Vlastne až týmto výletom som sa po prvýkrát dostal medzi ľudí hostiteľskej krajiny. Predchádzajúce tri dni som strávil poväčšine v hoteli v prostredí mladých Európanov, neustále si vykladajúcich o tom, ako sa ich všade snažili ošmeknúť pri nákupoch. Rozčuľovalo ich to hlavne preto, že všetci, podobne ako ja, sa finančne dosť obmedzovali, aby čo najdlhšie vydržali na cestách a ako horný limit na míňanie si dávali 3-4 doláre denne, čo ja som dokázal podkročiť bez toho, aby som mal pocit, že skrblím. Zato tieto diskusie boli veľmi užitočné, lebo sa v nich vymieňali skúsenosti o tom, čomu sa vyvarovať, čo si pozrieť, ako sa ta dostať a, samozrejme, či predovšetkým, čo za to. Zdalo sa mi, že k týmto debatám ich motivoval aj psychologický stav: predražovanie iba dodávalo k celkovému pocitu bezmocnosti a neistoty v neznámom prostredí. Zdalo sa mi, že zriadenci hotelov sa svojim zahraničným klientom hodne prispôsobovali. Vedeli trochu po anglicky, poznali mentalitu svojich hostí a tvárili sa, že im nadržiavali viac, než miestnym. „Do not let them cheat you - nenechajte sa oklamať" zdôrazňovali a udržiavali tým zahraničnú klientelu pod dojmom, že v ich hoteli sú ceny férové. Koniec koncov voľný trh tam fungoval a komu sa nepáčilo, mohol odísť.
Občas som podobným náladám prepadával aj ja. Cestou do doliny Bamján som si dal obed v dedinskej reštaurácii, jednu chlebovú placku a riedku polievku, za čo odo mňa pýtal majiteľ 10 afgánov, teda aspoň dvojnásobok toho, čo som si myslel, že by platil Afganec. Trochu som sa ohradil, ale spomienka na bitku v autobuse z predchádzajúceho dňa ma schladila. Svoje som nakoniec dosiahol, i keď nepriamo, lebo som krátko po dojedení našiel na ceste 5 afgánovú mincu, teda sumu, o ktorej som si myslel, že mi majiteľ reštaurácie predražil obed. Až tak chudobný som nebol, aby som musel strážiť i 5 afgánov, ale dobre mi to padlo. Bol som na ceste do jedného z najvýznamnejších budhistických centier Ázie a príhodu som bral ako vyjadrenie priazne svätca. Podobné roztrpčenia mi možno spôsobovalo aj to, že som si ešte nenavykol na afgánsku menu. V Indii či Pakistane by som si predraženie z jednej rupie na dve jednoducho ani nevšimol. V afgánskej mene predraženie z piatich afgánov na desať sa mi zdalo priveľa, hoci sa približne jednalo o tú istú sumu.
V dedinke Bamján som bol svedkom ďalšej bitky. Oslík uchmatol do zubov batôžtek a postihnutý robotník ho začal naháňať najprv lopatou a potom čakanom. Prv, než oslíkovi mohol ublížiť, vedľa stojací 13-14 ročný mládenec, asi s majiteľským nárokom, sa oslíka zastal. Najprv sa častovali buchnátmi a potom začali po sebe zúrivo hádzať kamene veľkosti dlane. Našťastie boli príliš rozvášnení a netrafili. Tiež sa skoro udobrili.
Na druhý deň som sa v doline Bamján zviezol na malom kuse malým nákladným vozom, za čo si šofér nárokoval 20 afgánov, teda asi troj-štvornásobok toho, čo som považoval za férové. Po krátkej zvade ako normálnej súčasti obchodných jednaní, keď šofér opakoval do nemoty „twenty Afghani", teda svojich dvadsať afgánov, a ja tvrdošijne „no, no, no", som sa zjednal na 10 afgánov, teda polovicu, čo som už bral za úspech. Príhodu s nájdenou mincou z predchádzajúceho dňa sa mi nepodarilo zopakovať, ale i tak, údolie Bamján bol zážitok, ako sa patrí. Hlavne keď môžem povedať, že som patril medzi tých šťastlivcov, ktorí známe sochy Budhov vytesané do svahov videli ešte na vlastné oči. Medzičasom ich moslimskí vojaci delami zničili.
Tieto sochy vo výške 2800 m.n.m., patrili medzi najvýznamnejšie pamiatky svetovej kultúry. Až sem zasiahol svojim budhistickým vplyvom v 3.stor.p.n.l. známy indický panovník Ašóka. Vytesané boli z mäkkého pieskovca do takmer zvislých svahov predhoria Hindúkuš asi v 5.stor.n.l. Tá väčšia o výške 53 metrov, mala byť najvyššia socha stojaceho Budhu na svete a menšia dosahovala výšku 35 metrov. Jemné záhyby šiat boli na sochách vytvorené povrazmi prichytenými drevenými kolíkmi a pokrytými blatom zmiešaným so slamou. Povrch bol polychrómovaný, avšak do čias mojej návštevy sa zachovali iba fresky nad hlavami filozofa. K hlavám a do úst sôch viedli schody. Odtiaľ kázali mnísi budhistické učenie zhromaždeným pútnikom. Výborné akustické vlastnosti doliny dotvárali veľkoleposť prostredia. V jaskyniach vytesaných do okolitých svahov sa ešte donedávna bývalo a dokonca sa zachovali opustené priestory podzemných bazárov, svätýň a kde-tu sa ešte v nich zdržiaval dobytok, ba dokonca i ľudia. Ešte v roku 632 n.l. známy čínsky cestopisec Hsuan-Tsang mohol napísať, že v doline bolo 10 opátstiev a iba kňazov tu žilo vyše 1000. Celá dolina ležiaca na kedysi chýrnej hodvábnej ceste postupne strácala na svojom význame i obyvateľstve po roku 1498, keď Vasco de Gama objavil bezpečnejšiu morskú cestu z Európy do Indie okolo misu Dobrej nádeje, avšak búrlivá história krajiny pretrvala do dnešných dní. Mnohé armády tu pustošili a sochy najviac trpeli pod moslimskými dobyvateľmi, ktorí príliš doslovne prevzali starožidovské božie prikázanie - nebudeš mať iných bohov, aby si sa im klaňal. Na podobizniach Budhu skúšali svoje delostrelecké majstrovstvo, naposledy v marci roku 2001, keď ich takmer úplne zničili. Ťažko mi komentovať túto stránku novodobých afganských dejín, však dosť sa to komentuje inde a lepšie, než by som to dokázal ja. Dodám len toľko, že keď sa nad svojim putovaním v Afganistane z pred vyše troch desaťročí zamyslím teraz, pripadá mi ako príbeh Jégého Adama Šangalu na slovenskom vidieku pred tristo rokmi.
Jeden z prvých cestovateľov zo západu, ktorý sa sem dostal, bol Američan Charles Masson, asi špión angloindickej armády. V roku 1935 sa dostal do Bamjánu a na stene jednej z chrámových jaskýň zanechal anglický nápis typický pre mentalitu dobrodružného cestovateľa: „Vedz, blázon, ktorý sem vstúpiš, že Charles Masson tu už bol pred tebou."
Dolina Bamján si pamätá aj na mnoho iných dobyvateľov. V roku 1222 ju obsadil Džingischán. Jeho vnuk tu padol pri obliehaní pevnosti. Veľký vojvodca sa kruto pomstil tak, že nechal povraždiť všetkých obrancov, až krv do červena sfarbila múry a svahy hôr. Odvtedy sa pevnosť volá Šar-I-Zohak, teda, „Červená pevnosť". Nie lepšie sa vodilo pevnosti na opačnom svahu doliny zvanej Šar-I-Gholghola, teda „Pevnosť nárekov", v múroch ktorej do dnešných dní vietor vyludzuje náreky umierajúcich obrancov.
Zostaňme však ešte na chvíľu v doline Bamján. Niekoľko kilometrov od slávnych sôch je hora zvaná Azdah, t.j. Drak. Podľa povesti tu kedysi žil drak, ktorý terorizoval obyvateľstvo a žiadal od neho ako dennú obživu 600 funtov potravy, dve ťavy a pannu. I poslal veľký prorok Mohamed svojho učeníka Aliho, zvaného Assadullah, t.j. Lev Boží, aby draka zabil. Dielo sa vydarilo a drak tam stále leží skamenený, s viditeľnými sečnými ranami a zmučenou tvárou, slzy ktorej tvoria jemné pramienky jarných vôd.
Nedeľu, 9. februára, som strávil s asi tuctom Afgancov na malom nákladnom autíčku. Celý deň sme šli poľnými cestami dolinou Bamján. Päťkrát som sa díval, ako sa auto zastavilo, aby si moji spolucestujúci mohli kľaknúť pri ceste, ukláňať sa a odriecť si svoju modlitbu k Alahovi v smere na Mekku. Až za noci sme došli do mesta Puli Khumri. Celé poobedie som prestál na zadnej bočnici auta, aby som sa mohol dívať okolo seba. Dokonca som videl aspoň desať západov slnka za práve toľkými unikajúcimi a zmenšujúcimi sa horami. Nadýchal som sa prachu neúrekom, trochu i nachladol, avšak i tak mám pokušenie povedať, že bola to jedna z tých ciest, ktoré nie sú nikdy dosť dlhé.
Príbeh a diapozitívy sú z februára 1975.
Súvisiaci článok: http://vratny.blog.sme.sk/c/264778/Afganistan-nie-ako-bojisko.html
