A tak som sa pridal. Tu som pochopil, že väčšina vystupujúcich si všetko chcelo prezrieť autobusom, možno na bicykli, sotva kto si dával také rozsiahle pešie ciele na ten deň, ako ja. Možno som mal ísť o tie dve zastávky ďalej, ale nakoniec dobre aj tak, lebo k tej zastávke a palácu, v tom množstve už neviem ktorému, som sa dostal na ten istý lístok autobusom. A pritom som obehal autobusom celý park Sanssouci, videl všetky jeho hlavné pamiatky a vedel sa rozhodnúť kadiaľ a kam. Lebo vidieť všetko, čo Postupim ponúka, na to jeden deň nestačí.
Nakoniec som medzi palácmi a pavilónmi iba prebehol. Začal som pred najmajestátnejšou budovou, či komplexom budov pruského cisára Neues Palais, pokračoval k Schloss Charlottenhof, Römische Bäder, Orangerie, Schloss Sanssouci, múzea sovietskej špionážnej centrály na ulici Leistikowstrasse, Schloss Cecilienhof, Marmorpalais, Gotische Blibliotheek a potom, podvečer, už samotné mesto Potsdam.
V parku mi pritiahla pozornosť tabuľa. Vraj je ekologické vrátiť sa ku koseniu trávy dvakrát do roka, ako sa to robievalo kedysi, aby sa zachovala pôvodná flóra a fauna. Moja reč. Podľa toho sa riadim v mojej záhrade už roky, bez toho, aby som vedel, že správa slávneho parku Sanssouci na to prišla tiež. Stále tvrdím, že trávnik na anglický spôsob kosený každý týždeň je sterilný.
Zastavil som sa aj pri budove na Leistikowstrasse, kde po vojne mala sovietska špionáž svoje centrum. Až do pádu Berlínskeho múru. Šiel som aj do zadného traktu, ktorý bol zmenený na múzeum obetí vyšetrovania. Uvádzali veľa ľudí, čo si tu užili svoje, ale nič som sa nedozvedel, čo robili počas vojny. To, že sa tam vyskytol aj dvanásťročný chlapec, to chápem ako prílišnú služobnú horlivosť, lebo čo už len ten mohol urobiť proti svetovému mieru a socializmu podľa predstáv Sovietov.
U tých ostatných môžem byť len opatrný, lebo sa jednalo o dospelých ľudí a múzeum neuvádzalo, čím boli počas vojny, či boli na fronte a čo tam robili, ale zostávam si vedomý toho, že sovietsky KGB sa zaujímal o ľudí hlava-nehlava.
Keď som sa pri informačnom pulte zámku Sanssousi pýtal dievčiny na zámok Schloss Cecilienhof, miesto, ktorému som chcel venovať najviac času, trvala na tom, že je to ďaleko.
„Mne to na bicykli trvá tridsať až štyridsať minút. Vám to peši potrvá aj hodinu.”
„To predsa nie je ďaleko,” trval som na svojom, a pomyslel som si, že keď ona povie hodinu, v skutočnosti to bude menej ako tri štvrte.
Keď som vykročil, mi smerníky cyklochodníkov potvrdili, že to nie je ani dva a pol kilometra. Tak ako som to z mapy odhadol.
Som rád, že som nakoniec neuposlúchol informátorku v zámku Sanssouci a nešiel ďalej autobusom, aj z iného dôvodu. To múzeum sovietskej špionáže by som minul.
Niečo o hlavnom cieli mojej návštevy mesta Potsdamu, Schloss Cecilienhof. Menej výstavný zámok, ako ostatné v parku, ale zato ako jediný sa zachoval ku koncu vojny neporušený, aby tam mohla prebiehať konferencia troch víťazných mocností. Dom ktorejsi princeznej Cecílie v anglickom vidieckom štýle.
Pozorne som si vypočul komentár zo slúchadla, ktorý mi dali pri vchode, stlačil som na všetky gombíky, aby mi neunikla ani jedna jediná informácia. Dozvedel som sa aj čosi nové, ale hlavne dobre zrekapituloval, to, čo už viem.
Ako nové som si uvedomil, že z Východnej Európy muselo po vojne odísť spolu štrnásť miliónov Nemcov, že dva milióny bolo pritom usmrtených a že Nemci museli aj z Maďarska, nielen z Československa, ako to občas zabúdajú tí, čo nám pripomínajú porušovanie základných ľudských práv vylučujúcich princíp kolektívnej viny.
Zato Nemcov nevyháňali zo štátov západnej Európy, ktorým sa ušli po vojne nejaké územia nárokované Nemcami, ako Francúzsko, Holandsko a Dánsko. A že z Východnej Európy to bolo predovšetkým na naliehanie Sovietov. Za hnusnú vojnu, ktorú Nemci viedli hlavne na Východnom fronte sa Sovietom ani nedivím. Koniec-koncov stalinský Sovietsky zväz bol neporovnateľne veľkorysejší voči Nemcom, než hitlerovské Nemecko voči Sovietom.
Potom pomalý presun do mesta Potsdam. Do ukončenia kázne som vydržal sedieť v pseudogotickom kostola Petra a Pavla s mozaikami v starogréckom štýle. Kňaz hovoril čosi o utrpení Krista a čo to všetko znamená pre nás. Dodatočne sa mu ospravedlňujem, že som ho počúval iba na štvrť ucha. Mojim cieľom v kostole bolo uvoľniť si uťahané nohy, a myseľ som nechal, nech si lieta kde-kade.
Neďaleko kostola na námestí som videl pomerne veľký, stále udržiavaný pamätník padlých sovietskych vojakov. To ešte pozostatok zo sovietskej éry mesta. Kamenné náhrobníky s hviezdou a menom padlého vojaka. Keď poviem, že tých hrobov tam bolo vyše sto, tak nepreháňam. Za Sovietov to pietne udržiavali východní Nemci, dokonca postavili tam aj centrálne súsošie dominované obeliskom so sovietskym štátnym znakom a výzvou na večnuju slávu a mňa napadlo, či tú večnú slávu bude prežívať v takomto stave aj cintorín a kto sa oň bude raz starať, a či vôbec.
Ja som zaplatil hrobové miesto rodičov a sestier do roku 2057. Dokedy žijem, budem sa oň starať, ale potom, hoci podľa môjho najhlbšieho presvedčenia si hrob tiež zasluhuje večnú slávu, asi správa cintorína bude konať podľa svojich regúl.
Šľachta si to kedysi riešila tak, že darovala kostolu, farnosti, alebo kláštoru, kde chcela byť pochovaná aj s rodinou, nejaké pozemky na večné časy s tým, že na večné časy, teda v kresťanskom chápaní skôr do konca sveta, sa z výnosov pozemkov mali konať za sponzora omše a udržiavať hrob.
Ale to už sa púšťam sa do úvah, ktoré ma presahujú...
Potom večera, pivo na hlavnej ulici, tuším Brandenburger Strasse, najvýstavnejšej v mestečku, teraz pešej zóne s množstvom pouličných stánkov. Pivo za štyri šesťdesiat sa mi videlo veľa, lebo toľko som ešte v Nemecku za tohto pobytu neplatil, ale zato som si vypýtal heslo na WiFinu, aby som mohol zistiť došlú poštu, ale aj rýchlo porobiť niekoľko poznámok o dni. Dnes bude hostelové wajfaj preťažené, ako vždy večer.
Predovšetkým som si poznamenal, ako sa hnevám na Nemcov. Pre dôchodcov nemajú nijaké zľavy. Pritom mám dojem, že u nás ich dostávajú. Budem sondovať a ak je to tak, napíšem podráždený otvorený list na Nemecké veľvyslanectvo, že proti nám, slovenským seniorom, sa nespravodlivo diskriminuje.
Pomotal som sa po Brandenburger Strasse. Pripomínala mi mestečká v Rakúsku, aj keď tu sa zrejme jednalo o budovy mladšieho dáta. Predvojnový Potsdam bol rozbombardovaný a to, čo tu stojí teraz, je povojnová rekonštrukcia alebo nová výstavba. Celkový výzor sa udržiava a budovám sa nedovolilo, aby presahovali jedno-dve poschodia, ako v pôvodných historických budovách spred poslednej vojny.
Nakukol som do jedného obchodu. Stála tak postava staromódneho čašníka mierne sa trasúceho starobou, čosi v štýle Ladislava Chudíka z Tančiarne, s táckou v ruke, na nej cengajúce poháre s fľašou, a trvalo mi sekundu-dve, kým som si uvedomil, že to nie je živý človek, ale figurína. Uvažoval som, či by som takto neskončil aj ja, keby som sa nedokázal pred desaťročiami odpútať od čašníckej praxe v New Jersey. Aj to by bolo dôstojný záver jedného užitočného života.
Ešte v Potsdame nastúpila do vlaku skupina hlučných mládencov, tínejdžrov. Kričali po sebe na celý vagón, smiali sa, a hluk sa znásobil potom, ako o stanicu-dve pristúpili dievčiny ich veku. Nepatrili k mládencom, ani si k nim nesadli, ale z druhého konca vagónu navzájom po sebe hádzali poznámky. A ako chlapci odchádzali, dievčiny im zaspievali melodickú pesničku na rozlúčku. Bola sobota večer, obe partie šli asi na disko, aj keď nie to isté. Spôsob, ako vyjadrovali spolupatričnosť, sa mi ľúbil.
