Tak som si pamätal hrob T.G.Masaryka, zakladateľa československej a teda aj dnešnej slovenskej štátnosti. Naviac nás vytrhol z polofeudálnych obručí monarchie, ktorú rozbil. Teda nie sám, bola to tímová práca rozhodných Čechov a Slovákov motivovaných spoločným cieľom, ale ak by sme mali vybrať jednu osobu, ktorá sa o to zaslúžila najviac, bol by to on.
V Lánoch som už raz bol. Pred vyše tridsiatimi rokmi v rámci akcie Týden na kole, ktoré organizovali každé leto v inom kraji českí cykloturisti. Odvtedy mi v pamäti zostali okrem hrobu Masaryka, kvôli ktorému sme sa na cintoríne v Lánoch zastavovali, aj náhrobníky s dievčenským priezviskom mojej matky. Kytkoví, a ja neviem, odkiaľ sa tam dostali. Teda jedni sem do Lán a druhí do slovenskej dedinky na pomedzí medzi Stredným a Západným Slovenskom.
Obrázok z náhrobníkov hrdo zverejňujem, lebo nepochybujem, že to boli dobrí ľudia, ako moja matka, a zaslúžia si spomienku. Bol piatok, poobede k tomu, víkend už začínal, a ja som nemal odvahy pobrať sa Obecný úrad vykonať hocijakú sondáž, hoci aj s neurčitými výsledkami. Ledaže by mi poradili miestneho storočného, čiperného dedka či babku so vzťahom k tomuto priezvisku, aby som sa podozvedal viac.
Kdesi v hĺbke pamäti mi zostala nejasná zmienka tradovaná v našej rodine o českom podomovom obchodníkovi, tiež Kytkovi, ktorý sa mal ešte v predminulom storočí zatúlať do slovenskej dediny, kde sa kvôli miestnej dievčine usadil a kde sa neskôr narodila moja matka. On sa už odtrhol od poľnohospodárskej minulosti, ktorú na hrobe v Lánoch zdôraznili jeho menovci, možno vzdialení príbuzní. Lenže Kytkovcov na cintoríne rodiska mojej matky je požehnane, až sa mi nechce veriť, že by všetci boli potomkovia jedného českého vetešníka.
A potom ešte pohľad na ostatné hroby. Mal som dojem, ako keby na cintoríne dominovali Husákovci. Tých som si neodfotil, aj keď som presvedčený o ich občianskej bezúhonnosti, keď už sa ocitli na spoločnom cintoríne s Masarykom. Aj toto meno u mňa evokuje spomienky, ale už iné, než v prípade Masaryka a menovcov mojej matky za slobodna. Preto nemám z nich nijaký záber a teraz ľutujem. Alebo ani nie. Azda nie je potrebné každé tvrdenie podporiť obrázkom. Kto neverí, nech tam beží. Ale radšej kvôli Masarykovi. Alebo Kytkovcom. Alebo hoci aj lánskym Husákovcom.
Múzeum T.G.Masaryka museli otvoriť len pred nedávnom. To si spred tridsiatich plus rokov nepamätám. Oprášil som si vedomosti, niečo nové dozvedel a hlavne potešil pohľadom na za sklom vystavenú plátennú čapicu jedného z Masarykových detí, ktorej strih v zmenšenom vydaní zodpovedá tomu, čo si dávam pod cyklistickú helmu ja. Drobnosť, ktorá vie oblažiť. Múzeí som navštívil veľa a poväčšine hneď aj zabudol, čo som kde videl. Túto čapicu z Masarykovho múzea v Lánoch si budem pamätať.
Na zámok, sídlo československých a teraz českých prezidentov, som sa nedostal. Štrbina v stromoch mi umožnila vzhliadnuť si jeho červenú strechu nad plotom pri peknej kovanej bráne. Vraj niektoré miestností sú verejnosti prístupné, samozrejme ako na truc, nie v piatok. Mne to pripadalo ako ďalší vtip terajšieho oficiálneho rezidenta.
A tak som posedel na lavičke pred hospodou na návsi, obdivujúc hmýriace jesenné farby okolo seba a spomenul si na pozostalosť po otcovi, v ktorej jeho priezvisko sa vyskytuje okrem slovenskej verzie ešte aj v gramatike nemeckých, maďarských a českých úradníkov. On sa nakoniec rozhodol, ako sa rozhodol, a ja sa už nemám koho opýtať, ako sa jeho priezvisko stabilizovalo do mojej terajšej podoby.
Matka, hrdá Slovenka, mala vo všetkých dokladoch dievčenskú verziu mena s mäkkým i, ako jej ho v ešte monarchistickom detstve udelil nejaký maďarský matrikár v súlade s gramatikou úradného jazyka tých čias.
„Ja som to nechala tak. Behať po úradoch, aby som si zmenila dievčenské meno, to sa mi veru nechcelo. Hlavne keď po výdaji už na tom nezáležalo,“ bol jej komentár.
Zato otcov brat, môj strýc, čo sa po delení monarchie ocitol niekoľko kilometrov na juh od terajších hraníc s Maďarskom, si meno musel úplne pozmeniť, pomaďarčiť, ak chcel zostať v službách maďarských štátnych lesov.
„Tak, a teraz som už syna definitívne stratil,“ komentoval udalosť skormútený starý otec zostavší na Slovensku, a to viem od sesternice z maďarskej strany hraníc, ktorá už po slovensky nevedela.
„Prečo ťa otec neučil po slovensky?“ opýtal som sa jej.
Iba pokrčila plecami. Odpoveď som si domyslel. Chcel z nej mať normálnu vyrovnanú osobnosť, akú si ju pamätám, a nie schizofreničku, čo nevie, kam patrí.
Potom len na autobus, čo ma zobral do Prahy. Zanedlho, dvadsiateho ôsmeho októbra si na Lány spomeniem zas, v rámci sviatku vzniku Československej republiky, keď sa Slovensko po prvýkrát v histórii dostalo na geopolitickú mapu sveta. Pre mňa je to sviatok vzniku slovenskej štátnosti, a že na Slovensku to nie je dominantný názor, dokonca ani v slovenskom parlamente nie, nepovažujem za svoj problém. Svoje priority si ponechám.
