Býval som v mestečku Madison, možno štyri kilometre od môjho pracoviska. Našiel som stred mesta, nedovážim sa ho nazvať Downtown, lebo je to skôr väčšia dedina, avšak veľmi pekne upravená a stále v starom štýle, ako som si ju pamätal. Dal som si tam v jednej reštaurácii aj americké raňajky, teda kávu, opekané zemiaky so škvareninou a syrom, hriankami a džemom, a hneď som sa začal vypytovať hlavne na mená, ktoré som si pamätal ešte zo starých čias. Na mená Írov, lebo aj majiteľ reštaurácie, v ktorej som pracoval, si zakladal na svojom írskom pôvode, ale mal som aj rakúsku kolegyňu, ktorá sa tam aj vydala a bola celkom rada, keď sa mohla s niekým občas porozprávať vo svojej materčine, no a samozrejme Američania. Nerobil som si ilúzie, že ich po toľkých rokoch bude niekto poznať, lebo veď Američania majú vo zvyku sa často sťahovať, tuším priemerne po každých piatich rokoch. Brata jedného kolegu som niekoľko rokov nato objavil náhodou v Londýne, kde som s ním dokonca chvíľu pracoval, ale to už je iný príbeh, ten sem nepatrí.
Takže pri raňajkách som u mladého čašníka šťastie na známych nemal, a nepošťastilo sa mi nájsť mená v miestnej veľmi dobre vybavenej knižnici, kam som rád chodieval, ale moji kolegovia nepatrili medzi tých, ktorí by knižnice vyhľadávali. Takže hľadanie v zoznamoch čitateľov bolo tiež neúspešné.
Poprechádzal som sa po Madisone, nakukol do kamenného kostolíka vybudovaného v štýle starých anglických vidieckych gotických kostolov, že sa schladím a posedím, lenže kostol medzičasom zmenili na folkloristické múzeum miestneho tradičného spôsobu života a na to som práve chuť nemal. Radšej som si ešte pobehal po mestečku a vybral na stanicu.
V Convent Station mi po starom pripadal iba poštový úrad a hneď som si ho aj odfotil. Však aj odtiaľ chodila domov moja pošta. Všetko ostatné sa zmenilo na nepoznanie.
Predovšetkým ma zaujímalo moje pôsobisko. K reštaurácii medzičasom pribudol hotel, jej meno sa zmenilo a medzičasom sa rozrástla o vnútorné priestory, vybavené dokonca balkónmi, za mojich čias iba nahrubo udržiavaných, ale nepoužívaných pre hostí. Vraj z daňových dôvodov sa to vyplatilo udržiavať v rozostavanom stave, lebo potom sa za ne nemuseli platiť dane z prevádzkových priestorov, čomu som ja, socialistickou vysokou školou ekonomickou vychovaný mládenec nerozumel. Za posledných dvadsať rokov, čo mám živnosť, som sa o daniach dozvedel viac a začal chápať na vlastnej koži aj americké súvislosti, ktoré mi kedysi ešte unikali.
Teraz som už tam videl sedieť obedujúcich zákazníkov. Aj nová krytá terasa na spôsob skleníka sa pristavila, nepochybne sa tam konajú veľké akcie, možno aj konferenčného charakteru, nielen svadby, ako za mojich dní. Železničný jedálenský vagón z predminulého storočia zostal, v ňom som tiež slúžil, našťastie bol práve prázdny, a tak som si ho vyfotil, prázdne boli aj dve predné miestnosti, ktoré sa kedysi využívali cez bežné pracovné dni a, samozrejme, aj cez víkendové večery, ktoré Američania radi slávia v dobrej reštaurácii. U nás sme v tých časoch verili, že dobrá strava môže byť iba domácka, teraz už aj u nás sa dá dobre navečerať v reštaurácii.
Prvé, čo mi padlo do očí bolo zrkadlo hneď za vchodom, skrútené do vlnovky, aby vytváralo dojem tlstého človeka, veľká to zábava hostí reštaurácie ešte za mojich čias a zrejme to tak aj ostalo. Vo vstupnej hale mi však chýbal staromódny hrací automat, kde za štvrťdolárovú mincu dávali rôzne staré pesničky. V automate bola dlhá perforovaná papierová páska a podľa dier vydávali klávesy rôzne pesničky. To bola tiež zábavka hostí čakajúcich na miesto pri stole, hlavne v sobotu, keď bola reštaurácia nabitá.
Barman bol na svojom pracovisku sám. Prisadol som si, objednal zázvorový nápoj Ginger Ale.
„Len jednu kocku ľadu do neho, prosím,“ a pustil som sa mu vysvetľovať môj vzťah k jeho pracovisku.
„Stále to patrí tej istej rodine. Starý zakladateľ zomrel už dávno, ani jeho syn už nie je nažive a teraz to vedú dvaja...“ aj povedal krstné mená a že tiež patria do rodiny. Že zomrel zakladateľ reštaurácie, to som sa nedivil. Už v čase, keď som ho poznal, to bol starý pán, ale jeho syn podľa môjho prepočtu veku, mal byť nažive.
Zo starých mien ešte poznal meno môjho manažéra, Íra, ktorý ma prijímal a potom stále, keď som potreboval prácu, stačilo zdvihnúť telefón, aby ma nejako zaradil do svojej crew, teda posádky.
„Ten má vlastný podnik. Dublin Pub v Morristowne,“ a zistil mi, že je to neďaleko železničnej stanice.
Ponúkol som sa, že zaplatím za zázvorový nápoj. Veľkoryso mávol rukou.
„To ide na mňa.“
Vlastne na podnik, ale však to je jedno. Len jedno mi je ľúto, že som sa nepozrel do jedálnych lístkov. Tie boli teraz iba jeden dlhý biely hárok papiera, zvlášť na obed, zvlášť na večeru. Jedálny lístok za starých čias bol veľmi cifrovaný, formou i obsahom v štýle rokov 1890-tych. Však aj reštaurácia sa vtedy volala Rod’s 1890’s Ranch House. Móda sa aj v tomto zmenila a nepochybujem aj ceny.
Ešte pribudla recepcia reštaurácie. Za starých čias zákazníkov prijímal kapitán priamo v reštaurácii, tentoraz v loby stála dievčina, ktorá hosťom prideľovala miesto.
„Môžem si urobiť niekoľko fotiek?“ opýtal som sa jej zo slušnosti.
„Samozrejme, môžete.“
Takže ďalšia neplánovaná zastávka musela patriť neďalekému Morristownu, kde ešte žije jediný známy kontakt zo starých čias.
‚Aspoň sa mu pôjdem poďakovať za opakovanú príležitosť si zarobiť,’ hovoril som si, ale najprv som zabočil do značne rozšírenej College of St. Elisabeth, teda vysokej školy svätej Alžbety, sotva tej Uhorskej, skôr starozákonnej, hneď za stanicou neďaleko reštaurácie, kde som pri amfiteátri trávil časté voľné popoludnia medzi obedňajšou a večernou smenou, pospal si, niečo počítal a díval sa do diaľky uvažujúc o víziách, kam by sa môj život mal uberať.
V neďalekom Morristowne za celý ten čas, čo som tu pracoval, som bol iba raz. Jeden írsky študent, tiež so mnou na praxi ako čašník, ma nahováral aby som s ním tam šiel bývať, lenže ja som bol spokojný v Madisone a meniť sa mi nechcelo, hlavne nie do trochu drahšieho a pritom horšieho.
„Pýtate veľa,“ hovoril som majiteľovi pochmúrnej miestnosti. „Treba to premaľovať. Ak vám to urobíme, dáte nám to lacnejšie?“
Majiteľ samozrejme nesúhlasil a írsky študent bol prekvapený, ako som vyjednával.
„Od teba som nečakal, že budeš taký obchodník,“ povedal mi vtedy, ale keď som ho neskôr zaviedol na svoj privát v Madisone, ani sa nedivil, že som sa veľmi do Morristownu nebral. Môj privát bol lacnejší a jednoznačne lepší.
Tentoraz som sa poprechádzal po výstavnejšej hlavnej ulici a našiel som aj krčmu Dublin Pub.
„Majiteľ by tu niekde mal byť, pred chvíľou som ho videl,“ tvrdil mládenec od baru. „Vyhľadám ho. Koho mám ohlásiť?“
Najprv som povedal meno a potom dal vizitku.
Medzičasom som sa popozeral okolo. Typická írska krčma, hlučná, aj írsky vybavená, a pomyslel som si, že Jimmy trochu spoločensky padol, lebo pracoval predsa len pre fajnovejšie zariadenie. Lenže potom som si uvedomil, že už musí mať dobre nad sedemdesiat a že veru je pozoruhodné od neho, že si ešte takéto starosti ponecháva na krku.
Jimmy nechodil, ja som si dal cisársky šalát, zase so zázvorovým nealkom, zaplatil hodne, vyše dvanásť dolárov, takže lacný nie je, a keďže Jimmy stále nechodil, pobral som sa do mesta a potom na stanicu. Nič sa nedá robiť, ani tento jediný kontakt sa mi nepodarilo obnoviť. Vlastne viac som po štyridsiatich rokoch ani nečakal. To boli len moje nostalgické spomienky, čo ma sem dotiahli. Azda pri nasledovnej návšteve Spojených štátov, budem ma viac šťastie na staré známosti. Akosi mi na nich záleží.
