Nasledujúci deň som strávil v Pokhare, aby som sa podíval, aký má účinok východ i západ slnka na Himaláje a obzvlášť na posvätnú horu Machhapuchhare. Sídlia na nej bohovia a vraj sa na ňu nik nesmie vyškriabať, hoci z horolezeckého hľadiska má takmer dokonalý a pre horolezca neodolateľný tvar. Z diaľky určite. K pozorovaniu som si našiel pekný kopček nad jazerom Phewa. Tiež som sa prešiel po obci. Je malebná a bola tam i malá reštaurácia Trekker's Lodge, kde som sa šiel zopárkrát najesť zákuskov, teda vlastne amerických „pie" a mal som dojem, ako keby sa orientovali predovšetkým na amerických návštevníkov. V poznámkach, ktoré sa mi uchovali z tých dôb, som si prečítal, že som sa tam večer dostal do debaty s anglickým misionárom, ktorý zároveň pôsobil v neďalekej Shining Hospital ako doktor. Veru teraz, tri a pól desaťročia neskôr ľutujem, že som si nepoznačil témy, o ktorých sme sa bavili. Asi mi vtedy pripadali fádne, bežné. Dnes by mi dobre padlo prečítať si, na čom som pred desaťročiami mávol rukou. A vôbec, čo to bola z mojej strany za nedbanlivosť, keď som nad niečím pod majestátnymi Himalájami len tak mávol rukou.
Vtedy som hodne závidel Britom i Američanom ich pasy, ktorými sa mohli dostať kdekoľvek, do mnohých štátov sveta bez vstupných víz, a aj tam, kde víza potrebovali, ich často dostali na počkanie hneď na hranici, v prístave či na letisku. To sa bavíme o časoch, keď dokonca aj k tomu, aby sa náš občan dostal za hranice vlasti, potreboval do pasu pre väčšinu štátov sveta ešte aj výjazdnú doložku z Československej socialistickej republiky, teda povolenie k pobytu v zahraničí za ostnatým drôtom západnej hranice, ktoré komunistické bezpečnostné orgány veľmi neochotne vydávali a všelijako nepríjemne až ponižujúco podmieňovali. Potom bolo treba ešte požiadať na príslušnom veľvyslanectve aj o vízum pre štát určenia, na ktoré sa zvyčajne tiež čakalo. Pri cestách po zemi, napríklad na Britské ostrovy, boli potrebné ešte aj tranzitné víza pre každý štát na ceste od nás. Vtedy sa u nás o Schöngene ani nesnívalo. A potom ešte tu bola ďalšia tuzemská prekážka k cestovaniu - devízový prísľub. Československá koruna nebola voľne vymeniteľná a pri cestách do KZ, teda kapitalistického zahraničia, dostávali naši občania iba veľmi mizerný devízový prídel, nepostačujúci ani na prežitie. Aj ten býval často zamietaný z ekonomických či politických dôvodov alebo len tak, zo zlomyseľnosti orgánov štátnej bezpečnosti. Snaha o prepašovanie našich korún do zahraničia bola samozrejme protizákonná a v prípade odhalenia sa trestala okrem iného napríklad zhabaním cestovného pasu, možno aj doživotne. O pracovných povoleniach pre prácu v zahraničí ani nehovoriac. Prekážka takmer neprekonateľná zo strany orgánov socialistickej vlasti, ale aj cudziny. Aj také myšlienky mi mohli mihnúť hlavou v diskusii s anglickým misionárom počas večere v reštaurácii Trekker's Lodge pod Himalájami. Doba sa zmenila. Náš dnešný slovenský pas je tuším lepší, než pasy Američanov či Britov. Tiež sa s ním môžeme dostať hocikde a ako príslušníci malého, nie veľmi známeho štátu, nebijeme do očí v dnešnom rozháranom znepriatelenom svete.
V sobotu 21. decembra som skoro ráno začal sedem dňovú horskú turistiku v podhorí Annapurny. Zozačiatku som kráčal v spoločnosti pracovníka jedného z tamojších hotelov, ktorý šiel do horského domova na dovolenku. Neskôr ma opustil a až po usadlosť Suikhet som šiel sám.
Potom som sa pridal k dvom Švajčiarom z Zürichu. Volali sa Peter a Erwin. Obaja pracovali u švajčiarskych aerolínií a do Nepálu prišli stráviť krátku dovolenku na bezplatnú letenku, na ktorú ako zamestnanci leteckej spoločnosti mali nárok. Samozrejme boli dobre vybavení, hlavne čo sa týka stravy a časť výstroje im nosil nepálsky nosič, ktorého si najali za 16,50 rupií na deň, teda asi poldruha dolára. Hodne pomohol hlavne tým, že poznal cestu.
Odtiaľ som ich už neopustil. Vlastne tuším všetkým trom nám dobre padla vzájomná spoločnosť. Hovorím trom, lebo len so Švajčiarmi som sa dokázal dohovoriť. Nepálčan bol úslužný, znalý terénu, ale pre účely konverzácie nepoužiteľný. Švajčiarom viditeľne vyhovovalo, že som sa s nimi vedel baviť nemecky a občasné odbočenie do angličtiny brali ako konverzačné cvičenie. Mne sa hodili ešte so stravou, sám som putovanie toľko dní ďaleko od obchodov a reštaurácií neplánoval a okrem toho ma ich program nútil do rezkého kráčania, menej som sa s nimi zastavoval a teda i ďalej došiel. Bez nich by som sa na taký okružný výlet nedal. Tuším sa trošku zabávali na mojej vybavenosti. Okrem topánok na mne nič turistické nebolo. Mal som nohavice, vetrovku, košeľu, do ktorej by som hocikedy mohol uviazať kravatu (kravatu som so sebou možno aj mal, ale nepamätám, že by som ju použil), len aby som bol do koča i do voza, ako sa kedysi u nás hovorievalo, teda pripravený na akúkoľvek situáciu. Polátané, vyblednuté, zafúľané rifle nie sú podmienkou príjemného putovania po himalájskom predhorí. Dokonca som si zobral so sebou všetky veci a teda som mal batoh podstatne ťažší, ako moji súputníci. Však pri odchode z Pokhary som netušil, že sa po týždni vrátim do východiska môjho putovania. Toto, ako i hladké podošvy na mojich ináč pevných vysokých topánkach, ma hlavne v zasnežených a zaľadnených miestach trochu zdržiavali, ale cez deň sa hodne oteplilo, ako u nás v októbri a teda snehu a ľadu sa uchovalo len nezatienených miestach a tých nebolo veľa. Napriek druhej polovici decembra sme mali na naše domácke pomery príjemné jesenné počasie. Peter mi zopárkrát podoprel podošvu proti zaľadnenej skale, čo som bral ako veľmi ústretové gesto. Svojich spoločníkov som však v žiadnom prípade nezdržiaval, vládal som aspoň tak dobre ako oni, a po tejto stránke si títo hrdí príslušníci európskeho horalského národa nemali čo namýšľať.
(Tie topánky si zaslúžia samostatný príbeh, lebo som ich zháňal ešte pred odchodom z Japonska, známom v tom čase nie veľmi kvalitnou obuvou. Lenže ja, hoci len priemerný Európan, som mal na japonské pomery veľkosť XXXL a vysoké pevné topánky, ktoré by mi sadli, ani v bežných, ani v špecializovaných obchodoch nemali, notorický to problém amerických a európskych návštevníkov prichádzajúcich do krajiny vychádzajúceho slnka na dlhšie pobyty. Preto sa stávalo, že si nechávali za lacný peniaz topánky šiť v Južnej Kórei, vtedy ešte jednej z najmenej rozvinutých krajín Ázie. Také riešenie ma počas návštevy Južnej Kórei nenapadlo. Zato kvôli topánkam som sa dokonca dostal aj do obchodov americkej armády na americkej vojenskej základni Yokosuka neďaleko Yokohamy, či k americkým misionárom v Tokiu. Topánky mojej veľkosti aj mali len hodili sa skôr na špacírky mestským parkom, nie na turistiku po cestách-necestách ázijského kontinentu. Nakoniec mi pevné topánky poslala moja dobrá mama z Československa leteckou poštou ešte pred odchodom z Japonska. Poštovné ju síce vyšlo viac, ako samotné topánky, výborne sa však osvedčili.)
Príbeh a diapozitívy sú z decembra 1974.
Súvisiace články:
http://vratny.blog.sme.sk/c/283362/Pamatne-Vianoce-v-Nepale-2.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/283920/Pamatne-Vianoce-v-Nepale-3.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/284342/Pamatne-Vianoce-v-Nepale-4.html
