Do Bratislavy sme doleteli podľa cestovného poriadku asi o 10.30 hod. do studeného zadaždeného počasia, čo po letných dvoch týždňoch v Stredomorí mi nepadlo najlepšie. Pasovú kontrolu na bratislavskom letisku robila dievčina s unudeným výrazom v tvári, meno na štítku som nedokázal prečítať, skúmavo sa na mňa dívala, až mi nedalo, aby som sa nezasmial. Možno to brala ako vyzývavosť a požiadala ma, aby som si dal dole čapicu z hlavy, lebo na pasovej fotke som bol bez čapice. Vravela to tónom, ktorý ma nemal nechať na pochybnostiach, kto je tuná pánom, ale donaha ma vyzliecť nenechala. Stačila jej moja holá hlava. Predsa len sa veci pohli za posledné štvrťstoročie správnym smerom. Ešte jednu-dve generácie a všetko bude tak, ako má byť. Zase som sa pokúsil prečítať meno na štítku jej uniformy, čo si musela všimnúť, ale tuším ma brala za čudáka a vôbec jej asi nenapadlo, čo mne chodilo po rozume. Ja tiež konám občas ako Pavlovov pes a keď vidím uniformy, hneď ma napáda prečítať si meno a v talóne si ponechávam žiadosť o predloženie služobného preukazu. Tentoraz to nebolo treba, dievčina ma pustila ďalej ako na bežiacom páse, ako tisícky ľudí pred mnou i po mne. Doba sa zmenila. Bol som unavený po celodennom a celonočnom putovaní a chcel som čo najskôr domov.
Na skorý odchod z letiska nebolo ani pomyslenia, lebo batožina nás zdržala vyše hodiny. Pred čakajúcimi Rakúšanmi, s ktorými som sa pustil do reči, som za zdržanie obvinil bratislavské letisko, však kto iný by ma mohol napadnúť. „Keby sme letisko predali pred šiestimi rokmi Schwechatu, asi by sme dopadli lepšie. Len zrazu nastúpila socialistická vláda, tá privatizáciu zatrhla."
„Myslíte, že by letisku prospelo, ak by ho sprivatizovali? Veď i tak sa rozvíja. Vidieť tu nové prístavby..."
Nechcelo sa mi rozvíjať úvahy o štátnom dlhu, ktorý vláda aj kvôli letisku narobila a okrem toho nie som v problematike dosť zbehlý, aby som mohol v diskusii zmysluplne pokračovať. Medzičasom prišla tretia členka skupiny, Rakúšanka, ktorá nám priniesla správu, prečo sa batožina nie a nie dostať k nám. Vraj sa zasekli dvere na batožinovom priestore v lietadle. Takže tentoraz zlyhalo nie Bratislavské letisko, ale lietadlo.
„Zvoní vám mobil," prerušila svoje rozprávanie vysvetľujúca Rakúšanka a ja som si veru len na jej upozornenie uvedomil, že mi skutočne mobil zvonil. Tuším hluchnem. Mal by som s ušami za lekárom. Alebo stačilo by vypadnúť z hlučných priestorov okolo mňa.
Medzičasom, počas telefonovania, som si všimol nahnedlého muža čakajúceho v sediacej, v takmer dokonalej jogínskej polohe s výrazom svet-je-gombička v tvári. Nebol to Ind, ako som si krátko po oslovení zistil, ale rodený Izraelčan, hoci predkov mal pôvodom z Egypta, ktorý prišiel do Bratislavy na konferenciu o počítačovom vzdelávaní. S tým som potom v družnej diskusii prečkal na príchod batožiny. Pracoval v akomsi vedeckom ústave ako programátor a vo voľnom čase učil jogu. Ja som mu zase načrtol, na čo sa na Slovensku môže tešiť a čomu sa vystríhať, aj som ho odprevadil až po Trnavské mýto, aby sa dostal do správneho autobusu mieriaceho do konferenčného hotela. Vymenili sme si na môj podnet menovky. „Možno ju nebudete potrebovať," vravím mu, „ale jeden nikdy nevie." Na svojej menovke bol zobrazený v trenírkach, v stoji na hlave, so skrčenými prepletenými nohami. Poloha má aj svoje pomenovanie, len som ho zabudol a pre potreby tohto článku azda ani nie je potrebné, aby som ho niekde vyhľadal.
„Ako sa mám dívať na fotku? Tak alebo tak?" a obrátil som ju dole i hore hlavou. „Vlastne je to jedno", dodal som. „Svet je i tak často hore nohami a takto ho kedy-tedy vidíte možno správnejšie než my, čo ho poznáme len zo vzpriamenej polohy."
Mrholilo, bolo mi zima a ako som prechádzal cez cestu a potom chodníkom k mojej zastávke, sa zrazu pred mnou zohol mládenec, trochu sa mi z neistých trhaných pohybov i koktavej reči zdal byť nie celkom v poriadku, a strčil mi do rúk prsteň, že ho našiel pred mnou a či som ho nestratil. Podobnú situáciu som už raz pred rokmi zažil, ten prsteň, vraj silne pozlátený, stále nosím so sebou ako talizman a veru ani tento prsteň neležal na zemi pred mnou. Cítil som, ako mi ho strkal do ruky, že bol suchý a teplý. Napriek sychravosti počasia. To už ale malý čert, čo prsteň držal celý čas vo vačku a v rukách, koktavo naznačoval, aby som mu niečo dal hoci len na kofolu. Prsteň som mu hneď vrátil. Jeden už mám, za ten som bakšiš dal, tomuto som rovnako neuveril, ale jeden falošný snubný prsteň starému mládencovi hádam stačí. Ostatne keby som sa neponáhľal do postele, keby nebolo sychravo a hlavne keby neklamal, veru by som ho na tú kofolu aj pozval. Aj bez falošného prsteňa ako protihodnoty.
Na autobusovej stanici som zistil, že mi, akože ináč, autobus domov ušiel práve pred nosom. Do ďalšieho autobusu som mal takmer dve hodiny času a tak som sa vybral do úschovne, odložiť si tam kufor.
Ako mi ho zriadenec bral, zdôraznil: „Nemusíte teraz platiť nič, stačí po návrate. Bude to jeden a pol eura."
To som už ale videl jeho cenník na dverách a tam jednoznačne stálo, že úschova kufra do pätnásť kíl stojí jedno euro za každých dvadsaťštyri hodín. Hneď som na nápis aj ukázal.
„Veď tu máte napísané jedno euro. Môj kufor nemá pätnásť kíl."
Nemal som ho odvážený, ale na svojom som trvať mohol. „Nemáte srdce, že sa takto správate k unavenému dôchodcovi?" dodal som.
„Ja som rozhodol tak. A čože vás tak unavilo. Vidím vám to aj na očiach," pozrel sa na mňa šibalsky, čím si ma práve v tom momente nezískal.
„Ani sa ma nepýtajte. Nie hneď. Radšej niekedy na budúce. Teraz by to bolo iba smutné a deprimujúce rozprávanie."
Odskočil som ohriať sa do blízkej spriaznenej kancelárie. Privítanie s kávou, na želanie veľmi slabou, ma nemohlo priaznivo nenaladiť.
„Ďakujem za SMSku, čo ste mi poslali. Tú, na ktorej stálo, že ste práve v Betleheme a že ste sa pomodlili za mňa Otčenáš. A či mi to stačí." Tak nejako sa rozvravela hostiteľka a cítil som, že neironizuje. To ja často nedokážem. „Sedela som práve v čakárni u gynekológa. Váš Otčenáš zabral. Všetko je v poriadku."
No nepotešte sa z takejto reakcie. Slniečko zrazu prerazilo aj cez sychravosť počasia.
V úschovni na autobusovej stanici som zriadencovi dal do rúk jedno euro. Práve telefonoval, kufor mi podal, bez toho, aby po mne hodil čo len očkom, však som bol pre neho iba zákazníko, a nedal priestor rozvíjať ďalej diskusiu. Však by som mu povedal, že za tú necelú hodinu, čo ho mal u seba, sa kufor nestihol ani ohriať. Za to predsa nemôže pýtať jeden a pól eura. Nič nebolo treba obhajovať. Aj tak moje euro išlo netto do jeho vrecka, lebo mi dal za prebratý kufor už použitú potvrdenku. V duchu som len mávol rukou. Ešte na letisku som si počas čakania na kufor z útrob lietadla dával kávu z automatu. Káva stála štyridsať centov, ale z eura mi automat vydal sedemdesiat centov. Desať centov naviac som bral ako odmenu letiska za mrzuté privítanie vo vlasti počasím, pasovou kontrolou i čakaním na batožinu, a za neprimerane žoviálny humor muža v úschovni autobusovej stanice. Toho týpka s falošným prsteňom som bral ako žart, nie ako mrzutosť. Poďakovanie za Otčenáš v Betleheme som ešte nestihol stráviť a tak som ho predbežne ani nezaraďoval.
Doma ma čakala teplota trinásť stupňov. Chytro som sa teplo obliekol, zakúril v kachliach a zapol radiátor, azda sa mi do rána zohreje na prijateľnú úroveň. Konečne som si mohol sadnúť k počítaču, aby som zinventarizoval zanedbanú prácu a hlavne sa pripomenul ľuďom, kvôli ktorým sa mi už teraz vypláca vracať do vlasti a ktorí už ďalšie jednu-dve generácie zdokonaľovania na svetovú úroveň nepotrebujú. A krátko nato som si uvedomil, že veru niet nad moju postieľku. Ale aj stredomorské pozdné leto by som bral.
