„Je nás tu nejako málo, ale pre mnohých je prednejšie vysielanie z olympiády v Soči. Nemôžme im to zazlievať. A tak začneme, hoci je nás tu menej, ako zvyčajne," uviedla program pracovníčka domova nepochybujem s kumulovanými funkciami, vrátane kultúrnej referentky.
Niektoré premietané a komentované miesta som už poznal a mladý muž z Prahy to robil podobným spôsobom, ako pred desaťročiami ja. Len on mal obrázky digitálne, ja ešte na celuloide. Odhliadnuc od toho, je duchovne práve tam, kde ja som bol pred tridsiatimi rokmi. Po revolúcii som si povedal, že musím hľadať svoje ciele v profesionálnom živote. Jeho amatérsky prístup k životu ma už dávno prestal baviť.
„Zemí Zamyšlenou od Ladislava Stehlíka poznáte?" opýtal som sa ho hneď na úvod, ako som videl, že na stene premietal mapu Južných Čiech.
„Samozrejme, veľmi ma to obohacuje pri hľadaní pamiatok a študovaní histórie. Vy knihu čítate?" opýtal sa so záujmom.
„Prečítal som si ju a bola základom môjho diapásma o Južných Čechách. Tam som bol trikrát. Dvakrát som si robil diapozitívy. Teda obrázky na celuloide. Vtedy ešte digitálna fotografia neexistovala. Po tretí raz som už mal digitálnu kameru," ‚a lepšiu, ako vaša,' pomyslel som si pre seba, ale nevyslovil. „Komentár k prednáškam som čerpal z mnohých zdrojov, ale Zemí zamyšlenou ma oslovilo najviac. Veľmi informovaná a pritom špičkovo beletristicky napísaná kniha. Ak by som sa niekedy vybral vo svojej práci vašim smerom, tak to by bol môj hlavný inšpirátor a vzor. Musím priznať, že ma to občas nutká."
Hovoril vyše hodiny, občas púšťal ľudovú hudbu a do toho premietal fotky, v tom sa líšil od mojich diapásiem. Digitálna technika predsa len umožňuje viac než to, s čím som pracoval ja. Zato pýtal som sa a komentoval počas premietania najviac zo všetkých účastníkov. Neviem, či mi to mali k dobru.
Pri interpretácii jedného obrazu sv. Augustína v jednom kláštornom kostole uvádzanom hneď na úvod programu som veľmi oživol a vlastne tým ma zaujal natoľko, že som zvyšok jeho vyše hodinovej prednášky dokázal sledovať bez zadriemania alebo bez toho, aby mi utekala myseľ na kadečo iné.
„Na tomto obrázku vidíte svätého Augustína, svätca a vykladateľa biblie zo štvrtého storočia. Teda štvrtého a piateho storočia, lebo zomrel v roku 430. Svätý Augustín sa veľmi snažil pochopiť svätú Trojicu, až raz sa dostal na morskú pláž. Na tom obrázku ho vidíte ako stojí pri jednom učupenou chlapcovi, ktorý naberá do mušle piesok a presýpa ho. ‚Čo to robíš,' opýtal sa ho svätec. ‚Presýpam morský piesok.' ‚Však tou maličkou mušličkou nikdy nič nedosiahneš,' vraví mu svätec. ‚Práve toľko, koľko ty dosiahneš tvojimi úvahami o svätej Trojici,' znela odpoveď chlapca."
Pomyslel som si, že ja by som sa podobnými otázkami, ako svätý Augustín nikdy nezaoberal. Aj z kresťanských dôvodov. Držal by som sa druhého prikázania z Desatora. Prosto nemám šance sa stať svätcom. K tomu by som sa musel slovom i duchom príliš utiekať k pojmom, na ktoré by sme vôbec nemali ani myslieť.
„Čím sa živíte," padla otázka na jeho adresu od spolusediacich.
„Na univerzite som ukončil etnografiu. Lenže to je pekné ako koníček, ale vyžiť sa z toho nedá. Tiež som sa vyučil za kuchára. Ani to na mne nevidno, že," povedal sebaironicky, lebo bol len málo hrubší od cverny. „Ale nepracujem, ako kuchár. Nájdem si nejakú dočasnú prácu, zarobím nejaké peniaze a už som na cestách. Cestujem stopom, chodím veľa peši a fotím. Takže sa venujem tomu, čo som študoval, etnografii, ale sa ňou neživím."
„Aký máte fotoaparát? Nemienite to nejako zverejňovať? Napríklad na blogoch, alebo knižne?" opýtal som sa hromadnú otázku, lebo som nevedel či sa ešte dostanem k slovu. Precenil som publikum.
Ešte blogy by som si z jeho obrázkov vedel predstaviť, ale na knižnú publikáciu mal slabé technické zariadenie a nedokázal plné využívať jeho kapacity. Možno by mu nejaký kurz fotografie aj pomohol. A ešte lepšia kamera a schopnosť sa s ňou pohrať prv než stlačí spúšť.
„Ja používam tento malý fotoaparát. Na fotoaparát s veľkým objektívom a väčším zoomom nemám, ale aj tento malý prístroj má svoje výhody. Napríklad keď fotím ľudí, cítia sa byť menej zastrašení, keď sa dívajú do takéhoto malého objektívu. Veľké objektívy vedia uvádzať do rozpakov a neprirodzených postojov."
„Mohli by ste povedať, čo nosíte v batohu, keď idete na cesty?" opýtal som sa.
„Závisí od toho, či idem na deň alebo týždeň. Ale nie veľmi. Lebo ak idem na deň, stále si zoberiem spací vak, lebo neviem, či sa večer vrátim domov. Okrem toho zopár náhradných tričiek, spodného prádla. Karimatku? Nie tú nenosím. To je zbytočné. Všade kde idem, nájdem nejaké kartóny z obchodu. To je tiež dobrý izolátor na spanie."
„Však karimatka váži možno desať dekov. To vás predsa nemôže zaťažiť."
„Ale objemovo áno," nedal sa vyrušiť zo svojej pozície.
„A čo esšus. Ten nemáte so sebou? Uvariť si niečo vo voľnej prírode na ohníku, to má niečo do seba. Mám to odskúšané. K takému cestovaniu to patrí?"
„Nie, to nie. Často sa stáva, že šofér, čo mi zastaví, aj ponúkne ubytovanie. Hlavne ak je z nejakej dediny. U neho sa potom aj najem. A ak musím zostať niekde vonku, pod širákom, kúpim si zvyčajne trochu chleba a syra, alebo jogurt. To mi na večeru a raňajky stačí."
Neopýtal som sa ho, ale tipol som si ho na vegetariána.
„No dobre, a čo keď nájdete huby? Nie je vám ľúto, že si to nemáte v čom uvariť?"
„Tak to už potom u svojho hostiteľa. Alebo doma po návrate. Ja esšus nenosím. Mne sa to nechce nosiť so sebou. Je to pre mňa zbytočné."
Ozval sa ďalší divák zo Slovenska. Ten chcel vedieť, kde býva.
„V Prahe, v Dejviciach. Tam mám manzardku. Kúpili mi ju rodičia, aby som mal kde bývať. Necelých štyri krát štyri metre. Mne to stačí. Však aj tak som veľa mimo domova."
„Na Slovensko nechodievate? Ak sa naším smerom vyberiete, radi vás u nás prenocujeme," poznamenal rodák. A hneď si vymenili adresy. Teda nie hneď, lebo najprv nevedeli nájsť pero a potom kúsok papiera, až nakoniec im poslúžil bloček z akejsi predajne rozdelený napoly.
„A dlho veríte, že takto vydržíte ešte žiť? Ja som tiež tak cestoval. Aj v zahraničí, aj v Československu, ale potom prišiel moment, keď som si povedal, že treba sa venovať čomusi profesionálnemu. Rád na dobrodružné cestovanie spomínam, ale už by som k takému čomusi nevrátil. Ani keby som mal o dvadsať rokov menej," poznamenal som.
Mladý muž chvíľu váhal a potom povedal.
„Uvažujem, že by som si urobil doktorát. K tomu treba navštevovať niekoľko hodín do týždňa prednášky a cvičenia, zvyšok času môžem venovať môjmu koníčku. A už som si vybral aj tému: Vývoj ľudových tradícií za posledných dvadsať rokov v Južných Čechách. Študoval by som, pracoval by som na doktorandskej práci, a zároveň by som sa venoval svojmu koníčku. Štipendium by mi pomohlo, aby som nemusel všelijako nárazovo brigádovať."
Poznámka: Názvy zobrazených lokalít sa objavia podržaním kurzoru na obrázku.
