Cesta tam bola úzka a veru naše auto by sa malo problém vyhnúť, ak by mu naproti šiel autobus. Mali sme pekné počasie, všade sme míňali cyklistov, a keby som bol jedným z nich, asi by som každú chvíľu zastavoval, aby som si urobil fotky. Tam sa nedalo pomýliť záber. Všade bolo všetko veľmi fotogenické, nech som sa obrátil kamkoľvek.
Víkendový dom mojich hostiteľov Pam a jej manžela Tima je niekoľko kilometrov od Ballycastle, asi desať tisícového mesta na severnom pobreží Írska. Krásne prostredie pre dôchodcu, ktorý sa rád prechádza po prírode, a stačí mu miestna komunita, knihy a televízia, v dnešnej dobe azda aj počítač a internet. Mne by tam chýbala práca a kultúra, divadlo, koncerty. Iní ľudia, iné priority.
Doobeda sme šli načerpať pohonnej hmoty do loďky mojich hostiteľov. Malé plavidlo bez plachiet, len na motorový pohon, akým sa dá dostať až po škótske ostrovy, pokiaľ počasie nie je príliš búrlivé. Kotví v Ballycastle a mne prístav pripomenul moje skúsenosti s rybárskymi loďami v škótskom Obane pred tridsiatimi šiestimi rokmi. Bola to milá skúsenosť, na ktorú sa dobre spomína, ale som rád, že nakoniec nie som námorník, ktorým som chcel byť vo svojej takmer bezuzdnej fantázii v útlej mladosti. Mne ako kozorožcovi lepšie pasujú hory a hlavne pevná zem pod horami.
V Ballycastle práve pripravovali privítanie olympijskej fakle a tam sme sa zastavili tiež. Neďaleko miesta, kde k výmene fakieľ došlo, bola zaujímavá zrúcanina stredovekého kláštora a pri ňom golfové ihrisko, akých v Írsku možno vidieť veľa. Na tomto úseku fakľu niesol asi šestnásťročný mládenec. Vraj trpí rakovinou a zostáva mu iba asi šesť mesiacov života. Ďalej v meste mal fakľu preberať vozíčkar, toho sme už nevideli.
Vybrali sme sa aj na pobrežnú trasu popri Giant's Causeway - Obrovom chodníku, vyznačujúcim sa čadičovými šesťuholníkovými prírodnými stĺpmi trčiacimi z vody a občas aj na okolitých svahoch. Čosi podobné máme u nás pod hradom Šomoška na slovensko-maďarských hraniciach.
Prejsť som sa šiel iba s Timom. Jemu to kráčalo veľmi dobre, Pam by s nami asi nevládala. Pamätám si ju na výlete u mňa spred asi piatich rokov. Vtedy mala problém keď sme kráčali hore kopcom k jaskyni Driny. Hoci na jej obranu musím povedať, že sme už za sebou mali hrady Červený kameň, Smolenice a aj niektoré mestečká na úpätí Malých Karpát.
Tim mal obavy, či budem vládať. Pripomenul som mu svoje stovky, ktoré som musel zvládnuť za dvadsaťštyri hodín a ja som ich zdolával aj za sedemnásť-osemnásť hodín.
„Ale iba trikrát som sa dal na takú dlhú trasu. Tam už pešia turistika strácala pre mňa akýkoľvek pôvab a menila sa len na ubíjajúcu drinu. Do päťdesiat kilometrov za deň som dokázal kráčať bežne a do tejto vzdialenosti mi krása turistiky neunikala."
Tim nekomentoval. Ktovie, čo si pri mojej spomienke na odpochodované stovky pomyslel. Možno si povedal ‚Šialenec jeden'.
