Okolo je množstvo ruín a slávny železný stĺp zo 4. storočia. Slúžil ako ukazovák slnečných hodín. Známy je hlavne tým, že za celú tú dobu nehrdzavel. Návštevníci sa ho snažili objať od chrbta. Vraj kto si za stĺpom dokáže spojiť ruky, splní sa mu želanie. Ja som sa moc nenamáhal a teraz už vraj nemám šance, lebo ho medzičasom nechali ohradiť plotom, keď sa zistilo, že pot ľudských tiel predsa len spôsoboval jeho koróziu.
Po celom okolí sú roztrúsené tucty starobylých hrobiek a niektoré sú dobre zachovalé. Ja som sa zaviezol autobusom ďalších 5 míľ k starobylej pevnosti Tughluqabad zo 14. stor. Mesto bolo vraj opustené po pätnástich rokoch osídlenia. Zachovala sa ale legenda, podľa ktorej moslimský svätec sa dostal do konfliktu s indickým cisárom a vyslovil kliatbu, ktorá sa odvtedy opakovala v dejinách, vraj až do dnešných dní: Ya rahey hissar, ya basey gujjar (nech [pevnosť] zostane opustená/neúrodná a nech v nej žijú len pastieri). Pevnosť vraj bola opustená z dôvodu nedostatku vody. Kvôli každoročným suchám bolo dôležité stavať mestá v oblastiach vodných tokov s úrodnou zavlažovateľnou pôdou, ako aj dostatkom pitnej vody. Mnohé mestá potom zanikali v dôsledku zmeny riečneho toku, prípadne zmeny spodných vôd.
Hmýrilo sa tam hodne Európanov, či všeobecne Západniarov, ktorí v súlade s okolím radi pretvarovali chudobu. Dopočul som sa, že niektorí Francúzi to robia zo skutočnej núdze. Vraj francúzske veľvyslanectvo neposkytovalo žiadnu podporu francúzskym občanom, ktorí sa dostali do finančných ťažkostí. Že boli cudzinci bolo zrejmé z ich výzoru a bieda, do ktorej sa dostali, mala nanajvýš tú výhodu, že ich, ani ako cudzincov, nik neotravoval o bakšiš. Na druhej strane pochybujem, že by sa im ľahko nadväzovali styky s tunajšími ľuďmi. Mne to šlo dosť ľahko, hlavne so vzdelanými ľudí hovoriacimi po anglicky. Stretol som sa zopárkrát s 22-ročným študentom ekonómom, nadšeným obdivovateľom Marxa a socializmu, zároveň kritikom vtedajšej predsedníčky vlády a samozrejme, akože ináč, tunajšej buržoázie. Vtedy sa už komunistické strany v Západnej Európe, hlavne vo Francúzsku a Taliansku, kde mávali tradične najsilnejšie pozície, dostávali na absolútnu perifériu politického života hlavne pod šokom, ktorý im uštedrili Sovieti v auguste 1968, keď sa rozhodli obsadiť Československo a presadiť svoje ortodoxné marxisticko-leninské predstavy. Táto vlna sa v tých dobách do Indie ešte asi nedostala. Dnes už možno zastaraná diskusia, ale vtedy ázijské, ale i svetové študentstvo s tým žilo. Mladý Ind ma pozval domov a jedna vec mi utkvela v pamäti do dnešných dní. Veľa som čítal o nelichotivom postavení žien v indickej spoločnosti a pritom som celý čas svojej krátkej návštevy cítil v atmosfére mimoriadnu úctu, ktorej sa matka môjho mladého hostiteľa v rámci rodiny tešila.
Druhý Ind, s ktorým som sa niekoľkokrát stretol, bol Sikh a mal 27 rokov. Tuším patril k tej buržoázii, ktorú mladý ekonóm z predchádzajúceho odstavca neznášal. Pochvaľoval si tunajší systém, nerád by pripustil, že sa v Indii hladuje, bol hrdý na indickú armádu a ekonomický pokrok a, ako som si zapísal do poznámok, mal ‚prapodivné' názory na morálku Moslimov, obzvlášť Pakistancov, až ľutujem, že som si jeho vyjadrenia na túto tému vtedy podrobnejšie nepoznačil. O zákernosti a dvojtvárnosti Pakistancov som sa však dopočul veľa na indickej strane hranice deliacej niekdajšiu indickú ríšu, pričom po prechode hraníc do Pakistanu som obdobné hodnotenia počúval o Indoch.
Sikh, ktorý ma chvíľu sprevádzal (a tu musím zdôrazniť, že celkom nezištne, pokiaľ som to mohol posúdiť, čo nebolo v Ázii vždy zvykom), ma zaviedol do chrámu svojho náboženstva. Je to vraj ich najposvätnejšie miesto, lebo pred stáročiami, počas cholery, si tam jeden z ich Guru (teda posledný z desiatich najvyšších kňazov) umyl nohy, čím sa prameň zmenil na liečivý a pomohol ľuďom prežiť epidémiu. Šiel som bosý dovnútra, s hlavou zakrytou vreckovkou, aby som sa, po vzore pravoverných návštevníkov, hlboko uklonil oltáru. Tuším som môjho sprievodcu trochu urazil, lebo som začal vyprávať skôr, než sme úplne opustili priestory chrámu. V tvári zmeravel a neprehovoril so mnou, až kým to sám neuznal za vhodné mimo posvätných priestorov. Mne sa chrám zdal byť dosť hlučný spevom, strunovou hudbou a šuchotaním nôh a môj hlas v tom virvare sa úplne stratil, nie však môjmu sprievodcovi. Očividne aj tu platí, že nie každý hlas má božské kvality. Opustili sme posvätnú časť chrámu o on náruživo trval na tom, aby som sa na druhý deň vrátil a osamote vychutnal pokoj ducha, ktorý vraj chrám dokáže sprostredkovať.
Ten istý Sikh ma predstavil 2-3 priateľom a bratovi. Jeden z nich skoro odchádzal do Dubay, teda arabského emirátu, kde mal pracovať ako šofér. Vraj tak v poslednej dobe odchádzalo z Indie hodne vyučených robotníkov a stredných kádrov. Profesori a doktori si samozrejme i naďalej hľadali prácu na Západe, hlavne však v Amerike a v Británii.
Zdalo sa mi však, že tá kritizovaná buržoázia vlastne ani sama moc bohatstvom neoplývala. Azda bola trochu lepšie oblečená, nehladovala a občas si dovolila návštevu kina, či zaprášeného parku s ručne a nožne poháňaným kolotočom. Rozdelenie ich bohatstva medzi hladujúcich, či pozabíjanie potulujúcich sa posvätných kráv, ako vtedy občas argumentovala tamojšia ľavica, by aj tých najchudobnejších nakŕmilo na krátku chvíľu, ale Indiu by z biedy nevytrhlo. Bol tam aj argument, že táto buržoázia má strach o spoločenské postavenie a aj o tú trochu, ktorú má, a preto silne podporuje existujúci neproduktívny spoločenský poriadok. Nezdalo sa mi ale, že mali až tak veľa čo stratiť, i keď hoci len to oblečenie a dostatok jedla bol už v Indii nepochybne veľký výdobytok. To ale nehovorím o šľachte, ktorá je v Indii tiež vraj silne zakorenená, ale k tej som sa nedostal. V poslednej dobe sa vraj India stáva jednou z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich štátov sveta a prišlo to,... no neviem, do akej miery kvôli týmto úvahám alebo napriek nim.
Príbeh a diapozitívy sú z novembra 1974
Súvisiace články
