„Čo by ste mi odporučili, že by som si pozrel v New Yorku?"
„Viete čo? My sme boli včera na High Line. To je vám taká opustená železnica vedená nad cestami upravená ako promenáda. Nám sa tam veľmi páčilo."
Dodala ešte ulicu, na ktorej High Line, teda ‚Vyvýšená trať' začína a ja som sa ta vybral. Železničný zvršok sa zachoval v dĺžke asi jedného kilometra a veru možno by stálo za to, keby si plánovači rekonštrukcie Starého mosta v Bratislave niektoré prvky osvojili.
Potom rýchlo k budove Organizácie spojených národov. Kedysi dávno som už vo vnútri bol, tentoraz kvôli rekonštrukčným prácam návštevníkov nevpúšťali, dokonca ani vlajky pred budovami neviali a tak som si nemohol preveriť, či na tú našu slovenskú nezabudli. Všetko sa vidieť a zistiť nedá.
Ale neďaleko sú priestory Generálneho konzulátu našej republiky v New Yorku a tie som si povedal, že si moju pozornosť tiež zaslúžia. Vyšiel som na dvanáste poschodie mnohopodlažnej budovy na Druhej Avenue potom, ako som sa pekne po domácky zapísal do knihy návštev pri vchode, význam čoho som nikdy nepochopil ani doma ani tam, vošiel do dverí s tesnou chodbičkou zdobenou naproti vchodu zástavami Slovenska, Európskej únie a Organizácie spojených národov a vedľa hneď za nepriestrelným sklom si ma zvedavo prezerala mladá recepčná. Nezaslúžil som si žiadne privítanie s červeným kobercom, nenahlásený, len tak v kraťasoch, tričku, sandáloch, s batohom na chrbte a bielou šiltovkou na hlave som jej nemohol pripadať dôležitý biznismen, lobista alebo nedajbože politik a ja som rýchlo musel vymyslieť, ako zahovoriť svoju zvedavosť.
„Zaujímalo by ma, či by ste mi nemohli dať nejaké informácie o krajanských podujatiach v New Yorku. Niekedy dobre padne v cudzine nájsť si niekoho na kus reči..." začal som.
„Za chrbtom máte tabuľu, kde také veci uvádzame... Ale počkajte," dodala, „Zavolám vám niekoho, kto vás bude lepšie informovať."
Ďalšia pani prišla kým som si stihol všimnúť, že kdesi dávajú prehliadku filmov slovenskej produkcie. Zapamätal som si iba Uherovo Slnko v sieti.
„Najlepšie bude, ak si nájdete našu stránku na internete, tam to všetko nájdete..."
A hneď aj dala pokyny recepčnej za nepriestrelným sklom, aby mi stránku ukázala.
„A keď nám dáte vašu e-mailovú adresu budeme vám priebežne zasielať informácie o tom, čo v Spojených štátoch organizujeme. Aj my vám dáme našu vizitku, aby ste si nás mohli kedykoľvek na našej stránke vyhľadať."
Nastala výmena vizitiek v šuflíčku pod nepriestrelným sklom (alebo iba hrubým, lebo som do neho nestrieľal, aby som si zistil, či je nepriestrelné). Tá na farebnom papieri po domácky vytlačená vizitka nášho Generálneho konzulátu zastrihnutá nožničkami mne, živnostníkovi bohato stačí. Chápem, že v dnešnej dobe tvrdého šetrenia na nič dôstojnejšie štát nemá peniaze. Ale ak mi Ministerstvo zahraničných vecí poskytne presný vzor, aj s farbami a fontom, pekne sponzorsky rád zabezpečím tlač primeraného počtu vizitiek, len aby som prispel k štábnej kultúre nášho Generálneho konzulátu v New Yorku.
Potom ešte žiadosť o povolenie odfotiť si kút so zástavami a odchod do priezračne slnečného Manhattanu. Výstup na Top of the Rock - Vrchol brala, teda vyhliadkovú plošinu Rockeffellerovho centra lákal.
„Prosím si jeden lístok. Seniorsky," hovorím pokladníkovi.
„Dvadsaťpäť dolárov."
„Ale ja chcem seniorsky."
„Však to je seniorská cena," znela pritvrdená odpoveď.
„To nie je možné. Včera som bol na Empire State Building a tam som platil iba 22 dolárov. A pritom sú od vás o tridsaťdva poschodí vyšší."
„My sme samostatní, my s Empire State Building nemáme nič."
Odpoveď mohla znamenať, ‚Tak si tam choďte', lenže mne sa nechcelo dívať sa a robiť fotky z toho istého miesta, hoci za lepšieho počasia.
„Dobre teda, tu máte dvadsaťpäť dolárov."
Prehliadka osôb a vecí ako na letisku, potom výstup výťahom, všade s nápisom, že ‚V prípade nebezpečenstva použite schodisko, pokiaľ nedostanete iné inštrukcie,' a ja som len dúfal, že aj teraz všetko prebehne bez prípadu nebezpečenstva.
K výhľadu z Rockefellerovho centra ťažko čo povedať. Mňa len napadá, že nerozumiem politike developerov na Slovensku, už vôbec nie v Spojených štátoch, ale ten chaos, ktorý vytvorili z New Yorku, má niečo do seba.
Potom sa rýchlo bolo treba postarať o dôstojný večer. Divadlá na Broadway, to je ono, a v rámci zúženého výberu som váhal medzi Fantómom opery, vraj najdlhšie bežiacim muzikálom na Broadway a Mammou Miou, ktorá sa tiež chváli s čímsi naj.
Fantóma opery som nedávno čítal. Dostal som ho ako odmenu za vraj v ten deň najlepšiu e-mailovú reakciu Slovenskému rozhlasu v rámci raňajších relácií. Ponurý príbeh o Fantómovi na večer pred odletom z New Yorku mi nesedel. Zvíťazila teda Mamma Mia, ktorej hlavnou atrakciou pre mňa nemal byť príbeh, od toho som si veľa nesľuboval, ale pesničky skupiny ABBA.
„Prosím si lístok na dnes večer."
„Mám tu za stotridsaťštyri dolárov..." poznamenal zamyslene pokladník.
„Skúste niečo zo spodného konca cenníka," vravím mu. „Seniorské," dodávam.
„Tak potom tu mám za päťdesiat dolárov."
Hovoril v prvej osobe, ako keby divadlo patrilo jemu.
Znechutene som sa na neho pozrel, dve-tri sekundy váhal a keby ešte jednu sekundu vyčkal, by som mu tých päťdesiat dolárov vysolil. Lenže on mňa prebehol.
„Alebo počkajte. Máte šťastie. Tu sa mi uvoľnil jeden lístok. Za tridsať štyri dolárov."
Bol utorok, to nie je deň, deď sa Newyorčania hrnú do divadla a ja som si pomyslel, že metóda tureckého bazáru zaberá niekedy aj v New Yorku. Nielen, že mi znížil cenu, ale ma aj poctil študentským lístkom, čím si ma jednou ranou dvakrát ocenil.
Prechádzka po Time Square, posedenie na plošine, odkiaľ sa tá neuveriteľná organizovaná splašenosť mesta tak dobre sleduje a potom už návrat do divadla. Zase prehliadka tašiek, všetkých, nielen môjho plecniačika, usadenie sa na výborné miesto na balkóne a smashing muzikál mohol začať. Príbeh hodný mydlovej opery z prvopočiatkov amerického televízneho vysielania určite nemal na Fantóma, ktorým som dnešný večer ohrdol. Zato tu bola ABBA, hoci len v podaní broadwayského divadla, a na tú zase nemá pojašený zakomplexovaný ujo z opery.
Na záver standing ovation, ujúkanie do nemoty a odchod do rozžiareného Time Square mesta, čo vraj nikdy nespí.
Pri východe z divadla, sa zrazu zastavil autobus a z neďalekého hotela vybehlo asi tucet dievčeniec v uniformách Kórejských aerolínií. Nefotil som ich a v prvom momente som si navrával, že je to kvôli šeru, čo nás obklopovalo. Neskôr som si uvedomil, ako som sa díval za odchádzajúcim autobusom, že vlastne mi vyrazili dych.
Ešte som zvládol dívať sa chvíľu na mládenca, ktorý acetónovými farbami za možno menej než desať minút nastriekal nejaký obrázok s námetom z New Yorku a hneď aj predával za dvadsať dolárov. Nekúpil som. Na rozdávanie doma mám už pripravené pohľadnice. Na Spidermana, Ironmana či Batmana, čo tam čosi vyvádzali, ani na nič iné, som už nemal síl. Ja aj v meste, čo údajne nikdy nespí, mám v noci najradšej predsa len svoju, hoci len hotelovú, postieľku.
