Mne sa celé prostredie páčilo, lebo hoci nebolo ďaleko od mesta, malo pekne zachovanú prírodu. Vlastne ani nie zachovanú prírodu, lebo všetko malo ako keby úpravu anglického parku. Skôr ten kľud, ktorý prostredie vyžarovalo, bolo niečo, čo robilo okolie príťažlivým. Uvažuje sa, že takéto stavby slúžili pre ceremoniálne účely a ako zhromaždiská a stavbári pred päť-šesť tisíc rokmi, keď Obrov prsteň stavali, si vedeli vybrať miesto. Alebo oni sami tú atmosféru tam zabudovali.
Prešli sme sa okolo rieky so starým mostom, kam, ako sa mi Tim pochválil, často chodieval s otcom. „Aj na hrádzi sme sa člnkovali. Sami sme si urobili kajak."
Vládal však chodiť a to sa mi rátalo na ňom najviac. Kedysi, keď ma pozvali miestni na výlet, znamenalo to vyjsť na peknú vyhliadku autom, obdivovať prostredie, dať si sendvič, vypiť kávu z termosky, ale pre istotu sa z auta ani nehnúť. Na prepravu slúžilo zásadne auto, nohy len sporo. Doba sa zmenila tuším aj v tom, že ľuďom nevadí sa trochu poprechádzať. V autách na parkoviskách a vyhliadkach som nevidel vysedávať nikoho.
Tim sa narodil v Belfaste a celý život tu aj prežil. Hovoril však anglickou angličtinou, severoírsky akcent som u neho nepostrehol.
„Moja matka bola Angličanka a tá ma takto viedla," poznamenal na moju otázku a to mi stačilo na to, aby som si uvedomil, že som v spoločnosti muža, ktorému únia s Britániou je pravdepodobne prednejšia, než írsky nacionalizmus. Pre istotu som sa na nič také nepýtal. Už by som šiel príliš do súkromia a to sa voči Britom nepácha.
Prešli sme aj cez neďalekú robotnícku usadlosť Edenderry Village z rokov 1866 až 1911, teda ktorú začali budovať ešte za života Karola Marxa okolo ľanovej fabriky. Ľan bola veľmi dôležitá surovina v írskom textilnom priemysle predtým, ako sa z britských kolónií vo veľkom začala dovážať bavlna. Drobnosť z ľanu a írska whisky sa stále považujú za najvhodnejší národný darček.
Radová zástavba, jeden domček opierajúci sa o druhý, ale každý s vlastným vchodom od ulice a priestorom pre malú záhradku. Na prízemí obývačka, kuchyňa a hygiena, na poschodí jedna, dve, tri izby. Pôvodne v týchto domčekoch bývali aj trojgeneračné rodiny s mnohými deťmi, čo sa hlavne v socialistických kruhoch vydávalo za príklad kapitalistickej zlovôle.
Teraz sú už stavby zmodernizované a dostali sa dokonca pod pamiatkovú ochranu ako historické budovy. Oproti starým časom v nich pribudla elektrina, plyn, vodovod, ústredné kúrenie, kanalizácia, kúpeľňa i všetky ostatné vymoženosti moderného bývania. Bývajú v nich seniori, študenti, začínajúce páry ešte bez detí a ponúkajú atraktívne bývanie.
Napadlo ma, že za cenu panelákov sme mohli mať podobné bývanie aj my, len k tomu, by museli komunisti povoliť malé pružné, pravdepodobne súkromné stavebné firmy a zabezpečiť dobrý trh so stavebným materiálom. To sa priečilo myšlienke totálneho znárodnenia a centrálneho plánovania, uprednostňujúceho veľké poštátnené firmy, ktorým výstavba betónových panelákov vyhovovala najviac. Umožňovala rýchlo vykazovať veľké objemy prác. No a pokiaľ ide dostupnosť stavebných materiálov, o tom by vedeli rozprávať všetci tí, čo si za totality budovali vlastný rodinný domček, alebo hoci len chceli okachličkovať panelákovú kúpeľňu so stenami z umakartu. Bez nie celkom legálnych ťahov to proste nešlo.
V našich polstoročia starých i novších panelákoch bývajú ľudia z núdze. V týchto domčekoch na okraji Belfastu spred poldruha storočia budú ľudia nachádzať príjemné prostredie ešte po mnohé generácie. Mohli sme ich mať aj my a rozmanité, lebo veď ľudia u nás boli ochotní a často aj schopní si priplatiť. S malou záhradkou od ulice a dvorčekom za domom pre každý vchod a rodinu.
Len škoda, že v prípade Edenderry Village sú tieto domčeky trochu od ruky a bez auta sa tu zaobísť nedá. Najbližšie obchody sú až v meste a ta autobusy chodia veľmi sporo. To som si pomyslel ja. Ľudia, ktorí tu bývajú, si to zrejme vyriešili.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/303257/Moja-belfastska-Alma-Mater-po-rokoch.html
