„Briti sú v mnohom veľmi pred nami, ale pokiaľ ide chodenie po horách, v tom sme dosť dobrí. Aj v hokeji tuším. Dáva nám to nádej, že sa dopracujeme zlepšenia aj v iných oblastiach."
Aj to neviem, či som Slovákov nehodnotil príliš priaznivo v porovnaní s Britmi. Na Britských ostrovoch sa športy dávno pred nami tešili všeobecnej obľube, dokonca aj slovo 'šport' a jeho moderné poňatie sme od nich prebrali a to že máme špičkových hokejistov, ešte nemusí znamenať, že aj zvyšok národa je športovo na výške porovnateľnej s Britmi.
Nedalo mi, aby som sa neopýtal na Slovensko, či Československo, hlavne keď sme si práve pripomínali sedemdesiate výročie akcie britskej vojenskej rozviedky Andropoid, v ktorej bol zabitý Reinhard Heyndrich, Hitlerov zástupca v Prahe.
„Ako vnímaš udalosti z pred druhej svetovej vojny? Hlavne vo vzťahu k Československu."
„My toho až tak veľa nevieme. Keď si spomenieme na Mníchovskú dohodu s Hitlerom, máme pocit viny, že sme opustili svojho spojenca. Dodnes máme v Strednej Európe najlepší názor na predvojnové Československo. Viac si ho vážime než napríklad Poľsko, ktoré v tých dobách nebolo veľmi demokratické. Podobne Maďarsko. Maďari sa okrem toho v dvoch svetových vojnách spolčili s Nemeckom. Ale viac toho málokto u nás vie."
„Ako vnímate rolu Slovenska v tých dobách?"
„O tom veľa u nás nevieme. Úprimne povedané ani ja."
„A mená Hlinka a Tiso ti niečo hovoria?"
„Ani nie."
Slovenské politické špičky v časoch pred druhou svetovou vojnou a počas nej, a otázku Slovenského štátu, som sa rozhodol tentoraz nerozprplávať. Keď Tim, univerzitný učiteľ a historik, hoci stredoveku a dávnoveku, o týchto veciach nič nevie, čo len môžem očakávať od priemerného obyvateľa Britských ostrovov.
Ešte sme sa zastavili pri hradných zrúcaninách Dunluce Castle nad morským útesom spojeným mostom s ostrovom, kde pevnosť pokračovala. Všetko veľmi pôsobivé, hoci nikdy som nepochopil, načo bolo v týchto miestach potrebné budovať hrady. Možno som sa na to Tima aj opýtal, len medzičasom som jeho odpoveď zabudol a hľadať vysvetlenie na internete, to by už nebolo férové. Chcem podať ďalej to, čo som zistil priamo v teréne.
Opustili sme Antrim Coast Road a prešli aj zalesnenou oblasťou mierne vo vnútrozemí, ktorá sa považuje za chránené územie a ja som pomyslel, ale nepovedal, že takýchto a krajších zalesnených území pokrýva asi štyridsať percent celého územia Slovenskej republiky. Na krásy írskeho pobrežia nemáme, ale zato s lesmi sme v porovnaní s Írmi na tom dobre. Vraj Íri tiež mali kedysi lesy, len ich počas industrializácie vyničili, čo býval dodatočný írsky nacionalistický argument o britskej zlovôli. Nemám dojem, že by sa nejako snažili do Írska lesy vrátiť. Ako keby si už na krajinku navykli takú čarokrásnu, aká v súčasnosti je.
Celý čas v Severnom Írsku som vydržal, proti svojmu zvyku, bez čapice, aby som sa prispôsobil miestnym obyvateľom, ktorí zásadne chodia bez akejkoľvek pokrývky hlavy. Na rozdiel od niekoľkých borcov v tričkách a krátkych nohaviciach, som si dlhé nohavice a vetrovku nechal ako obranu proti miernemu ale chladnému vetru od Severného mora. Menší úpal som nakoniec predsa len chytil, lebo slnko, hoci nebolo teplé, prerážalo cez čisté morské ovzdušie plnou silou a moju ostrihanú hlavu napádalo celou svojou intenzitou. Povedal som si, že veru netreba byť frajerom podľa miestnych zásad, ale treba sa riadiť podľa toho, čo mi robí najlepšie.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/311578/Irsky-pobrezny-skvost-Antrim-Coast-Road-I.html
