Avšak aj za toto relatívne pohodlie sa muselo svojim spôsobom platiť. V prázdnom priestore bezprostredne pred mnou strávili hodne času dvaja mládenci, ktorým cestovanie rozheganým autobusom po hrbolatých cestách nerobilo dobre na žalúdok a hlavy im neustále trčali von z otvoreného okna. A potom tam bola ešte chorá mladá žena z druhej strany uličky za vodičom na ceste do najbližšej nemocnice vzdialenej asi dve hodiny cesty. Tú som poväčšine nevidel ani nepočul, želal som jej, aby cestu prekonala v čo najmenšom utrpení a lekári jej pomohli, aj keď urobiť som pre ňu nemohol nič.
Jednu z vecí, ktorú som si priniesol z putovania po Ázii sú skromnejšie očakávania od života. Za bohatých považujem všetkých tých, čo majú doma vodovod, splachovací záchod, elektrinu a nejdú večer hladní do postele, pokiaľ ju vôbec majú. Po tejto skúsenosti som si povedal, že príznaky bohatstva by mali byť rozšírené aj o možnosť dostať sa do nemocnice sanitkou. Musím zaklopkať, že tú sanitku som ešte nikdy nepotreboval a hladný do postele by som z dôvodov telesnej i duševnej hygieny občas aj mal. Treba skutočne prejsť vidieckou krajinou, akou Nepál bol v tých dobách (a asi aj stále je), aby si jeden uvedomil, že náš občan bývajúci v pohodlí panelákového bytu je už zo svetového hľadiska veľmi zámožný. Ešte za socializmu, po návrate z osemročnej anabáze okolo sveta, som mal niekoľkokrát diskusie s našimi ľuďmi na túto tému, ale skoro som prestal a do dnešných dní som opatrný s kým sa dám do reči o bohatstve a chudobe. Hlboko som urážal tvrdením, že patríme medzi desať-pätnásť percent najbohatších ľudí sveta. Moje názory boli prejavom absolútneho nedostatku empatie a zdravého rozumu. Čo narobím. Koniec koncov bohatstvo je stav mysle. Som rád, že stále mám viac peňazí, než potrebujem. A keď som si aj občas zmyslel, že mi peniaze chýbali, bolo to zvyčajne vtedy, keď som nevedel čo chcem. Hneď ako som si ozrejmil svoje ciele, bolo všetko v poriadku.
Keď už spomínam nemocnice, všade, a nielen v Ázii, som sa stretával s nemocnicami v majetku rôznych cirkví. Napadlo ma v súvislosti s našou súčasnou diskusiou o zdravotníctve, že veru ani nám by nezaškodilo mať podobné neziskové cirkevné zdravotné zariadenia. Priniesli by prvok konkurencie a tým aj trochu prepotrebného čerstvého vzduchu do slovenského zdravotníctva. V školstve štátny monopol už bol zlomený aj cirkevnými školami a ono to funguje.
Ešte trikrát ma kontrolovali žandári a kvôli registrácii som musel na chvíľu opustiť autobus. Keby som sedel vzadu, asi by si ma nevšimli a nechali na pokoji. Zato povolenie putovať na horskom chodníku v Himalájach, čo som si tak prácne a za poplatok vybavoval v nepálskom hlavnom meste Kathmandu, nikoho nezaujímalo a nikde som ho ukazovať nemusel. Ako keby nepálskym úradom išlo hlavne o ten poplatok.
Povedľa mňa sedel mladý, asi dvadsaťročný Američan, študent teológie zo Seattle, ktorý navštevoval po svete kresťanské, hlavne americké misie. V poznámkach som si o ňom poznačil, že "mal ‚správne' americké názory na Spojené štáty i Východnú Európu, ktoré sa mi zdali, že vnímali život u nás hodne zjednodušene". Amerika mala zdroje veľmi vynikajúcich informácií o Východnej Európe a sovietskom bloku vôbec (tie mi veľmi pomohli zorientovať sa po návrate do socialistického či komunistického Československa, pozri moju rubriku Nepriateľská osoba), ale zato aj veľmi povrchné, až prostoduché, u nás sa im hovorí bulvár, a tuším väčšina Američanov akoby čerpala vedomosti z tých druhých zdrojov. Celkom terra incognita sme neboli, lebo invázia Československa sovietskou armádou z roku 1968 bola všeobecne známa a v spomienkach stále živá. A tieto informácie sa premiešavali s informáciami zo stalinského Sovietskeho zväzu so všetkou jeho beštiálnou brutalitou, čo už u nás predsa len nebola pravda.
Zato prekvapivé bývalo pre Američanov moje tvrdenie, že som bol mojim detstvom a junošstvom v tvrdých stalinských 1950. rokoch blízko k americkej klasike známej aj našim čitateľom z dobrodružstiev Toma Sawyersa a Huckleberryho Finna. Vtedy Slovensko bolo aspoň v tej mojej časti vidieckou, skôr poľnohospodárskou ako priemyselnou krajinou, bližšie k tomu, aké boli Spojené štáty v časoch Marka Twaina. V baníckom mestečku, kde som vyrastal, som mal viac priestoru na pestvá Toma a Hucka než moji americkí rovesníci.
Ten Američan, s ktorým som sedel v nepálskom autobuse, tuším vnímal Československo ako krajinu, kde sa ľudia už ani smiať nevedeli. Nedá mi nespomenúť v tejto súvislosti známu americkú herečku Barbaru Streisandovú, ktorá práve v tých dobách navštívila Československo. Kdesi som sa dočítal, ako sa mala pri akejsi príležitosti nediplomaticky vyjadriť, že veľa štátov už navštívila, ale veru toľkých zamračených ľudí, ako u nás, nikde nevidela. Nuž okrem rôznych festivalov ani v Amerike ľudia na uliciach bežne netancujú a len sa ponáhľajú za svojimi každodennými povinnosťami. Možno pre nezvyknutého návštevníka u nás ten dojem zamračenosti vyvolávala šeď socialistickej architektúry, schátranosť historických častí miest i celková jednotvárnosť prostredia, do ktorého zasahovalo strohé socialistické plánovanie. Nech posúdia iní, do akej miery to malo vplyv aj na psychiku ľudí. Ostatne z povinného marxizmu-leninizmu si pamätám poučku o tom, že bytie určuje vedomie...
S Američanom som sedel niekoľko hodín a teda mali sme sa času porozprávať o živote na oboch stranách železnej opony, čo vtedy delila svet. Dúfam, že som v podobných rozhovoroch vyznieval vecne, nie mentorsky, povýšene, ironicky či utiahnuto alebo deptane. Nuž s Američanmi, Britmi, Austrálčanmi, Izraelcami, Holanďanmi atď. sa mi dobre bavilo i o politike. Uvedomovali si vlastné problémy, čo ich nútilo hľadať riešenia. V tom mi boli sympatickí. Len som si celý čas želal, hlavne v rozhovoroch s mladými ľuďmi zo Západnej Európy, kde marxistické tendencie boli silné, aby boli opatrní pri preberaní vzorov z Východnej Európy, tak vehementne presadzovaných sovietskym blokom. Našťastie moje vyjadrené i zamlčané želania vyslyšali. Pri mojich švajčiarskych spoločníkoch na horách a pri príležitostných stretnutiach so Západnými Nemcami som sa podobným rozhovorom radšej vyhýbal. Ich krajinám sa v tom čase hospodársky darilo slušne, radi občas dôležite zvyšovali hlas a poučovali. Stačilo, keď počuli, že som z Východného bloku. Aj keď som sa s nimi vo veľmi mnohom zhodoval. Ako keby považovali za potrebné zdôrazňovať samých seba. Germánska povaha sa nezaprie. Nemci sú Nemci. Alebo ma mali jednoducho za komunistického špióna, ak som sa náhodou cítil unavený z vysvetľovania, že nemám usporiadaný vzťah so socialistickou vlasťou.
Nuž aj o tomto boli moje pamätné Vianoce v Nepále.
Príbeh a diapozitívy sú z decembra 1974.
Súvisiace články:
http://vratny.blog.sme.sk/c/282838/Pamatne-Vianoce-v-Nepale-1.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/283362/Pamatne-Vianoce-v-Nepale-2.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/283920/Pamatne-Vianoce-v-Nepale-3.html
