Večer po návrate do Agry som stretol pohrebný sprievod. Skladal sa z ôsmych chlapov, ktorí pospevovali a na pleciach niesli nosidlá s mŕtvolou zabalenou do tenkej látky pomarančovo-červenej farby a posypanej akýmsi červeným práškom. Pridal som sa k nim. Zišli sme až k rieke Yamuna, na pobreží ktorej doháralo asi 10 vatier. Tu sa každý deň spaľovali všetci nebožtíci mesta. Chlapi zo suchých klátov pripravili „lôžko", na ktoré položili nebohú, tenkú, tipujem asi 55 ročnú ženičku, teraz už zabalenú do bieleho plátna. Potom jej zobrali náušnice a nosnú ozdobu, na oči, ústa a krížom cez prsia jej dali akúsi bielu huspeninovitú zmes, vraj „olej", ktorý má zabezpečiť dôkladné spopolnenie najtvrdších kostí. Potom ju zakryli drevom a raždím, pričom som i ja pomáhal. Okolo mohyle prešiel raz jeden chlapík s kúskom raždia, na ktorom boli uhlíky. Keď sa rozhorelo, ním potom podpálili vatru.
Pri vatre mi jeden žandár, sused zosnulej, vysvetlil niečo o obrade. Neplakalo sa, lebo to vraj robia hlavné ženské, ktoré sa spaľovania i tak nemôžu zúčastniť, okrem toho nebožká nemala žiadnych blízkych príbuzných. Indovia i tak vyjadrujú ľútosť po svojsky, teda cez smiech a rozprávaním sa na všedné témy.
Vysvetlil, že ľudia mladší ako 20 rokov, prípadne trpiaci nákazlivými chorobami, sú ponáraní do rieky, a keď žiadnej v okolí niet, tak ich zahrabú do zeme. Vraj spaľovanie ľudí, obetí chorôb, by rozšírilo nemoc vzduchom. Indovia sa tiež neradi vidia ako potrava psov a vtákov, avšak aj to sa stáva, keď sa zaťažené telo v riečnych prúdoch uvoľní. Namietol som, že voda skôr rozšíri chorobu, ako spaľovanie, ktoré ju vlastne zabíja. „Možno, ale u nás je takto zvykom," znela odpoveď.
Sedeli sme okolo vatry a ktosi mi ponúkol cigaretu. Nebol som si istý, či sa patrilo zamietnuť a teda som si ju zobral. Jednalo sa o kúsok tabaku zabaleného do tabakového listu, Teda akási malá kužeľovitá cigara. Azda to bolo to najlacnejšie fajčivo, čo možno dostať v Indii. Fajčil som po prvýkrát po mnohých rokoch. Tuším predtým som naposledy skúšal fajčiť v 8. triede základnej počas školského výletu do Zádielskej doliny, kde sme tiež lacnými cigaretami odháňali komárov a zároveň sa hrali na dospelákov. Našťastie ma tabak neoslovil a od indickej skúsenosti sa mi podarilo tabaku vyhýbať, nie však dymu, ktorého som si užil dosť predtým, ako sa zaviedlo protifajčiarske zákonodarstvo.
Ako sa vatra dobre rozhorela a hrubé konáre sa začali premieňať na žeravé uhlíky, každý z nás si namočil ruky do hlineného džbánku s vodou a pokropil vatru. Tým sme vraj požiadali zosnulú o posledné rozhrešenie priestupkov, ktoré sme prípadne spáchali voči nej počas života. Možno Indovia sa to snažili dosiahnuť symbolickým zmiernením plameňov ohňa. Hneď na to sme odišli. Chlapi sa sťažovali na zimu. Na druhý deň sa niektorí z nich mali vrátiť, aby popol vysypali do rieky. Podľa indickej mytológie, ako mi vysvetlil žandár, vesmír i jeho jednotlivé časti, vrátane ľudského tela, sa skladá z piatich elementov: zeme, vzduchu, vody, ohňa a ... na piaty prvok som už zabudol. Týmto pohrebným obradom tak zabezpečili, že sa zem navrátila k zemi, vzduch k vzduchu, voda k vode a oheň k ohňu. K tomu azda nič netreba dodať.
Prisadol si ku mne mladík, ktorý mi dosť zlou angličtinou vysvetľoval, že zosnulá bola jeho matka a tuším sa mi tak snažil dostať na city. To asi pravda ani nebola, lebo ako mi ten žandár neskôr vysvetlil, zosnulá nemala žiadnych pozostalých. Vysvetlil som si to tak, že mladíka svrbeli dlane za bakšišom, aj keď, kto ho vie. Po toľkých skúsenostiach s natrčenými rukami som ich možno videl aj tam, kde nijaké neboli.
Tiež som sa dozvedel, že keď oheň nespáli lebku, tú potom dôkladne rozbijú drevenými drúkmi prv, než ju vysypú do rieky. Tým sa vraj postarajú o to, aby po novom prevtelení duše nebožtíka sa novonarodená bytosť nepamätala na predchádzajúce životy. Cieľ opatrenia sa mi aj pozdával, len metóda, ako ho dosiahnuť, ma nenadchla. Nešlo mi to nijako dohromady s jednoduchou dôstojnosťou samotného obradu kremácie.
Ešte raz som sa šiel podívať na Tádž Mahal a rikšou som šiel naspäť na rínok, kde predchádzajúceho večera sa hralo divadlo. Bola to moja prvá a tuším aj jediná príležitosť v Indii užiť si nočného života. Kvôli nedostatku elektrického osvetlenia sa v Indii zostávalo na uliciach pri sviečkach nie dlhšie ako hodinu-dve hodiny po západe Slnka. Nočné podniky sa určite nájdu aj v Indii, len tie som nevyhľadával. Toho dňa divadlo práve ukončilo svoje predstavenie a ja som sa pobral priamo na stanicu. Tráviť noc vo vlaku znamenalo pre mňa šetriť čas a aj peniaze na ubytovanie. Takto som si svoje putovanie o nejaký ten deň predĺžil.
Príbeh a diapozitívy sú z novembra 1974
Súvisiaci článok
http://vratny.blog.sme.sk/c/295727/Neodolatelna-indicka-Agra.html
