V takomto duchu som sa poprechádzal po uliciach Dublinu a večer som šiel do Gaiety Theater, kde mi hneď po príchode v informačnom stredisku poradili divadelnú drámu, Priestlyho The Policeman Calls, teda čosi ako Návšteva policajta. Pri pokladni som sa opýtal na cenu.
„Od dvadsať do štyridsať eur," povedal pokladník a ja som mávol rukou, že nikam nepôjdem. Vyšiel som z foyer divadla prešiel niekoľko krokov po ulici, ale potom som si povedal, že v Dubline nie som každý deň a občas si môžem dovoliť byť voči sebe veľkorysý. Vrátil som sa k pokladni.
„Seniorské lístky nemáte? Stačí mi jeden."
Pozrel na mňa a povedal.
„Dobre, dám vám za pätnásť eur."
Prijal som a vošiel do hľadiska.
„Viete čo? Vy máte lístok až tam hore, ale dnes nemáme plné, môžete si sadnúť aj tam dopredu," oslovil ma uvádzač a ukázal na predné rady balkóna.
A tam som vydržal celé predstavenie. Veľa miestnej symboliky a niektoré veci mi unikali. Dej začal svadobnou hostinou, na ktorú sa dostavil policajt. Vôbec ho nenapadlo zablahoželať novomanželom a povzniesť náladu svadobčanov. Vyšetroval samovraždu dievčiny, ktorú zamestnával muž prítomný na svadbe, znížil jej mzdu, a dievčina musela odísť inam, aby mohla splácať pôžičku. Poskytovala rôzne služby hlavne pre zámožných klientov ... a tak ďalej, všetci zúčastnení boli do jej osobnej tragédie nejako zapletení, nik jej nepomohol, až skončila samovraždou. Tvrdá sociálno-psychologická realita, ale aj také veci sa stávajú. Ja som bol v Írsku na dovolenke a chcelo sa mi vnímať život z iného uhla.
Potom som šiel do údajne najstaršej krčmy v Dubline The Brazen Head, čosi ako Mosadzná či Bronzová hlava s írskou ľudovou hudbou. Pohár piva Guinness ma stál štyri eur a osemdesiat centov a veru som si ním na dlhé mesiace splnil svoj limit piva. Ten pohár piva zo známeho dublinského pivovaru Guinness musel byť, ináč by sa mi u Írov návšteva Dublinu nezapočítala. V krčme boli miestni, ale aj Američanov a Nemcov som postrehol. Ušlo sa mi miesto pri stene, trochu som videl aj muzikantov, ale aj hostí. Spomenul som si na krčmu, do ktorej som chodieval v Belfaste, aj na krčmu, ktorú som navštívil krátko po príchode do Írska pred ukončením praxe s inými praktikantmi v roku 1968. Táto hudba už bola skôr romantická, tentoraz som nepostrehol žiadne nacionalistické vášne, ktoré som cítil v írskej hudbe a v ‚singing pubs', írskych krčmách s hudbou a spevom pred vyše štyridsiatimi rokmi. Spomenul som si, ako mi belfastský hostiteľ uviedol ako výrazný znak zmeny vzťahov medzi Írmi a Britmi nedávnu návštevu anglickej kráľovnej v Írsku. „Prijali ju tam ako keby bola ich kráľovná. Skutočne až dojímavo. Britská kráľovná, hlava anglikánskej cirkvi, popularitou prevýšila u katolíckych Írov aj pápeža. Tomu veľmi uškodili pedofilné škandály, ktoré zalomcovali katolíckou cirkvou..."
Pri tej príležitosti padla ešte ďalšia poznámka.
„Íri by zjednotené Írsko medzičasom boli dosiahli, keby sa do toho nepustili násilím. Jedna i druhá strana by urobila nejaké ústupky, možno by sa Íri vrátili do Britského spoločenstva národov Commonwealthu, aby uspokojili tých obyvateľov Severného Írska, ktorí trvali na zachovaní vzťahov s Britániou..."
Ťažko mi tieto veci posúdiť. Som živnostník a verím, že usilovnosťou včeličky v mojom predmete činnosti dokážem prispieť do lepšej budúcnosti najviac.
Podvečer som sa sám prechádzal na jednom z mostov nad riekou Liffey. Pri múriku sedel mládenec a žobronil o päťdesiat centov. Nevšímal som si ho a jednoducho šiel ďalej. Nikdy nemám istotu, či moje darované peniaze neskončia v alkohole alebo v drogách. Počul som, ako za mnou úplne bezstarostným, vôbec nie výsmešným, ani nahnevaným tónom, namieril poznámku.
„Nech ťa žehná Boh, aj keď si mi nič nedal."
Po desiatich krokoch mi nedalo a vrátil som sa. Žiadaného pol eura dostal. Aj keď nepochybujem, že použil na mňa marketingový trik, ktorí si vymysleli dublinskí bezdomovci na vnímavejších či naivnejších cudzincov.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/327800/Rozhovor-s-Irkou-v-Dubline.html
