Čakal som najprv na nádvorí univerzity lúštiac sudoku na schodisku pred akousi fakultou. Musela tam byť aj Frankie, lebo dohodli sme si stretnutie pred hlavnou bránou univerzity a aj ona prišla skôr a tak zvyšné minúty strávila zvnútra, tam kdesi, kde som bol aj ja.

Keď som vyšiel pred bránu, som ju spoznal hneď. Aj keď jej vrásky pribudli, v tvári i postavou bola to tá istá útla Frankie, ktorá už ani neviem čím sa dostala do mojej pozornosti, či ja do jej, po invázii Sovietov v roku 1968. Zo známych z tých dôb, s ktorými som sa stretol, ju by som poznal na prvýkrát, i keby len prešla náhodou popri mne po ulici. Ešte rok po mojom nástupe na univerzitu v Belfaste odišla do Bruselu, kde pracovala pre nejaké súkromné firmy, potom si ešte trochu pocestovala a nakoniec s manželom, Američanom, sa usadila v Írsku.
„V Belfaste som sa síce narodila, aj som tam prežila detstvo, ale s mestom som sa nikdy nezžila. Ja som bytostne túžila niekam inam a tuším na juhozápade Írska, pri Corku, som sa našla. Mala som tam kníhkupectvo, ale to som predala a teraz si žijem v dome, na pobreží, trochu ďalej od mesta, ale žijem pestrým životom v rámci miestnej spoločnosti. Angažujem sa aj v sociálnych projektoch a mám hodne známych. Dobre sa mi žije."

To už sme sedeli, ona pri káve, ja pri čaji a dívali sa navzájom do tváre. Pekná, aj keď nenápadná blondínka, hovoriaca svojim pokojným hlasom, ako som si ju pamätal spred vyše štyroch desaťročí.
„Niekoľko rokov sme strávili na lodi, plaviac sa s manželom pozdĺž pobrežia Spojených štátov. Bolo to pekné obdobie, lenže manžel mi zomrel a ja som zostala vdova. Aj na vidieku, kde teraz bývam, žije veľa Američanov, ale aj Nemcov, ktorým sa tam páči. Tí Američania, ktorí sa tu na starobu usadili, sú celkom iní ľudia, ako tí, ktorých by si stretával v Amerike. Nezdá sa ti, že Amerika je akoby na úpadku? Podobne ako Rím?"
„Podobné argumenty poznám už z pred pol storočia. Komunistická propaganda, ktorú som počúval dlhé roky, to tvrdila stále, pre Číňanov boli Spojené štáty kolosom na hlinených nohách, aj Castro ich chcel zmietnuť do mora svojou revolúciou, a napriek tomu Spojené štáty stále tu sú. Však aj rímskej ríši trvalo vyše tisíc rokov, kým sa rozpadla..." dovolil som si poznámku, ktorou som zároveň uznal, že nič netrvá večne. „Kedysi som bol veľmi kritický voči Američanom a všetkému, čo s nimi súviselo. To bola taká emocionálna reakcia a tuším nie som jediný, čo tak Spojené štáty preciťoval. Dnes si ich vážim. Azda jednu výčitku by som si voči nim dovolil. Produkujú príliš veľa odpadu. Mohli by viac šetriť zdroje a životné prostredie. Kvalitný, kultúrny spôsob života sa dá udržiavať aj bez plytvania."
To, ako vnímala Američanov mimo Ameriky som zabudol rozobrať. Azda na budúce. Tiež sa mi neušlo prediskutovať jej poznámku o Rómoch.
„Rómov u nás máme tiež. Žijú kočovným spôsobom života a dožívajú sa v priemere len štyridsaťpäť rokov."

Reč sa zvrtla na inú tému.
„Mala som pred šiestimi rokmi operáciu. Rakovina. Ale všetko dopadlo dobre. Odvtedy som sa ináč začala dívať na život. Mám iné životné priority."
Early detection, včasná diagnóza, zdôrazňovala niekoľkokrát.
V mojom živote zohrala významnú úlohu tým, že ma v 1968 potom, ako som sa rozhodol zostať v Belfaste na štúdiách, uviedla na univerzitu, k vedúcemu Katedry ekonomiky, ktorému som predložil svoj výpis známok a odtiaľ sa začali moje zahraničné štúdiá rozvíjať. Tuším tiež pracovala pre študentskú organizáciu, ktorá môj pobyt v Írsku vtedy sprostredkovala.
„Ja som tiež spokojný so životom. Prácu mám takú, aká ma, vzhľadom na vek, baví..." opísal som ja moju situáciu a môj postoj k nej. „Mal som veľa zamestnaní v živote a keď som sa blížil k seniorskému veku, som sa začal zaoberať myšlienkou, akým smerom sa orientovať. My, kozorožci, máme radi dlhodobé plánovanie. A ja som sa začal pýtať kam kráčať, aby som čo najdlhšie vydržal spoločensky aktívny. Okrem toho aj môj dôchodok nie je bohvie čo. A tak som sa rozhodol pre preklady a tlmočenie. Moji starší kolegovia sa tiež utešujú, že toto môžeme robiť, kým vieme aspoň trochu zadržať moč."

„Chystám sa na dva mesiace do Benátok. Moja priateľka sa chce učiť taliansky. Pôjdem s ňou. Prenajmeme si byt, trochu väčší, než potrebujeme, aby sme mohli ubytovať aj známych, ktorých chceme, aby chodili k nám na návštevu," rozvíjala svoje plány do blízkej budúcnosti Frankie.
‚Veru by som nedbal, keby som dostal pozvánku aj ja,' pomyslel som si, aj keď nevypovedal. WiFi a skype mi umožňuje pracovať hocikde, kde si môžem nabiť batériu laptopu.

Tak nejako pokračoval rozhovor. Zmenili sme kaviareň na cukráreň a potom sa rozlúčili. Frankie mala v ten deň večerné posedenie z príležitosti narodením kohosi známeho. Tam sa ponáhľala a vlastne kvôli tomu sme sa stretli. Ináč by asi kvôli mne do Dublinu neprišla. Ako senior má bezplatnú verejnú dopravu, autobusy i železnicu, a času má tiež dosť, ale či by to všetko stačilo na to, aby sa za mnou do Dublinu vybrala, to veru nie som si istý. Naši spoloční známi z Belfastu hovorili, že sa dosť uzavrela do seba. Alebo ako reakcia na prekonanú rakovinu sa teraz otvára k svetu?
Poznamenal, som že som pred štyrmi desaťročiami vnímal Dublin za fádnejšie mesto, než komunistickú Bratislavu a veru že to tu medzičasom poriadne oživlo.
„Pozitívnu energiu cítiť všade," uzavrel som svoju poznámku na túto tému.
„No Dublin bol stále živší než Belfast. Stále sa tu niečo deje. Tak čo si si potom len mohol myslieť o Belfaste!"
„O univerzite som si odniesol veľmi dobrú mienku. Po akademickej stránke mi dala veľmi veľa. A samotné mesto, ťažko povedať. Vtedy trpelo veľmi ťaživou politickou situáciou a násilnosťami..."

Zabudol som jej dať knihu o Slovensku, jednu z troch, ktorú som priniesol do Írska ako pozornosť známym, s ktorými som očakával, že sa stretnem. Tú budem musieť poslať poštou. Už keď som ju raz určil pre ňu, chcem, aby ju aj dostala.