Cestná sieť je tu bohatá a okrem veľmi frekventovaných ciest sú tu našťastie aj cesty pre automobilistov neznáme a neprístupné, o to však atraktívnejšie pre rekreačného cyklistu. Nechať sa prefukovať vzduchom za pekného jarného dňa, keď slniečko svieti nad hlavou, škovránok spieva svoju jarnú pieseň a začína prerážať zeleň okolitej prírody, to netreba opisovať. Najlepšie zažiť.
A hlavne treba sa dívať na cestu pred sebou, a potom na vzdialenejšie horizonty. Nie do priekop po stranách. Tie sú plné odpadkov, ktoré ešte milostivá burina nestihla zakryť. Prázdne fľaše, sklenené i z umelej hmoty, vrecká z papiera i z umelej hmoty, ktoré pri trochu silnejšom závane sa rozletia po rozoraných poliach a aj keď si jeden nahovára, že sú akoby plachetnice na zvlnenom mori, ich masový výskyt túto romantickú predstavu skoro zatemní uvedomenie si nekultúrnosti mnohých šoférov vyhadzujúcich všetko možné z fujazdiacich automobilov. Kým v obale čosi je, si ho chránia, ale hneď ako sa vyprázdni, ako keby pálil, omínal, a musí preč. Úzkostlivo dbajú, aby v ich dome bolo všetko v poriadku. Čo už je za ich dvorom, to ich zaujíma pomenej.
A tak sa v priekopách pri cestách množia pneumatiky, kusy starého nábytku, oblečenia, rozbité škatule, debne, drevené i z umelej hmoty, a množstvo stavebného materiálu. Ten bije do očí najviac, lebo sa vynáša v kvantách na prívesoch, ináč si to neviem predstaviť, a potom za tmy noci jednoducho vysype do priekopy na rozhraní chotárov.
Náznak, ako sa to robí, som zažil na poľnej ceste. Zrazu som naďabil na auto s mladým párom s prívesom naloženým odpadom zrejme pripraveným na vysypanie. To bolo v časoch, keď ešte mobily fotoaparát nemali a tak som si ich nemohol odfotiť. Ani osloviť som sa ich neodvážil, lebo som sa cítil ako hájnik bez zbrane v lese zoči-voči ozbrojenému pytliakovi. Ten pytliak bol mladý muž, polovica môjho veku, vyšportovaný a v prípadnej potýčke som s ním nemal šance. Číslo auta som si zapamätal a pokračoval bez reči ďalej, ale ako som sa z obďaleč pozrel späť, mal som dojem, ako keby náklad tam nenechali. Odchádzali aj s plným prívesom. Možno si uvedomili, že moje prípadné svedectvo by mohlo uškodiť. Smetí sa zrejme zbavili, ale na mieste, o ktorom nikto nemal mať potuchy.
Chvíľu som podľahol myšlienkam, že budem na svoje výlety nosiť igelitové vrecko a zbierať vždy niekoľko kíl odpadu pred dedinou a potom ich niekde na obecnej kope smetia odložím, ukazujúc dobrý príklad uvedomelého občianstva. Myšlienka ma skoro prešla. Odpadu je príliš veľa a jeden cyklista naň nestačí.
Žiadajú sa nákladné vozy a celé posádky robotníkov. Máme nezamestnaných, čo dostávajú podporu. Vo fabrikách, kde majú nedostatok ľudí s technickým vzdelaním, sa so svojimi chabými výsledkami zo školy neuplatnia, a tak nech robia verejno-prospešné práce aj v priekopách pozdĺž ciest. To sa dá aj bez vzdelania.
Je hanba, že odvoz sa bude hradiť z daní nás všetkých, ale to už je obeta, ktorú musia priniesť slušní občania spolu s menej slušnými, keď chceme, aby naše Slovensko bolo krásne, ako na jar býva Žitný ostrov pri pohľade ponad priekopy pri cestách.
