Ani na môj spací vak a karimatku vysokej kvality, akej u nás v obchodoch vtedy nebolo, vynikajúcich pomôcok na takýchto výletoch.
O ten spací vak som poprosil Dávida, prvý kontakt zo Severného Írska, kde som zostal po invázii Československa v auguste 1968. Mal ešte za totality naplánovanú návštevu ku mne, na Slovensko, hoci už z Kanady, kam sa medzičasom presťahoval.
„Možno mi budeš chcieť priniesť nejakú pozornosť a ľahký teplý vak by ma veľmi potešil. Naša kvalita za veľa nestojí...“ napísal som mu vtedy do listu. Chcel som mu uhrádzať všetky výdavky počas jeho pobytu u nás, tak čo.
„Nemienil som ti nič kupovať, ale keď už chceš, niečo prinesiem. Idem na budúci týždeň do Spojených štátov a tam je to lacnejšie a možno aj kvalitnejšie,“ odpovedal a vak priniesol. Veľmi kvalitný na československé pomery, ale veľa som sa ho už nenaužíval. To bolo krátko pred revolúciou, a dlhé niekoľkodňové turistické výlety po našich horách prestali byť po revolúcii, či prevrate, pre mňa súčasťou životného štýlu.
Okrem vaku mi ale priniesol aj knihu, vydanie československej disidentskej literatúry z torontského vydavateľstva 68 Publishers. Jednalo sa o Zprávu o organizovaném násilí, tuším od Viléma Hejla. Pre mňa drsné čítanie o spôsoboch štátnej bezpečnosti, ktoré som vtedy dočítaval do konca na niekoľkokrát. Čítať to na jeden dúšok, ako sa hovorí, som nemal nervy. Podobne, ako som nemal síl prečítať na prvýkrát Solženicynovo Súostrovie Gulag. Knihu mi ale bolo ľúto založiť a tak som ju raz na záver výletu dal vo vlaku kolegovi, jednému z mála, ktorému som dôveroval aj takýchto chúlostivých štátnobezpečnostných veciach.
„Vy si to určite budete vedieť oceniť. Ak máte spoľahlivých známych, tak ju nechajte kolovať.“
Môj známy bol vedený v registračných protokoloch eštebákov len v signálnom zväzku, čo znamenalo, že nebolo s ním všetko v poriadku, ale eštebáci si ho mimoriadne nevšímali. Ja som bol v ich chápaní nepriateľská osoba, a musel som si dávať väčší pozor.
Hneď vo vlaku sa do nej zahĺbil a nepochybujem, že ju na jeden dúšok prečítal. Potom som ho po čase navštívil, a kniha bola u neho na stole v jedálni.
„Nechcete ju naspäť?“ opýtal sa ma.
Kniha bola poriadne ošúchaná, zrejme ju malo v rukách viacero ľudí.
„Vy ju viete dať do obehu lepšie, ako ja. Len nech je čo najviac ošúchaná.“
To bolo niekedy v roku 1988 možno 1989, krátko pred prevratom. Na knihu som zabudol, ale ako som sa začal dvadsať rokov neskôr zaoberať myšlienkou, že by som mal zverejniť okomentovaný eštebácky spis, som si na knihu spomenul.
Kolega si už na ňu nepamätal a ja som si ju vyhľadal v knižnici Slovenskej akadémie vied. Veľmi mi nepomohla v mojom snažení o blogy a knihu o mojom spise, Nepriateľskej osoby, lebo sa orientovala hlavne na metódy eštebákov z rokov 1950-tych. Môj príbeh sa už hodne líšil od príbehov opisovaných Vilémom Hejlom. Ja môžem hovoriť o snahe o psychologickú manipuláciu, ale o väznení a brutálnom fyzickom násilí už nie, a hlavne o tom kniha z kanadského kontrabandu bola.
Ako som vychádzal z knižnice Slovenskej akadémie vied, si knihu v mojich rukách všimol vrátnik.
„O súčasnom organizovanom násilí by ste mali čítať,“ poznamenal s dešpektom.
Nič som mu nepovedal, len som si pomyslel ‚Bože odpusť mu, lebo nevie čo hovorí.‘ Vrátnik bol dostatočne starý na to, aby si na komunistické pomery pamätal. U neho spomienkový romantizmus začal fungovať na môj vkus príliš rýchlo a nevhodne.
A potom tu bola tá karimatka. K tej som sa dostal ako slepé kura k zrnu. Robili sme výlet s turistickým oddielom do Slovenského raja. Mohlo nás byť zo desať a ako sme vystúpili z vlaku do jesennej hmly v Spišskej Novej Vsi, oslovili nás dvaja mladí muži po anglicky.
„Tu kdesi by mali byť hory a my nič nevidíme,“ začal jeden z nich, potom, ako si zisťoval, či niekto z nás hovoríme po anglicky.
„Hory máte všade okolo nás, len ich nevidno kvôli hmle. Ktoré by ste chceli navštíviť?“ opýtal som sa ako jediný znalý angličtiny v našej skupine.
„Tie označované v tejto turistickej brožúrke ako Slovenský raj.“
„My tiež ideme do Slovenského raja. Môžete sa k nám pridať, ale musím sa najprv opýtať kolegov.“
Chvíľu som diskutoval po slovensky, čo s mladými mužmi. Nakoniec zvíťazil názor starého člena nášho oddielu.
„S nami im škoda chodiť. My ideme do menej zaujímavej časti Slovenského raja. Z toho by nič nemali. Si cvičiteľ, zober ich na samostatnú túru. Hore roklinou Suchá Belá na Kláštorisko, potom dole Kláštornou roklinou, prielomom Hornádu na Tomášovský výhľad a späť do Spišskej Novej Vsi. Kláštornou roklinou by ste síce dole nemali chodiť, ale teraz vás tam Horská služba nenachytá. Je mimo sezóny. Okrem toho trasa je krátka a zostup vôbec nie je nebezpečný...“
A tak sa stalo. Výlet sa nakoniec vydaril, počasie umúdrilo, a ja som sa konečne s chuťou, po mnohých rokoch, porozprával po anglicky.
„Sme na študijnom pobyte v Budapešti. Tam sme sa dozvedeli o Slovenskom raji, že sú tu pekné rokliny a kopce a tak sme sa sem vybrali. Ideme priamo vlakom z Budapešti.“
Mladí muži, obaja študenti z elitnej skupiny univerzít Ivy League v Dartmouthe, boli nadšení, že majú za sprievodcu absolventa Kolumbijskej univerzity, tiež člena Ivy League. Jeden z nich bol biely Američan a asi patril k nejakej americkej náboženskej cirkvi, lebo na Kláštorisku si zamietol dať hocičo z bežných socialistických nápojov. Trval na vode.
„A čo takto čaj?“
„Nie, to my považujeme za drogu. Pre nás je to neprípustné.“
Nepýtal som sa, koho mal na mysli, keď spomínal ‚nás‘.
„A čo takto čaj z miestnych horských bylín?“ ozval sa vo mne pokušiteľ, aj keď som to skôr mienil ako ústretový hostiteľ. Ich výdavky som bol pripravený hradiť. Veď čo sa dalo vtedy minúť na Kláštorisku Slovenského raja.
Zamietol aj to. Trval na vode a tú aj dostal.
Druhý študent bol tiež Američan, ale s typickými ázijskými črtami v tvári, a krajinu jeho predkov som už zabudol. Zato usilovne všetko okolo seba fotil, aj nás, hoci z tých fotiek som nikdy žiadnu nevidel. Možno mi z nich aj poslal, len za československú colnicu sa nedostali. Vtedy také riešenie pošty z kapitalistického zahraničia bolo bežné.
Medzi rečou som spomenul aj obmedzenosť nášho obchodu.
„Napríklad tie karimatky,“ začal som, bez postranných úmyslov.
Len najprv som musel vysvetliť, čo to asi mám na mysli. Veľmi skoro sme sa zjednotili na tom, čo Američania nazývajú ‚thinsulator.‘
„Je to vynikajúca vec pre účely turistiky, ktorú pestujem, ale u nás to nedostať. Keď spávame niekde v senníku, výborne izoluje od zeme,“ poznamenal som a na vec zabudol.
Na záver výletu, ako sme čakali na vlak, sme si vymenil adresy. Ja len tak zo zvyku, bez toho, aby som očakával, že z nášho vzťahu niečo vzíde.
Vzišlo.
Za niekoľko týždňov som dostal balík zo Spojených štátov a v ňom kvalitnú ľahulinkú karimatku z jednej strany pokrytú staniolovou vrstvou, aby lepšie vracala teplo tela. A k tomu ešte tričko univerzity Ivy League Dartmouth. V sprievodnom liste som našiel poďakovanie za fantastický výlet. Že síce obaja mali po výlete svalovicu, ale i napriek tomu chceli sa vrátiť ešte raz a s mojim sprievodom absolvovať nejaký ďalší výlet. Ten sa už neviem z akých dôvodov nekonal. S mládencom som si ešte chvíľu dopisoval, a potom sa akosi naše vzťahy skončili. Na karimatku som si ušil puzdro zo šušťákoviny. Bola na tie časy príliš vzácna, aby sa mi len tak odierala na plecniaku a hlavne aby lákala oči závistlivcov s nekalými úmyslami.
Takže tak som sa za totality dopracoval ku kvalitnému spaciemu vaku a karimatke zo Spojených štátov. Aspoň o tej karimatke eštebáci vedeli, lebo musela prechádzať ich colnicou, a hoci nepochybujem, že vedeli aj o návšteve Dávida, o spacom vaku a hlavne knihe o organizovanom násilí eštebákov samotných, sa asi nedozvedeli nikdy. Spací vak i karimatku boli ochotní prepáčiť, Dávida už ťažšie, ale nikdy nenabrali odvahy, aby ma kvôli nemu pozvali na vyťažovanie, či podanie vysvetlenia. O tej knihe v brožovanom, teda paperbackovom vydaní, Zpráve o organizovaném násilí, sa asi nedozvedeli. Napriek tomu, že som ju videl poriadne ošúchanú, nesporný znak toho, že prešla mnohými rukami. Tú by mi len tak ľahko nenechali prejsť. Proti šíreniu takejto literatúry boli prísne paragrafy. Alebo kto ho vie. Pád neostalinizmu bol už za dverami a eštebáci mali nepochybne plné gate.
