Ako som si znovu prečítal vo vlastných poznámkach z tej doby, pred samotnou púťou do Lumbini som nocoval v nepálskom meste Bhairawa poblíž hraníc s Indiou. Mali tam dva hotely a zmyslel som si, že budem prieberčivý, čo sa, ako znovu ukázal život, celkom nevyplatilo. Jeden z hotelov sa mi zdal byť pridrahý a šiel som teda do ďalšieho. Ten bol ale ešte o trochu drahší, hoci podstatne špinavší, hlučnejší a plný komárov. Bol podvečer, už sa mi nechcelo vymýšľať a tak som zaplatil, ale asi za 1-2 hodiny som si vypýtal naspäť peniaze (ktoré mi neochotne vrátili) s tým, že kvôli hluku z kuchyne nemôžem spať. Šiel som do prvého hotelu, avšak ten medzičasom zaplnili a ja som sa musel uspokojiť s izbou, hoci podstatne lacnejšou, v ktorej spali ešte asi 3-4 Indovia. Poriadne som si pripevnil medzi nohami postele svoju batožinu, aby mi do rána nezmizla, a doklady s peniazmi som si ukryl pod košeľou na hrudi. Možno v tomto prípade nepotrebné opatrenie, ale jeden nikdy nevie. Hlavne na doklady som bol citlivý, lebo s vtedajšou vlasťou, Československou socialistickou republikou, som mal veľmi neusporiadané vzťahy a neviem si predstaviť dobrodružstvá, ktorým by som bol vystavený, keby sa mi papiere stratili. Kde-tu dobrodružstvo mi dobre padne do dnešných dní, ale to už by bolo nad moje ponímanie prahu prijateľnosti. Hluk v tomto hoteli bol nakoniec ešte väčší, hlavne z tranzistora a rozhovoru indických spolubývajúcich, hoci ja som nespal pravdepodobne preto, že som si predtým urobil dva poháre veľmi silného čaju. To len tak na margo k bežným starostiam mňa, ako pútnika, a pútnikov všeobecne odjakživa.
Pre riadne cestné prepojenie k Lumbini, rodiska Budhu, z nepálskej strany, bolo treba dobudovať ešte vyše dvadsať kilometrovú hradskú ako súčasť projektu Spojených národov zameraného na rozvoj tohto náboženského strediska. Riadna cesta bola v tých časoch skutočne len v plánoch a tak som väčšinou kráčal po prašných poľných cestách-necestách, dvakrát som sa musel brodiť rieky a iba na malom kuse sa mi podarilo zviesť na nákladom aute. Aj v tomto smere púť, ako sa patrí.Budha, teda „prebudený" či „osvietený," sa narodil na mieste, ktoré ma samo o sebe ničím mimoriadnym
neoslovilo a teda aj fotiek odtiaľ mám len poskromne. (S diapozitívmi sa predsa len pracovalo ináč, ako s dnešnými digitálnymi fotoaparátmi. Filmy boli drahé a pobabraný záber bol nenávratne pobabraný. Preto som musel fotiť opatrne.) Podľa jednej z legiend miesto vstúpilo do histórie v deň pred mesačným splnom teda 9. mája roku 623 pred naším letopočtom, keď sa tu narodil Budha z kráľovskej matky Maya Dévi, ktorá bola práve na ceste zo svojho paláca v hlavnom meste malého kniežatstva Kapilavastu v severnej Indii, dnes na území Nepálu. Na miestach narodenia filozofa som našiel jednoduchý chrámik pod stromom, ktorý sa vraj zachoval od jeho čias presádzaním semien zozbieraných z toho istého stromu, vždy do odumretého kmeňa. A kto chcel, mohol sa občerstviť vodou z jazierka, v ktorom údajne Budha dostal svoj prvý kúpeľ. Nech mi svätec odpustí, ja som tej vode nedôveroval. Možno som si do nej namočil prsty, ale sotva viac. Ako vidím na internete a z blogov našich súčasných pútnikov, sa miesto medzičasom značne vybudovalo.
Budhizmus zohral významnú úlohu v indickej histórii v 3. stor. p.n.l., keď prvý veľký zjednotiteľ celého indického subkontinentu cisár Ashoka urobil z Budhizmu štátne náboženstvo svojej ríše a pomocou budhistického učenia o nenásilí sa snažil pacifikovať územia, ktoré predtým násilím dobyl. Za doby jeho vlády boli vystavené kláštory na všetkých už spomenutých, ale aj na iných miestach. Cisár Ashoka dal vytesávať do skál a stĺpov vo forme ediktov verejné vyznania novej viery a tieto stĺpy sa nám zachovali do dnešných dní. Napríklad aj priamo pri rodisku Budhu, ktorého povrch je tak dôkladne vyleštený, že na prvý pohľad vyzerá ako z kovu.
Nechal som sa povodiť mladým tibetským mníchom po rozostavanom tibetskom chráme. Bol tam ešte ďalší chrám a to bolo vlastne všetko, čo z celého projektu vtedy stálo. O budúcnosti osady som dostal nadšený výklad od dvoch úradníkov informačného strediska. Zdalo sa mi, že sa im nepáčila pomalosť, s ktorou sa na celom stredisku pracovalo a za ich nadšením som nemohol necítiť netrpezlivosť, čo som chápal. Tiež by som sa sotva dokázal zmieriť s pomalosťou života v týchto častiach sveta.
Spal som v tamojšej ubytovni, Guest House. Mal som vlastnú čistú izbu s mäkkou posteľou, čo bolo na moje predchádzajúce pomery veľký luxus. Ani som tomu nechcel veriť a som sa zovšadiaľ pre istotu dobre pozamykal. Aj tak som sa ráno dožil mrzutosti, keď som zistil, že prádlo, ktoré som si večer predtým vypral a vyvesil na terasu, sa mi vôbec neusušilo. Darmo boli dni teplé a suché, v noci rosa spadla a stala sa zdrojom raňajšej nepohody vo vlhkom oblečení. Radšej nech sa suší na mne, hovoril som si, ako by malo plesnivieť v batohu. V tme, keď som prádlo vešal, som si neuvedomil, že terasa bola voľne prístupná a nakoniec som bol rád, že mi nezmizlo.
Za dobu, čo som v Lumbini pobudol, došiel tam okrem mňa iba jeden jediný pútnik, vyhladený japonský biznisman v obleku a bielom plášti popísanom asi mantrami v ozdobnom, pre mňa nečitateľnom znakovom písme. V ruke mal bubienok, na ktorý si do rytmu bubnoval a do nemoty opakoval známu mantru NAM MYOHO RENGE KYO. Doviezlo ho sem z indickej strany auto s indickým šoférom a sprievodcom, od ktorých som sa dozvedel, že bol na púti po štyroch najposvätnejších miestach budhizmu a toho istého dňa si trúfal zvládnuť ešte ďalšie miesto z celej série.
Príbeh a diapozitívy sú z decembra 1974
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/261292/Nepal-Kapilavastu-zamok-princa-Siddhartu-neskor-Budhu.html
