Potom so došiel do mesta Agra, sídla slávnych mogulov z moslimskej dynastie perzských Timurovcov. Najvýznamnejším panovníkom tejto dynastie bol Šahdžahán, teda v preklade „kráľ sveta", za panovania ktorého v rokoch 1627-1658 dosiahla indická ríša najväčšiu slávu i rozmery.
Ako azda všetkých turistov tak i mňa sem prilákala hrobka Tádž Mahal, teda „klenot medzi palácmi," poézia v mramore obdivovateľná celých dvadsaťštyri hodín denne. Ráno má zelenavý nádych, na poludnie je snehobiely, poobede dostáva fialové zafarbenie a za svitu mesiaca v splne, má mliečnobielu farbu. Stavba je z rokov 1630-1652 talianskymi, tureckými i perzskými majstrami, za pomoci 20 tisíc robotníkov, aby tak zvečnili veľkú lásku medzi Šáhdžahánom a jeho najobľúbenejšou manželkou Muntázmahal. Stavba vyčerpala všetky zásoby bieleho mramoru v Indii takže ostatné hrobky v Indii mohli byť budované len z menej cenných materiálov. Stavba tiež plne vyčerpala štátnu pokladňu, avšak despota plánoval vybudovať pre seba obdobnú hrobku z čierneho mramoru na druhej strane rieky s tým, že obe hrobky nechá spojiť mostom. K tomu už nedošlo, lebo syn Šáhdžahána Aurangzeb zorganizoval palácový prevrat a otca uvrhol do väzenia v neďalekej Akbarovej pevnosti, odkiaľ mohol z diaľky obdivovať Tádž Mahal. Zachoval sa list, ktorý napísal synovi tesne pred smrťou.
„Teraz som opustený. Neviem prečo a pre koho som prišiel na svet. S mojou krajinou a jej ľudom som nenakladal dobre. Moje roky ubehli bez úžitku. Život je pomíňajúci, stratený okamžik sa nevracia a pre mňa budúcnosť nemá žiadnu nádej. Nič som do tohto sveta nepriniesol, ale odnášam si ťažké bremeno hriechu."
Nuž je pravdou, že v tých dobách bol veľký rozdiel medzi láskou kráľa a láskou chudáka, Lebo tí, čo stavbu stavali, častokrát nemohli poskytnúť svojim rodinám ani to najzákladnejšie. Na druhej strane Šáhdžahan nebol jediný panovník, ktorý dokázal vyčerpať štátnu pokladňu, avšak máloktorý z tých ostatných nám zanechal niečo, čo by sa vyrovnalo kráse Tádž Mahalu.
Do pevnosti som sa dostal. Podobá sa tým, ktoré som už navštívil. Poskytuje pekný výhľad na Tádž Mahal, kam som sa peši pobral. Bol práve spln mesiaca a Tádž Mahal poskytol jednu zo svojich najznámejších tvárí.
Poblíž tečie posvätná rieka hinduizmu Yamuna, o ktorej sa hovorí, že je dcérou Gangy. Videl som v nej psa a kŕdeľ pažravých vtákov, ako sa o čosi bili. Neskôr sa mi ušlo vysvetlenie, že sa jednalo o mŕtvolu človeka, asi chudobného, ktorého pozostalí, pokiaľ sa nejakí k nemu hlásili, nemali ani na drevo, aby telo podľa zvyklostí skremovali a tak bolo jednoducho niečím zaťažené a hodené do rieky.
Po meste som sa nechal povoziť asi 19 ročným rikšiarom. Hovoril dosť dobre po anglicky, čo sa vraj naučil z rozhovorov s turistami. Dokázal ma presvedčiť, že v Agre sa najlepšie cestuje rikšou, teda kočíkom ťahaným bicyklom. Moc sa mi podobné cestovanie nezdá, keďže mi to pripadalo ako nechutné vykorisťovanie, ale keby som ho nenajal, asi by toho dňa nič nezarobil. Spolu s čakaním mi venoval asi štyri a pól hodiny a nestál ma viac ako 6 rupií. I to by som mohol zjednať nadol, ale štipku veľkorysosti som si mohol dovoliť.
Ku koncu naliehal, aby som šiel do niekoľkých obchodov s miestnym umením, vykladaným mramorom, brokátom, hodvábom, slonovinou, striebrom apod. Sprvu som si myslel, že pre neho každý cudzinec má veľa peňazí a chce do nemoty nakupovať. On by ostatne získal malú províziu z každého nákupu svojho zákazníka. Avšak dozvedel som sa, že i jeho rikšu vlastní jeden z tých obchodov a vraj do dohody zahrnuli i došikovanie zvedavých, i keď nič nekupujúcich zákazníkov.
Zažil som si, ako sa rikšiari a obchodníci navzájom ohovárali. Obchodníci tvrdili, že rikšiar žiada províziu z predaja zákazníkovi, ktorého dovedie, čo činí i 25% celého nákupu. Podľa rikšiarov obchodníci sú nečestní, predražujú a často používajú druhotriedne či úplne iné polosuroviny než tie, za ktoré ich vydávajú, dokonca aj umelé hmoty namiesto mramoru.
K večeru môj rikšiar akosi ochorel. Jeho brat ma doviezol do hotela, zatiaľ čo on povedľa mňa sedel, vzdychal a škaredo odkašliaval. Neuniklo mi, že občas po mne poškuľoval, aby si zistil, ako reagujem.
Díval som sa na indickú chudobu, chápal tunajšie problémy, len keby som aj dal všetko, čo som mal, nič by to nevyriešilo. Pridal by som sa sám medzi chudákov. Ázijský pobyt ma však naučil, že chudoba je aj stav mysle. Ľudia tam bedákali menej, než u nás.
Večer som sa pomotal po meste, hoci som ho vnímal skôr ako veľkú dedinu. Po západe slnka sa po uliciach chvíľu pri sviečkach kupčilo a na rínku dávali miestni či potulní herci-žartovníci divadelnú hru, ktorá sa obzvlášť páčila detvákom. Neviem, aká bola zápletka, ale sa mi zdalo, že si chytrý sedliak uťahoval zo šľachty. Tá bola občas predstavovaná dvoma vyfintenými krásavicami, ktoré na javisku iba sedeli a očividne sa nudili. Neustále okázalo zívali, čo ako keby sa považovalo za výraz bohatstva a pohody. Mohli si predsa dovoliť, nič nerobiť. Ktosi vyberal dobrovoľné vstupné. Keď dostal rupiovú bankovku, okamžite prerušil predstavenie, aby to slávnostne oznámil zhromaždeným natriasajúc bankovku vysoko nad hlavou. V tom momente javisko i hľadisko skamenelo, aby potom vybuchlo do nadšeného potlesku a ovácií. Šťastní to ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť televízor. Sám som dal po vzore väčšiny iba niekoľko mincí. Väčšou sumou by som sa stal stredobodom pozornosti a to som nechcel.
Príbeh a diapozitívy sú z novembra 1974
Súvisiace články
http://vratny.blog.sme.sk/c/287813/Indicke-zapisky-1.html
