Pamätné Vianoce v Nepále (3)

V Ghorepani sme strávili štedrý večer. Pripojila sa k nám Angličanka Judith, mladík z Izraelu Yedin a potom ešte dvaja Japonci. Hlavne tej šumnej Angličanke som sa divil, že sa nebála vybrať takto sama do hôr. Neskôr som osamelé cestovateľky z Európy i Austrálie v Ázii stretával hojne.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Objednali sme si horúcu nepálsku ryžovú pálenku, v poznámkach si ju vediem pod menom Roxi, hoci som si ju podľa tohto mena nedokázal vygúgliť, a z chuti si zaspievali. Tichá noc tu odznela v jazykoch všetkých zastúpených národov, pričom Švajčiari večer obohatili aj nemeckou, francúzskou, talianskou a dokonca aj rétorománskou verziou (rétorománčina je štvrtý oficiálny jazyk Švajčiarska). Japonci sú veľmi spevavý národ a pri spoločenských udalostiach radi spievajú. Aj naši Japonci mali so sebou spevník s piesňami rôznych národov sveta, aj keď s japonským textom. Požiadal som ich, nech zaspievajú čosi zo

Slovenska. Trošku sa prehrabali v spevníku a s veľkou vervou zaspievali. Podľa melódie sa mi nepodarilo zistiť údajnú slovenskú pôvodinu. Z úst Japoncov mi to znelo ako japonská pesnička s ich typickým rytmom a hrdelnými zvukmi. Pokúšal som odhadnúť pesničku podľa textu, lenže moja japončina na to ani zďaleka nestačila a ich snaha mi to preložiť do ich veľmi chatrnej angličtiny vyšla naprázdno. Odmenil som sa im, keď som zaspieval v japončine ich národnú pesničku Sakura, teda Čerešňový kvet. Pridali sa, čo som bral ako znak uznania, že som sa strafil.

Judith, keď počula že som z Československa, silou mocou chcela počuť aj revolučnú pesničku. Vtedy bol marxizmus u mládeži Západnej Európy dosť populárny, aj Judith opatrne naznačovala akoby jej sympatie šli tým smerom, hoci o marxizme sotva čo vedela, a tak som jej zaspieval Internacionálu, hymnu svetových marxistov. Ako na školských oslavách štátnych sviatkov som sa postavil pritom do dreveného pozoru. Azda som jej dychteniu po revolučnosti vyhovel viac, než keby som zaspieval niečo našské, jánošíkovské.

Dojem, ktorý som zaspievaním Internacionály vyvolal, nezodpovedal môjmu svetonázoru, ale jazyk mi neodpadol, hoci Švajčiarov som dostal do pomykova. Nevysvetlil som im svoj vzťah k socialistickej vlasti, že vlastne som už mnoho rokov mimo a brali ma tuším ako komunistického agenta, prominenta alebo aspoň za niekoho, komu takýto prominent podopiera chrbticu. Však vedeli veľmi dobre, že Himaláje boli pre bežného československého občana za sedemdesiatimi siedmymi zakázanými horami, dolami, riekami i moriami. Až som ľutoval, že som im svoj vzťah k domovskej krajine nevysvetli. Vtedy som už bol unavený z neustáleho opakovania môjho životného príbehu počas chvíľkových rozhovorov so zvedavými cudzincami, ktorí poväčšine vedeli o železnej opone vybudovanej na našej strane hraníc, aby zabránila úniku našich ľudí a zároveň aj putovaniu, z ktorého sme sa práve tešili. Moji švajčiarski známi si trochu mojej trpezlivosti zaslúžili. Však sme spolu strávili týždeň a hodne mi obohatili pobyt v Nepáli. Bez nich by som sa tak vysoko a ďaleko nedostal. Spomínali, ako boli s nejakými Čechoslovákmi na gréckom Olympe. „Ale tí už s Československom nemali nič spoločné", zamrmlal jeden z nich viac pre seba ako pre mňa. Očividne sa jednalo o spoluobčanov, ktorí podobne ako ja, opustili vlasť niekedy v časoch sovietskej agresie proti Československu v roku 1968. Švajčiari boli veľmi dobre informovaní o pomeroch v reálsocialistickom Československu a obmedzených možnostiach cestovania našich ľudí hoci len do európskych štátov, nieto ešte do Nepálu. (http://vratny.blog.sme.sk/c/266123/Ked-Nepal-je-tiez-podozrivy.html )

25. decembra sme zostali na tom istom mieste. Z rána som sa šiel podívať sám na kopce nad osadou s krásnym výhľadom na panorámu Západných Himalájí. K večeri Švajčiari navrhli, aby sme si kúpili sliepku, ja som dal protinávrh, že keď už, tak potom dve, ktoré sme rozdelili medzi sedem ľudí z predchádzajúceho večera. Zo zdravotných dôvodov na naliehanie Švajčiarov sme ich najprv varili a až potom piekli na ražni. Nakoniec ich mäso bolo dosť tvrdé, ale večera sa napriek tomu vydarila. Ex post sme si povedali, že tie kurence boli možno zdravšie než to, čo dostávame v európskych či amerických obchodoch. Však sliepky sú v tunajších horách celý život na prirodzenej strave a čerstvom vzduchu. Definitívnym vegetariánom som sa stal iba asi dva týždne neskôr a potom už všetky takéto úvahy u mňa odpadli. (http://vratny.blog.sme.sk/c/261696/Ako-hranica-medzi-Indiou-a-Pakistanom-zmenila-moj-zivot.html)

Posedenie pri ohnisku v chate sa už z predchádzajúceho večera nevydarilo. Pripojilo sa k nám 10 či 15 ďalších turistov a to už bolo priveľa. Nijaký šikovný animátor sa medzi nami nevyskytoval, čo by nás dokázal nejako skĺbiť v rámci príjemného spoločného večera. Mimochodom novoprišelci si najali nosičov i šerpov, teda horských vodcov za asi 11 dolárov na osobu a deň, vrátane stravy a uby

tovania v stanoch. Šerpovia im neustále zaostávali, čo ich hodne štvalo a cena a organizácia ich výletu boli predmetom celovečerného rozhovoru. Nuž lepšie je ísť sám alebo v malej skupinke, variť si, či jedávať po osadách a spať v horských chalupách s rodinami, ako sme to urobili my, z predchádzajúceho večera. Však aj peniaze mi takto vydržali dlhšie.

Vo štvrtok, 26. decembra, nás cesta viedla väčšinou dole kopcom. Hodne času som strávil diskusiou s Izraelcom Yedinom, ktorý sa k nám posledné dva dni pridal. Bol veľmi dobre vyšportovaný, však v armáde, v ktorej donedávna bol aktívnym príslušníkom, mal možnosť si upevňovať kondičku. Mal poranenú nohu pod kolenom z akéhosi vojenského nasadenia, o ktorom sa mi zdráhal hovoriť a ja som nenástojil, a neustále si akousi vodičkou ranu ošetroval. Vtedy som už tiež mal za sebou vojenský výcvik v rámci vysokej školy a hovoril som si, ako dobre, že moja osobná skúsenosť s armádou bola na úrovni občas nepríjemnej, občas detinskej a celkovo zbytočnej, život a zdravie neohrozujúcej hry.

Pred príchodom do osady Borethanti, teda ďalšej zástavky, som sa s Yedinom v horskom potoku poriadne vyčvachtal. Po dlhej dobe môj prvý kúpeľ. Kdesi v Izraeli sa o tom zachovala aj fotodokumentácia. Ja som sa, žiaľ, svojim fotoaparátom nenechal odfotiť. Používal som diapozitívy Kodak a tie boli pre mňa v danom momente príliš drahé, aby som ich mrhal na vlastnú nahotu.

Švajčiari horskej himalájskej vode dôverovali pomenej, umývali sa opatrnejšie a vodu na pitie si neustále filtrovali na nejakom hygienickom zariadení tvrdiac, že voda môže byť nakazená, aj keď je horská, lebo na svahoch sa mohli pásť ovce, či iné zvieratá. Neviem posúdiť, ale ako argument som to bral. Však som mal priebežné problémy so žalúdkom, ako mnohí cestovatelia po Ázii.