Tiež je známa orientálna bájka o piatich slepcoch, ktorí chceli vedieť, ako vyzerá slon. Prvý slepec nahmatal chobot a slona opísal ako obrovského hada. Druhý ho chytil za kly, tretí za bok, štvrtý za chvost, piaty za obrovské tlapy a každý ho popísal podľa svojich dojmov, teda ako ostrý hrot, múr, nie príliš hrubé chlpaté lano, ako stĺporadie. Všetci mali svojim spôsobom pravdu, ale skutočnú podobu slona nevystihol ani jeden.
Za svojho vyše mesačného pobytu v Indii som si narobil za hrsť diapozitívov a trochu poznámok a teraz ich podávam ďalej. Azda na úroveň niektorého zo slepcov sa dopracujem. K tým diapozitívom len toľko, že som sa orientoval hlavne na kultúrne pamiatky a žiaľ, mnohé stránky každodenného života, o ktorých sa v texte zmieňujem, neviem doložiť dobovými obrázkami.
Utorok, 19. novembra 1974 som lietadlom opustil Singapore. Cestou som sa zastavil v mestách Kuala Lumpur, Bangkok a Dacca, avšak z letísk som sa von kvôli ťažkostiam s vízami nemohol dostať. Aspoň som sa v lietadle niekoľkokrát dobre najedol. Však v nadchádzajúcich mesiacoch som očakával trochu jednotvárnu a skromnú stravu, naviac za nie veľmi hygienických podmienok.
Prehliadku Delhi som začal po príchode. Večer dávali v Lal Quila, teda Červenej pevnosti pásmo svetla a zvuku, ktorým dobre vysvetlili dejiny mesta a pevnosti. Samotná pevnosť je z červeného pieskovca, preto „Červená".
Vrátil som sa aj na druhý deň, aby som sa za denného svetla podíval po tamojších palácoch i do Perlovej mešity, Záhrady radostí zo života i Záhrady mesačného svitu. I perzský nápis som si nechal ukázať, tvrdiaci, že „keď je na svete raj, je to tu, je to tu, je to tu." No, ako pre koho. Mne lepšie vyhovuje tá časť prebohatej indickej tradície, ktorá kladie menší dôraz na okázalosť.
Tiež som bol v obrovskej, naproti stojacej mešite Džama Masdžid, o ktorej niektorí kritici tvrdia, že sa po architektonickej stránke nevydarila najlepšie. Neviem posúdiť. Ako aj Červenú pevnosť, dali ju vybudovať v 17. stor. moslimskí mogulovia. Zmestí sa do nej 20 tisíc ľudí a v tom čase patrila medzi najväčšie moslimské mešity vôbec. Do nej, ako do každej moslimskej mešity, môže človek vstúpiť bez prekážok, na rozdiel od chrámov pôvodného náboženstva Indie hinduizmu. Moslimom sa človek nemusí narodiť, ním sa môže stať prestúpením z inej viery. Jedinou podmienkou pred vstupom do mešity je vyzuť si topánky a nechať ich pred vchodom. Nestáva sa, že by sa stratili. Samotná mešita je v porovnaní s kresťanským, či hinduistickými chrámami jednoduchá, ako prázdny byt v novostavbe. Islam je totižto náboženstvo ikonoklastické, teda zakazujúce znázorňovať Alaha, ako aj všetky jeho živočíšne výtvory, vrátane človeka. Chodí sa tam iba modliť a nie klaňať sa zhmotneným modlám. Toto ale nie sú moje úvahy, to parafrázujem nejaký iný zdroj, neviem ktorý, lebo to som si do poznámok nevpísal a tak neviem dať autorovi kredit. Však dosť možné, že aj on to prevzal od kohosi iného.
Obďaleč je i ulica Chadni Chauk, teda hlavná ulica starého mesta Delhi plná bazárov.
Ovzdušie v týchto miestach bolo občas takmer nedýchateľné, avšak hlavne kvôli prachu a dymu z uhlia, ktorým si ľudia po uliciach varili stravu. I dopravné prostriedky k ovzdušiu pridávali svoje, hoci hlavne tým, že boli staré a pohonnú hmotu asi poriadne nespaľovali.
A všade množstvo kráv, prašivých a od dopravy nervóznych psov, prasiec, hydiny a po parkoch sa hodne vyskytovali opice, papagáje, sokoly a dokonca i orly.
Po príchode do Connaught Place, teda centra New Delhi, mi hneď upútal pozornosť veľký nápis: „Violence has not place in India. We must fight Communalism, Liguism and Casteism," teda že „Násilie nemá miesta v Indii. Musíme bojovať proti komunalizmu, ligvizmu a kastizmu." Nápis mi nepripadal fotogenický a tak som si ho neodfotil. Diapozitívy, na ktoré som fotil vtedy, boli drahé a dával som si pozor, na čo klikám. Vlastne keby nápis nebol taký obrovský a keby som sa naň nedíval niekoľkokrát denne počas môjho pobytu v indickom hlavnom meste, tak by som si ho ani nevšimol. Boj proti násiliu chápem a sa s ním stotožňujem, radiť ľudí od narodenia podľa kást, ako sa to v Indii robilo tisícročia, mi tiež nevyhovuje. Nebol som si istý, čo s tým bojom proti komunalizmu. Ako odchovanec komunisticky orientovaného spoločenského systému som to vnímal ako protikomunistickú výzvu, čo by som aj bral, len v indickom kontexte to mohlo mať aj iný, mne unikajúci význam. Ten boj proti lingvizmu sa mi celkom vymykal spod predstáv. Možno som si to aj nechal vysvetliť v rozhovoroch s miestnymi, lenže nič som si v poznámkach nenašiel. Nie je to jediný bod mojej indickej skúsenosti, ktorý mi zostal zahalený tajomnosťou orientu. Však tak je to normálne.
Ringo Guest House, kde som si našiel ubytovanie, bol obďaleč. Doniesol si ma tam na motorkárskej rikši majiteľ či správca priamo od autobusu z letiska. Vlastne sa jednalo o tri izby na streche hotela, ohradené bambusovými stenami. Keby som si vyberal sám, asi by som takéto ubytovanie neprijal. Za daných okolností som bral čo prišlo, ako mnohokrát predtým i potom. Ja som spal v jednej z menších miestností s troma ďalšími mladými ľuďmi z Európy a Austrálie. Vlastne prvú noc sa mi vo vnútri ani miesto neušlo, a teda som spal priamo pod hviezdami na streche. Niektorý neskorší deň ma ta prišiel navštíviť jeden z novozískaných indických známych. „Nie je to bezpečné," krútil hlavou, ale mne sa za celý čas nič nestratilo a spolubývajúci mali dosť vlastných vecí, dokonca sa ich potrebovali zbaviť, ako jeden Nemec, ktorý mi pred odletom domov, predal za lacný peniaz svoj armádny spací vak. S týmto spacím vakom som potom preputoval zvyšok Ázie až do Európy a potom aj veľa slovenských hôr. Mal aj rukávy, dal sa nosiť ako teplá vetrovka pri vatre a na noc sa dalo do neho teplúčko zabaliť.
Príbeh a diapozitívy sú z novembra 1974
Súvisiaci článok: http://vratny.blog.sme.sk/c/289649/Indicke-zapisky-2.html
