„Môžem vedieť, odkiaľ pochádzaš?" opýtal sa ma po chvíli.
„Zo Slovenska."
Zmraštil čelo, ako keby hrozne uvažoval, a po chvíli sa ma opýtal.
„To ste tá krajina, čo vyrába tak veľa tankov a zbraní...? A potom ich dodáva Hitlerovi, Stalinovi a im podobným...?"
Nechcelo sa mi zabiehať do problémov vojensko-priemyselného komplexu, to by mohlo skončiť vzájomným osočovaním.
„Zbrojársky priemysel už našťastie nemáme, a želal by som si, aby sa ho zbavil celý svet. My sme už začali. Niečo pozitívnejšie o Slovensku ťa nenapadá?" odpovedal som mu dúfajúc, že snahu o nadľahčenosť za mojimi slovami pochopí.
Chvíľu zase rozmýšľal a nasledovala ďalšia otázka.
„Tak mi pripomeň niektorého vášho krajana, čo sa nejako významne zviditeľnil v Spojených štátoch."
„Napadá ma váš astronaut Cernan, čo ako posledný stál na Mesiaci. Po našom Čerňan. Potom máme viacero hokejistov vo vašej lige, lenže hokej je u vás v pozadí záujmu. Tuším ste mali aj kongresmana slovenského pôvodu, len jeho meno som už zabudol."
Videl som, že na muža som nijako nezapôsobil. Veľká nula kombinovaná s provokatívno-vyzývavým pohľadom mu z očú nie a nie zmiznúť.
„Okrem toho práve mám namierené na Arlingtonský národný cintorín a tam poblíž máte pamätník amerického námorníctva, vaši vojaci vztyčujúci vlajku na ostrove Iwo Jima. Tak jeden z tých mládencov je zo Slovenska. Na cintoríne je aj pochovaný. Michal Strank sa volal."
Veľkú nulu mu v očiach zrazu nahradilo uznanie. Nebolo to po prvýkrát, že zmienka o správnom mužovi, na správnom mieste, v správnom čase, zabrala viac ako celá divízia argumentov. Aj doberavých Angličanov som dokázal uzemniť zmienkou, že niektorí z najlepších pilotov kráľovskej letky v bitke o Britániu počas druhej svetovej vojny boli zo Slovenska.
Vysvetlil mi, ako sa najlepšie dostanem na Arlingtonský národný cintorín.
„Ale nechoď za davom. To sú ľudia, čo chodia na hrob Kennedyovcov, potom na hrob neznámeho vojaka. To súsošie, čo si spomenul, je trochu mimo cintorína."
Poďakoval som sa mu, ale predsa som šiel za davom, lebo chcel som vidieť aj iné pomníky cintorína a hlavne hrob seržanta Michala Stranka.
V informačnom centre mi pohotovo vytlačila pracovníčka mapu, kde by som Strankov hrob mal hľadať. Ešte mrkla do počítača.
„On patrí k skupine z Iwo Jimy, že?" povedala uznanlivo.
Prikývol som.
„Sme radi, že vás tu máme," povedala a ja som ponáhľal na miesto hrobu.
Cestou som zbadal v bielej uniforme vzpriamene kráčajúceho vojačika, zrejme od amerického námorníctva, kam patril aj Michal Strank.
„Môžem vás odfotiť?"
„Tu nie, lebo mám službu na stanovisku," kývol rukou smerom, ktorým ponáhľal, ale po niektorých krokoch už stál na križovatke, kde zrejme zohrával úlohu regulovčíka pre práve prichádzajúci pohrebný sprievod. Tam sa už odfotiť nechal.
„Idem na hrob krajana, ktorý vztyčoval americkú vlajku na ostrove Iwo Jima. Tiež bol od námorníctva. Mal aj on takú uniformu, ako ty?" nedalo mi, aby som sa ho neopýtal a zároveň nepochválil, akých mám krajanov.
„To vám neviem povedať, pane," odpovedal. Mne sa páči, ako ma mladí ľudia tu oslovia, nech sa opýtam na čokoľvek, ‚pane', teda ‚Sir' s mäkkým ‚i'.
Videl som na cintoríne pripravený hrob medzi hrobmi z rokov 2012 a 2013, zrejme pre obeť z Afganistanu, alebo Blízkeho Východu. Potom cestou na miesto hrobu Michala Stranka, som videl vojenskú skupinu nasledovanú konským záprahom ťahajúcim truhlu zakrytú americkou zástavou. Všetko som si usilovne fotil, ale na miesto pohrebu som už nešiel, to by som považoval za prílišné vnucovanie sa a nevkusnú zvedavosť. Možno takto nejako prebiehal katolícky obrad na hrobe Michala po vojne, 13. januára 1949.
Jednoduchý biely kameň s krížom, menom, dátumom narodenia a úmrtia. Na ňom som videl nie celkom zvädnutú ružu, dva kamienky a niekoľko amerických mincičiek a pri päte kameňa bol zelený venček z umelej hmoty a maličká červená zástava amerického vojenského námorníctva. Toľko pozornosti som okolo ostatných náhrobných kameňov nenašiel. Zrejme má sem kto chodiť aj po toľkých rokoch, čo uplynulo od Michalovej smrti.
Spomenul som si na jednokorunovú mincu, ktorú som tesne pred odletom z domu našiel v tráve a ľutoval, že som ju len doma odložil a nezobral so sebou. Medzi tými troma americkými mincičkami by sa vynímala viac. Nevadí, na budúce, ak sa do Arlingtonu vyberiem, tú mincu prinesiem aj s malým kamienkom, keď už nie z rodnej Jarabiny Michala Stranka, kam veľmi nechodievam, tak z Tatier, lebo tam som dosť často. Ale taký celkom malý kamienčok, aby nezdvihol obočie kontroly na letisku. Nedám to na náhrobok, odkiaľ by ho občasný hurikán mohol zmiesť a upratovači Arlingtonského cintorína odpratať ako zbytočné smeti. Pekne to zahrabem natrvalo pod trs trávy. Však bdelí Američania nemusia vedieť o všetkom.
Súsošie vojakov vztyčujúcich vlajku na ostrove Iwo Jima odliali podľa jednej z najznámejších fotografií urobených počas vojny. Jej autorom bol reportér Associated Press, Joe Rosenthal, a fotka je pre Američanov predmetom všeobecného uctievania, podobne ako pre Rusov fotka vojaka vztyčujúceho sovietsku vlajku nad berlínskym Reichstagom.
A na nej, tretí v poradí od žrde zástavy je Michael Strank, ktorý ako šesťročný s rodičmi od nás emigroval, dostal sa do americkej flotily a 1. marca 1945, asi dva mesiace po známej udalosti vztyčovania vlajky, aj zahynul v tichomorských bojoch.
Michal Strank mal nadobudnúť americké štátne občianstvo roku 1935 prostredníctvom naturalizácie otca, pričom však listinu potvrdzujúcu jeho americké občianstvo prevzala až 29. júla 2008 Strankova najmladšia sestra Mary Pero v rámci ceremónie práve pred Pamätníkom americkej námornej pechoty v Arlingtone.
