„Tam som si ho kúpil," ukázal k pokladniciam. „Stojí tridsať dolárov a je na všetky linky."
Nebudem tu tak dlho, ale keby som si všade cestovné hradil zvlášť, buď by som sa nabehal veľa peši do úmoru, alebo by som sa veľa naplatil, viac než tridsať dolárový lístok plus jeden dolár manipulačný poplatok pri platbe v hotovosti. Zrejme Američania chcú všetko riešiť kartami, aby minimalizovali potrebu pracovnej sily.
Ako vo Washingtone, aj tu som všade na verejných miestach videl pracovníkov afroamerického pôvodu. To tu pri mojej poslednej návšteve pred štyridsiatimi rokmi ešte nebolo.
Ako som vyšiel z Metra a pozrel sa, na akej ulici vlastne som, mi uderil do očí kolos Empire State Building, známy orientačný bod New Yorku, ktorý ani neviem prečo, pôsobil na mňa tentoraz nižším dojmom, ako kedysi. A potom tá spústa ľudí, skutočne ako mravenisko, ale o tom už popísali iní a lepšie. Ja som mal na chrbte veľký vak a potreboval som čo najskôr do hotela, nech sa ho zbavím.
Pred recepciou stál veľký rad, však hotel Pennsylvania, musím si to zistiť na internete, má miesta určite pre tisíce návštevníkov. Zase som sa ocitol tam, kde som bol pri svojej prvej návšteve v New Yorku v roku 1969, keď tu mala stredisko USI - Únia študentov Írska, ktorá mi vtedy prácu v Spojených štátoch sprostredkovala.
„Máte na izbe aj WiFi napojenie na internet?" opýtal som sa v rámci vybavovania formalít.
„Máme, ale je spoplatnené,..." a povedala sumu blízku desiatim dolárom na deň.
„Tak to teda ďakujem, radšej pôjdem do internet kafé."
„Však tu máme veľa kaviarní, kde si môžete sadnúť ku káve a pracovať na internete."
„Ja na internete nechcem pracovať, ja sa len chcem pozrieť na došlú poštu a na to potrebujem niekoľko minút denne. Tých desať dolárov, čo pýtate, sa mi vidí za to veľa..."
Nepovedala nič a pokračovala vo svojej rutine. Tu sa zrejme jednať nedá.
„Ešte vašu kreditnú kartu."
„A tá je vám načo. Však už som vám zaplatil."
„To ako záruka proti škodám, alebo ak by ste používali internet, pozerali sa na filmy, zapli chladenie.... My si zoberieme vaše údaje a ak všetko bude v poriadku, tak kartu zrušíme."
To sa mi nevidelo a uvažoval som, že zašlem mojej banke esemesku nech zablokujú kartu, ktorú som dievčine dal. Potom som v duchu mávol rukou. Škoda sa zaťažovať ťažkými myšlienkami, keď už som v New Yorku.
Keď som vyšiel z hotela do mesta, moja prvá reakcia bola, na kieho anciáša som sem vôbec prišiel. Do tohto hluku a horúčavy. A tento pocit u mňa zostal, až kým som sa neocitol večer v Metropolitnej opere. Ale to predbieham.
Pokračoval som k Time Square. Informačná kancelária, ktorá tam stála pred desaťročiami, už zmenila majiteľa, bola v nej polícia, ale nevadí, mapy som si zohnal ešte v hoteli, kde informačná služba bola.
A potom som si povedal, že splním jeden z hlavných účelov mojej návštevy, a pozriem sa na Kolumbijskú univerzitu, ďalšiu univerzitu, o ktorej môžem povedať, že je moja Alma Mater. Zviezol som sa k nej, zmorený horúčavou. Musím povedať, že na mňa neurobila nijaký hlboký dojem, ani sa mi kolená netriasli, ale aj tak som prišiel práve v dobrom čase, keď prebiehali promócie, lebo všade som videl študentov v slávnostných róbach s tými srandovnými klobúčikmi s placatou strieškou, visiacim strapcom, a takých som videl neskôr aj na iných miestach New Yorku, kde mali univerzity. Ja som o toto prišiel, lebo po skončení školy mojou prioritou bolo dostať sa čo najskôr do Japonska a ešte predtým si čosi zarobiť.
Odfotil som si aj bronzovú sochu Mysliteľa od Rodina. Spomenul som si, ako som okolo nej šiel s kolegom pred rokmi.
„Ktovie, či je to originál," poznamenal.
„U bronzových sôch možno odliať veľa originálov. Dokonca sa vraj zachovali sadrové formy, ktoré používal sám Rodin," poznamenal som dôležito, lebo návštevu Rodinovho múzea v Paríži som mal ešte pomerne v čerstvej pamäti.
Hneď vedľa sochy je kostolík, vraj interdenominačný - interdenominational, aby ho mohla používať pre svoje služby ktorákoľvek cirkev. Mne sa páčil svojou atmosférou, rád som si v ňom posedel a aj teraz som vošiel a donútil som sa pomodliť Otčenáš, Zdravas, Verím v Boha, Slávas a Anjelíčku, môj strážničku..., tak ako ma to v detstve učila mama, za každého člena rodiny, len akosi mi myseľ unikala, takže neviem, či sa to im i mne započíta.
Prešiel som na Riverside, kde som sa kedysi rád prechádzal, pozrel do hrobky Granta, ktorá teraz pre zmenu bola otvorená, s pohľadom na náhrobníky generála Granta a jeho manželky Júlie. Pripadal som si ako v Invalidovni v Paríži, kde sa na Napoleóna každý musí dívať nadol a tak skloniť pred imperátorom hlavu. Mne ten argument nikdy neštimoval, lebo skôr mi to pripadalo, ako keby som sa na neho díval zvysoka, a to má presne opačný význam. Napoleóna nemám v úcte za jeho agresívnosť a utrpenie, ktoré spôsobil vlastnému národu a iným. Bár by prehral svoju poslednú bitku skôr. Dívať sa na neho zhora mi nevadí.
Mali tam službu mladí muži. Bolo tesne pred uzávierkou a tak vstupné už nepýtali, ani dole ma nepustili, ale ani som nemienil preskúmať celú hrobku. Nepochybne boli tam nejaké informácie o pôsobení Granta v americkej histórii.
„Nechcete si vypočuť niečo o generálovi Grantovi?" opýtal sa ma jeden z nich.
„Históriu Spojených štátov mám trochu naštudovanú. Ďakujem."
Nie som až tak suverénny, a dojem, čo som chcel vyvolať bol falošný, ale nechcelo sa mi počúvať, čo si môžem nájsť na internete, keď to budem potrebovať. Aj tak by som to hneď zabudol.
„Odkiaľ ste, ak sa môžem opýtať?"
„Zo Slovenska."
„Tak to ste práve minuli jedného muža z Chorvátska. Dobré, že už aj k nám môžu ľudia z Východnej Európy."
Súhlasil som, hoci Juhoslovania, pokiaľ viem, nebývali v cestovaní obmedzovaní ani pred pádom železnej opony.
Internát, kde som býval, som si nehľadal. Tuším sa volal Ruggless Hall, ale bol som horúčavou dosť zmorený, aby sa mi chcelo hľadať, kde to len môže byť. Zato neogotickú katedrálu Božského sv. Jána, teda Cathedral of St. John the Divine, som vyhľadal, aj nafotil, lebo beriem ju ako dôkaz, že ľudia aj v dnešnej dobe by vedeli budovať stredovekú nádheru, len tuším vysoká cena ľudskej práce im v tom bráni. Ľudia budujúci katedrály v stredoveku boli podstatne lacnejší. A otroci, čo budovali pyramídy alebo moskovské metro, ktoré vychvaľoval Američan v lietadle na ceste z Washingtonu do New Yorku, tí boli prakticky takmer zadarmo.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/347596/V-lietadle-z-Washingtonu-do-New-Yorku.html
