Šiel som na veľvyslanectvo prejednať si osobne môj návrat. Pracovník, ktorý sa ma ujal (našiel som ho tiež na webových stránkach Ústavu pamäti národa ako agenta ŠtB, lebo to bola, nepochybujem, podmienka k tomu, aby sa mohol stať pracovníkom Československého veľvyslanectva), bol síce zdvorilý, ale vôbec nie otvorený k môjmu úmyslu vrátiť sa do socialistickej vlasti. Za zdvorilosťou bolo cítiť ľadové cencúle. Nedal som sa ale odbiť a pripomenul som mu, že som precestoval bez československých dokladov okolo sveta a že sa viem dostať po hranice aj bez československého pasu, len by to bol medzinárodný škandál, keby som zostal trčať kdesi na území nikoho. Vtedy už Československo podpísalo všelijaké dohody (Helsinské a pod.), ktorými sa k čomusi aj zaväzovalo. Nakoniec som náhradný cestovný doklad dostal. Keď mi ho podával, pýtal sa ma:
„Kedy budete prechádzať hranicou, aby sme sa mohli na vás pripraviť."
Možno to myslel ako ústretový krok, ja som to však bral ako výstrahu.
„No, najprv si musím nájsť nejakú prácu, zarobiť si na cestu a potom pôjdem".
Bola to z mojej strany výhovorka, peňazí na cestu loďou a vlakom som mal dosť a žiadne peniaze naviac som si do Československa nosiť nechcel. Vedel som, že po príchode domov, sa o mňa rodina dobre postará. Jeho poznámku som bral aj ako potvrdenie toho, čo som očakával, že už na hranici ma začnú spracovávať pre štátnobezpečnostné, ale možno aj pre masmediálne účely a to som chcel jednoznačne minimalizovať, lebo celkom vylúčiť sa to nedalo. Hranicu som prešiel v nenahlásený víkend, aby sa okolo mňa motalo čo najmenej ľudí a okrem nepríjemného službukonajúceho kapitána, o ktorom som sa už zmienil, a privolaného podplukovníka, okresného náčelníka ŠtB z Chebu, sa ma nik na hraniciach neujal.
Normalizačnú mašinériu som odhadoval dobre. Vo všeobecnosti platilo, že informácie v západných zdrojoch o pomeroch na Východ od železnej opony boli presnejšie, než naopak. V prvých týždňoch po návrate, keď si ma ešte pozývali na Krajskú správu ŠtB na vyťažovanie, dávali v Československej televízii rozhovor s jedným Slovákom, ktorý sa podobne ako ja, vrátil zo zahraničia a z jeho rečí si pamätám len absolútnu bezduchosť a poslušné opakovanie vtedy bežnej propagandy. Očividne mal všetko vopred nalinkované a naštudované naspamäť. Počas vyťažovania pribehol do miestnosti (podrobnejšie v častiach Nepriateľská osoba 4 a 5) pracovník ŠtB hrajúci rolu súdruha „Priateľského," ktorý sa ma opýtal, či som nesledoval večerné vysielanie televízie.
„Myslíte futbal?" opýtal som sa ho, lebo práve v ten istý večer dávali aj akýsi medzinárodný zápas.
To, že nebol zvedavý na futbal, som pochopil z toho, ako sa mu zatriasol ohryzok pod bradou. „Ja televízor veľmi nesledujem," dodal som a tento súdruh „Priateľský" odišiel, tuším s pocitom nenaplneného poslania.
V zázname zo schôdzky pracovníka ŠtB s prameňom, rozumej agentom ŠtB, kolegom z pracoviska, konanej dňa 3. 11. 1980 sa popisuje nasledovná udalosť:
Prameň na stretnutí uviedol, že keď sa vrátil zo služobnej cesty z Prahy pred dvoma týždňami, dozvedel sa od svojej spoluzamestnankyne XZ, že VRÁTNY bol veľmi rozčúlený a nazlostený. XZ dodala, že takého ho ešte nevidela a aj ostatní zamestnanci, ktorí neboli do tejto situácie zainteresovaní, sa veľmi čudovali, nakoľko ho ešte takého nevideli. Na dotaz prameňa, prečo sa VRÁTNY rozčuľoval XZ odpovedala, že mu prečítala v časopise MAGAZÍN krátky článok, kde sa písalo o osobách, ktoré sa vrátili z KZ (kapitalistického zahraničia), kde pôsobili určitú dobu bez súhlasu čsl. úradov. Uvedené osoby boli označené len iniciálkami, pričom jedna osoba mala iniciálky ŠV... Po prečítaní tohto článku sa VRÁTNY veľmi rozčúlil, nakoľko sa to dosť zhodovalo s jeho situáciou a preto začal nadávať, že ako si to môžu naše orgány dovoliť písať o ňom bez jeho vedomia... Jednalo sa o článok, ktorý sa objavil v mesačníku AZ Magazín pro každého z augusta 1980, venovanému
predovšetkým otázkam obrany štátu proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi, v ktorom sa v češtine uvádza nasledovné:
PRÍBEH TRETÍ: Štefan V. z Košíc odišiel ako študent vysokej školy na sto dní praxe do Anglicka. Tesne pred uplynutím stanovenej lehoty za ním prišli ľudia z tzv. Rady slobodného Československa a začali mu rozprávať, že v ČSSR je veľké zatýkanie ľudí, teror a dokonca aj popravy. Návrat do republiky pre intelektuálov je vraj preto nežiadúci. Po celý ďalší mesiac ho sprevádzali po luxusných zábavných podnikoch a sľubovali výnosné zamestnanie.
„Priznávam, že som bol takýmto prepychovým životom okúzlený a rozhodol som sa zostať. Pretože v Anglicku pracovné príležitosti neboli, prijal som zamestnanie v jednej anglickej spoločnosti v Japonsku. Tam som pracoval dva roky, ale nepodarilo sa mi ušetriť väčšiu čiastku. Preto som odtiaľ s jedným kolegom odišiel do Nórska. Kde mala byť situácia ďaleko priaznivejšia. Bohužiaľ, i tam som vykonával len pomocné práce.
Prečo sa vraciam? Predovšetkým si uvedomujem, že som zrobil veľkú hlúposť a sadol som na lep ľuďom, ktorých som vôbec nepoznal. Bol som stále bezdomovec, nikde ma nechceli brať ako rovnocenného partnera. V týchto chvíľach si človek uvedomí, že vlasť má len jednu a rodičov tiež. Preto som požiadal náš zastupiteľský úrad v Anglicku o povolenie návratu späť domov..."
-šv-
Článok som nenapísal, ani neautorizoval, ani som o ňom s nikým pred zverejnením nediskutoval a vlastne okrem uvedeného rozhovoru s kolegyňou som sa už k nemu v žiadnych rozhovoroch nevracal. Je v ňom viacero faktografických chýb, napr. z Československa som nešiel na prax do Anglicka, ale do Severného Írska, do Japonska som nešiel z Anglicka, ale zo Spojených štátov amerických, prostredníctvom študentskej organizácie na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, kde som študoval, v Japonsku som nepracoval pre anglickú spoločnosť, ale pre dve japonské, ktoré mi sprostredkovala táto medzinárodná študentská organizácia a do Nórska som nešiel s kolegom, ale sám, zase cez študentskú organizáciu, nie však z Japonska, ale priamo zo Severného Írska. A už vôbec som sa nenechal sprevádzať po luxusných zábavných podnikoch, to nikdy nebol môj štýl. Ani tzv. Rada slobodného Československa mi nič nehovorí. Sú to drobné detaily a na tých autorovi článku očividne nezáležalo. Však aj tak som sa nemal šance ohradiť. To, že som úspešne študoval na univerzitách v Spojenom kráľovstve a v Spojených štátoch radšej autor nespomenul. Nebolo by to zlúčiteľné s jeho snahou vykresliť moju skúsenosť na Západe čo najčernejšie. Hoci i tak sa museli československí čitatelia, obmedzovaní ostnatým drôtom na hraniciach, pozastaviť nad tým, akou ľahkosťou som sa pohyboval po rôznych svetadieloch a našiel si vždy nejaké zamestnanie tam, kde sa podľa socialistickej propagandy hmýrilo zbedačenými nezamestnanými.
A čo k tomu ešte dodali košickí eštebáci?
Prameň bol usmernený, aby VRÁTNEMU venoval pozornosť aj naďalej, jeho činnosti, vyjadrovaniu a pod. Zistiť presne, v ktorom čísle MAGAZÍNU sa o navrátilcoch písalo, aby mohol byť zistený presný obsah článku, na ktorý VRÁTNY reagoval...
A ešte rukou v písaná poznámka:
Súhlasím. Zisti pravdivosť tohto poznatku, či to bolo uverejnené v časopise MAGAZÍN.
Pre mňa z poznatku vyplýva, že za týmto článkom neboli pracovníci Krajskej správy ŠtB v Košiciach, v pôsobnosti ktorých som mal bydlisko i pracovisko, lebo sa o celej akcii dozvedeli, náhodou, až o tri mesiace po zverejnení článku, ale priamo pracovníci Federálneho ministerstva vnútra v Prahe, ktorí pohodili redaktorovi, či politrukovi Magazínu pro každého niekoľko detailov z môjho životopisu, aký som v tom čase štandardne používal a redaktor si splnil svoju propagandistickú povinnosť. Mňa si určite nezískal. Príhoda mi pravdepodobne pomohla. Nemám dojem, že by sa ma ešte niekto niekedy snažil využiť, či zneužiť, pre propagandistické účely.
S kolegami som sa veľmi o mojich cestách v zahraničí nerozprával. Hovoriť tak, ako som svet vnímal ja, by nebolo kóšer a klamať, len aby som sa zapáčil ŠtB a pravoverným v komunistickej strane, ktorí dominovali každú stránku života normalizovanej Československej socialistickej republiky, sa mi nechcelo. Iná kolegyňa, s ktorou som chvíľu sedel v jednej kancelárii, ma niekoľkokrát chcela zatiahnuť do diskusie na tému mojich zahraničných ciest.
„Však vy ste toho zažili veľmi veľa. Určite by sa o vás zaujímal rozhlas i televízia," povedala akoby mimochodom.
Mne hneď prebehli hlavou rozhovory v rozhlase, televízii a v tlači s občanmi Československa, ktorí sa podobne ako ja vrátili a hovorili v duchu vtedy bežnej propagandy o pomeroch na Západe, ako aj o ich postojoch k našej socialistickej vlasti.
„Ďakujem, ja sa prostituovať nedám," znela moja odpoveď.
Prekvapene z nej vyhŕklo. „Čo ste to povedali?"
„Dobre ste počuli. Ja sa prostituovať nebudem. Lebo aj tak by mi nedovolili hovoriť to, čo si skutočne myslím," zakontroval som.
Zostala veľmi zarazená. Boli sme v kancelárii sami. V spise som o tomto rozhovore nenašiel zmienku. Táto kolegyňa sa ma viac na moje cesty v zahraničí nepýtala. Bolo to z mojej strany nekolegiálne, ale zároveň ohľaduplné. Ak by som sa začal rozprávať s ňou o živote v zahraničí, ako som ho videl ja, a porovnával ho so životom v normalizovanej Československej socialistickej republike, lebo do toho by to s veľkou pravdepodobnosťou vyústilo, hneď by sa dostala do pozornosti ŠtB. Nebolo to treba ani jej, ani mne, ani nikomu. Rozprávať sa dá aj o inom.
Súvisiace články
http://vratny.blog.sme.sk/c/220114/Nepriatelska-osoba-4-Vytazovanie-na-estebe.html
