Moja prvá aj posledná cigara

S fajčením a varovaniami v súvislosti s ním som sa stretával od útleho veku, lebo môj otec bol dosť tuhý fajčiar, k veľkej nevôli matky, ktorá nás, deti, často varovala a to veľmi dôsledne. Jej argumenty sú všeobecne známe, nebudem opakovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Zato občas skrytého šluka z otcovej odloženej zapálenej cigarety v popolníku som si dal. Smola bola, ak si to mama všimla a vtedy sa mi ušiel buchnát na chrbát, ktorý v jej podaní vyznel skôr ako pohladenie, ale i tak som si ho zapamätal. Mama bola u nás veľkou morálnou autoritou, ktorou zostala aj po smrti a proti tomu sa ťažko prieči.

Medzi chlapcami sa tradovalo, že fajčenie orechových listov má blízko k tabakovému zážitku. Možno to vymysleli vojaci na frontoch, keď sa nemali ako dostať k tabaku a to sme tiež odskúšali. Z gaštanu sme si vyhĺbili „fajku", do nej navŕtali dieru, zastokli do nej zhrubnutú vysušenú dutú bylinovú vňať a na dospelácky zážitok bolo všetko pripravené. Fajčenie nikomu neodporúčam, obzvlášť však nie fajčenie protivne zadúšajúcich orechových listov z gaštanovej fajky.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na záver základnej školy sme šli na školský výlet do Zádielskej doliny. Spalo sa v stanoch, po večeroch nás trápili komáre, o ktorých sa verilo (a možno aj verí), že trpia alergiou na dym, a to nám dalo zámienku akože sa hájiť fajčením. Mali sme spolužiaka, známeho napríklad aj tým, že si v škole odbiehal počas prestávky na záchod, aby si pofajčil, začo sa mu ušlo kritiky i zauchá od učiteľov (vtedy v škole sa zaucho alebo úder pravítkom na dlaň ešte používal ako prípustný výchovný prostriedok), ale on si hrdo na svojom chlapskom odstupe od ostatných bojazlivcov trval. Na lúčke pri ohni sme sa však nechali zviesť cigaretami, ktoré nám veľkoryso ponúkal, neviem odkiaľ mal na ne peniaze, ale to nás netrápilo. Hlavná vec, že sme sa mohli hrať na dôležitých a komáre sme si zvolili za výhovorku. Detvy stáli jednu korunu, Bystrice boli za korunu šesťdesiat a Lipy za dve koruny, to boli najlacnejšie cigarety v rámci i tak obmedzeného výberu, všetky v balíčkoch po desať kusov a bez filtra. Aby sme pochybný pôžitok vychutnali čo najdlhšie a nič neodhodili, sme si ohorok, keď nás už prsty pálili, dali do slučky z trávy a pokračovali do absolútneho konca. Prefajčil som takto v ten večer tri-štyri cigarety, celodenné kúpanie v studenom potoku mi pôsobilo poriadne nachladnutie a keď som sa vrátil domov, šiel som rovno do postele. Ani na záver školského roku som sa nedostavil a vysvedčenie spolu s knihami za vyznamenanie mi priniesol domov spolužiak, ktorý bol na výlete ani nie opatrnejší, ako skôr odolnejší. Zapálené hrdlo bolelo, ale tuším hlavne od tých cigariet, k čomu som sa ani mame ani lekárovi samozrejme nepriznal. Poučka to bola dobrá a odvtedy som viac na cigaretu nesiahol.

Skryť Vypnúť reklamu

Žiaľ pasívneho fajčenia sa mi v práci ušlo dosť. Fajčiari si svoje „právo" fajčiť kdekoľvek a kedykoľvek tvrdo obhajovali a veru boli časy, keď šance presadiť sa proti ním boli rovné veľkej nule. Snaha dosiahnuť nefajčiarske pracovisko petíciou viacerých kolegov vedenie útvaru, v ktorom som pracoval, tvrdo potlačilo. Naša protifajčiarska iniciatíva prišla príliš predčasne a presadiť to, čo je dnes samozrejmé, bolo ani nie tak dávno bez vyhliadky na úspech.

Nedá mi nespomenúť v tejto súvislosti prvú a poslednú cigaru, ktorú som dostal do úst kedysi pred vyše troma desaťročiami. Cestoval som vtedy krížom-krážom po Ázii, na vlastné náklady i riziko, a vynechať indickú Agru som predsa nemohol. Hrobka Taj Mahal je dosť známa, nebudem sa o nej zoširoka zmieňovať. Ja som tam prišiel v čase splnu mesiaca a kochal som sa pohľadom na mauzóleum z rôznych uhlov počas celého dňa, lebo jeho biely mramor hrá jemnými odtieňmi podľa dopadu slnečného, či v noci mesačného svitu. Do mesta som sa odbiehal najesť, pozrieť pouličné divadlo, ktoré tam hralo k veľkému pobaveniu miestnych obyvateľov a rozpačitému nepochopeniu niekoľkých cudzincov, akúsi veselohra, súdiac poľa smiechu a súhlasného potlesku, ktoré dianie na improvizovanom javisku pred stojacími divákmi vyvolávaĺo. A potom rýchlo späť k chrámu z mramoru, aby mi niektoré odtiene bielej farby neunikli. Lebo že aj biela farba má svoje odtiene, množstvo odtieňov, hoci len počas jedného dňa, toho je Taj Mahal veľkolepým príkladom.

Skryť Vypnúť reklamu

A došiel som k bodu, keď nevyhnutne musím pripomenúť druhú najposvätnejšiu rieku Indie, Jamunu, ktorá popri tomto dive sveta z bieleho mramoru preteká. Motajúc sa okolo, narazil som na skupinu mužov, nesúcich na pleciach improvizované nosítka s nebožtíčkou, ako si potichu, takmer bezstarostne tiahli k rieke, kde sa konali kremácie. Pridal som sa, bol podvečer, mesiac ešte nevyšiel, aby mi uviedol iný odtieň bielej farby Taj Mahalu, a sledovanie celého kremačného obradu som bral ako prídavok k indickému dobrodružstvu. Nebožtíčka, vyschnutá ženička neurčitého veku, nebola celkom chudobná, lebo jej pozostalí mali peniaze na drevo, a teda ju nemuseli len tak, zaťaženú kameňmi, hodiť do vody, ako sa to s celkom chudobnými zosnulými v Indii robieva, zato všetko, čo tam prebiehalo, bolo predchnuté dôstojnou jednoduchosťou. A tak som už sledoval, ako ju na brehu rieky kládli na hranicu, najváženejší člen skupiny jej dal na tvár, plecia, hruď, panvu hrudky ghee, teda upraveného masla, ktoré sa hojne používa v indickej kuchyni tými, čo si ho môžu dovoliť, ešte bola zakrytá ďalším radom dreva a hranica sa mohla zapáliť. Žiadne ceremónie, všetko mi pripadalo až príliš pragmatické na to, čo by som očakával od rozlúčky s týmto svetom v starobylej Indii. Potom sme si posadali okolo horiacej vatry, ani nie tucet mužov baviacich sa iba o bežných každodenných záležitostiach, ako som vyrozumel z prekladu jedného z účastníkov, ktorý si ku mne pričupol.

Skryť Vypnúť reklamu

„My tu žiadne ženy nechceme. Oni sa vedia rozcitlivieť a iba sťažujú zomrelej odchod do ďalšieho života," tak akosi sa mi dostalo vysvetlenie, prečo na poslednej rozlúčke iba muži.

No a tu sa mi ušla malá cigara, prvá a posledná, akú som kedy vyfajčil, tuším najlacnejšie fajčivo na indickom trhu, taký tenký kužeľ nie viac ako päť centimetrov dlhý a ja som si spomenul na naše Detvy pri ohni v Zádielskej doline na záver posledného ročníka základnej školy. Cigaru som vyfajčil, však po niekoľkých vtiahnutiach do úst (nie do pľúc) bolo po nej, hrdlo ma nebolelo, ani som neochorel (do rieky Jamuny som sa napriek jej posvätnosti neodvážil) a do dnešných dní na túto moju jedinú cigaru v živote rád spomínam.

Štefan Vrátny

Štefan Vrátny

Bloger 
  • Počet článkov:  284
  •  | 
  • Páči sa:  85x

V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík:  Inde v EurópeÁziaNepriateľská osobaBritské ostrovyOsudyU nás na SlovenskuU susedovUSA, KanadaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

682 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu