodca povie ráno, si poobede ešte pamätám. Dnes mi skôr ide zážitky a dojmy. A teraz je tu otázka, či dojmy a zážitky sprostredkované animátorom nejakej cestovnej kancelárie, opakujúce sa pri každom turnuse, sú to pravé orechové.
Zážitok musí byť autentický, teda môj, a kvôli tomu azda ani netreba cestovať. Možno v mojom bezprostrednom okolí unikátny zážitok v nefalšovanej podobe nájdem skôr. Práve preto, že svoje prostredie poznám a všetko, čo sa vymyká z každodennosti, mi padne do oka. Pri cestovaní nikdy neviem, či sa za čímsi, čo má akože vyrážať dych, neskrýva práca šikovného aranžéra. Potom už radšej dobrý rozhovor a ten sa môže uskutočniť kdekoľvek. Hoci aj s Tomom v Ostrave.
Napriek týmto úvahám dobre vypadnúť, vidieť iné tvary a farby, počuť iné zvuky, dýchať iný vzduch, cítiť iný pach a potom sa o to radšej vrátiť do svojho kútika, ktorý nič nenahradí.
P.S. Ďakujem Monike, že ma z Anglicka podnietila k napísaniu tohto blogu. Dobre mi padlo zaspomínať a kombinovať.
