„Your machines are cheating - Automat klame," hovorím zriadencovi, tiež černochovi. „Dal som mu štvrťdolárové mince a nič sa nedeje."
„Nič nevidím. Skúste ešte raz."
Vrátil mi stlačením akéhosi gombíka dva doláre, potom, ako mi mince, samozrejme, nevypadli, a ani ďalšia, ktorú som vhodil, sa na návestí neobjavila.
„Vidím, že tu niečo nefunguje," priznal. „Dám vám náhradný lístok, tým sa preukážete a odovzdáte na stanici, kam idete, a je to."
Takto to fungovalo a ja som si ušetril dva doláre.
Do Fordovho divadla som sa nedostal.
„Pripravujeme ho na významnú udalosť v piatok a sobotu," odpovedala na môj spýtavý pohľad zriadenkyňa.
„Ani nazrieť mi nedovolíte?"
‚Spropagujem vás na blogu,' som si len pomyslel, ale zriadenkyňa bola neoblomná.
„Môžete naproti, do domu, kde Lincoln umrel. Je to bezplatné múzeum. A vedľa je Centrum vzdelávania, tiež bezplatné."
A tak som si zopakoval okolnosti zavraždenia jedného z najväčších amerických prezidentov. V múzeu bolo, ako všade vo Washingtone, veľa študentov, ktorým končil školský rok a všetko bolo pekne vystavené a opísané s novou audiovizuálnou technikou, ktorá za mojej prvej návštevy v 1969-tom ešte neexistovala.
Chvíľu som sa poprechádzal po meste, ale horúčava mi nedala, aby som radšej nešiel do nejakého chladeného múzea, tentoraz neďalekej Galérie portrétov a malieb amerických majstrov. Veľa som si zopakoval z histórie Spojených štátov, lebo okrem mena autora, bol pri obrazoch popis okolností vzniku obrazu a zobrazovanej osoby či krajiny.
Po chvíli som si posedel na krytom klimatizovanom nádvorí múzea pri káve a akomsi koláči, počúval za chrbtom dievčinu, ale len zvuk jej monotónneho hlasu, bez toho, aby som sa zahĺbil do ich významu. Neďaleko som videl vykračovať muža v bielej košeli, ktorý mi pripadal ako strážnik a tak som si dával pozor, aby som pred ním nepil vodu z mojej fľaše, lebo vodu priniesť do galérie, mali návštevníci prísne zakázané. Hoci veľa návštevníkov som potom videl, dokonca aj pred obrazmi, ako si popíjali z vlastných fliaš.
Čítal som si akúsi americkú satiru, počúval na pol ucha dievčinu za mojim chrbtom, ktorá zrazu skončila, muž, s ktorým si vyprávala sa zdvihol, rozlúčil sa, a muž v bielej košeli, ktorého som mal za strážnika, si šiel prisadnúť k dievčine. Zvítali sa a ja som si uvedomil, že na nádvorí galérie prebiehajú prijímacie rozhovory pre zamestnancov, aj keď neviem akej firmy a s akým pracovným zadelením. A potom som si uvedomil, že toto tu nie je bufet, ale kryté námestie, oddychové miesto pre kohokoľvek, kto si sem príde posedieť, lebo veľa ľudí na stoličkách pri stoloch a po kamenných obrubách kvetníkov len sedelo a nič nekonzumovalo.
Znovu som si pobehal medzi obrazmi, znovu si zopakoval veľa vecí z americkej histórie a dokonca aj prezrel nejaké filmy, napríklad o významných prejavoch prezidentov, ktoré už technika dokázala audiovizuálne zachytiť, teda počnúc F.D. Rooseweltom. Galéria je veľká, niekoľkoposchodová a posledné poschodie som už iba prebehol, aby sa nepovedalo, že som niečo vynechal. Bolo načase vrátiť sa hotelového domov.
Cestou k podzemnej dráhe som našiel farmársky trh.
„Výborne," povedal som si. „Tentoraz sa najem pred návratom domov a vyjde ma to lacnejšie, než čínska samoobsluha pri mojom dočasnom bydlisku."
Samozrejme, že som sa mýlil, lebo iba bochník chleba stál pomaly toľko ako čínska večera za desať dolárov bez päť centov. A tak znovu dlhé cestovanie najprv podzemnou dráhou, potom čakanie na autobus a cesta na večeru a potom domov, napísať tieto riadky.
Zaujímavé, že som videl veľa Afroameričanov a hodne Ázijcov. Tí černosi nedominovali v hromadnej doprave len ako cestujúci, ale robili takmer výlučne aj vodičov a zriadencov. To tu pred štyridsiatimi rokmi nebývalo. Však robiť vodiča je veľká zodpovednosť a dávať rady nevedomým cestujúcim ako ja, tiež vyžaduje určitú štábnu kultúru. V dnešnom svete aj z oblasti počítačov, lebo všetky pokladne sú automatizované. Nepochybujem, že ich deti už chodia na univerzity a budú ešte lepšie pripravení do života, ako ich rodičia. Však sa patrí, aby deti predčili svojich rodičov. Pomyslel som si, či naši neprispôsobiví to dotiahnu tak ďaleko, ako washingtonskí černosi, pardon, Afroameričania, za posledných štyridsať rokov. Lenže tu je asi chyba lávky. Pracovnú etiku mali černosi v krvi, lebo veď ich sem privážali pracovať. Neprispôsobiví u nás sa práci radšej vyhýbajú.
Napadol ma rozhovor z pred roka s našincom, čo sa usadil v kanadskom Toronte. V Kanade sa naši Rómovia stali politickým hitom a keď sa ho Kanaďania pýtajú, ako je to s Rómami u nás, jednoducho odpovie, že ako s Indiánmi v Kanade. Zvyčajne už sa viac nepýtajú. Možno z rozpakov, možno im je tým pádom všetko jasné. Indiáni sa na práce na plantážach prisťahovalcov nehodili a preto museli dovážať černochov z Afriky. Drsné riešenie, ale doba bola drsná. U nás sme mali nevoľníctvo. Mal by som si niekde zistiť, ako, a či vôbec sa americké otroctvo černochov líšilo od nášho nevoľníctva a poddanstva.
Dnešný deň som sa poučil. Aj v New Yorku budem striedať prehliadku mesta zvonku návštevami chladených priestorov múzeí a galérií. Azda tie hlavné budú i naďalej bezplatné ako pred štyridsiatimi rokmi. Netreba sa premáhať silou vôle v horúčave prehliadkou mesta z vonku, keď už sila tela ochabuje. Treba sa príjemne ochladiť a aj trochu podučiť. Washington mi dal veľa.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/344413/Prechadzka-po-Washingtone-DC.html
