som si plánoval, čo s niekoľkými dňami dovolenky pred návratom do Írska. Uvažoval som, že viac dní strávim v New Yorku a budem mesto dôkladne spoznávať.
„Na dovolenku radšej choď do Washingtonu, a iných vzdialenejších miest. Autobusom sa dostaneš hocikde a lacno. Ako študent máš to takmer zadarmo. New York môžeš spoznávať vo voľné dni odtiaľto. Je na hodinu cesty vlakom,“ dohovárali mi kolegovia čašníci z reštaurácie v New Jersey, kde som pracoval počas letných prázdnin. Radu som prijal. New York som spoznával počas voľných dní, a na dovolenku som sa vybral predovšetkým do Washingtonu, aby som videl základné listiny americkej štátnosti, o ktorých som počul na prednáškach o komparatívnych vládach. A potom všetky ostatné pamätihodnosti a múzeá, ktoré boli vtedy v navštevovaných miestach bezplatné.
Nezabudol som sa pozrieť do Národnej galérie a bol som prekvapený, aké úžasné umelecké bohatstvo sa skrývalo v tejto inštitúcii. Síce nie až také, ako v newyorskom Metropolitnom múzeu výtvarného umenia, ale predsa. Aj tam som si začal uvedomovať, z akého provinčného mesta na Slovensku som sa dostal do Spojených štátov. New York som bral ako svetové mesto, Washington už bolo mesto americké. V cestopise, čo dala dohromady Írska študentská organizácia, sa písalo o Washingtone ako o starom Ríme pred pádom, hlavne kvôli architektúre silne poznačenej neorenesanciou. Mne Washington tak vôbec nepripadal. Všade pulzoval život a tie húfy Američanov, čo som všade stretával, som bral ako živý dôkaz, že o prosperitu mesta i celej krajiny sa má kto postarať.
Šiel som sa pozrieť na Kennedyho hrob v Arlingtone pamätajúc, že v deň, keď umrel, som sa prvýkrát v živote holil v rámci prípravy na fotenie do maturitného pozdravu. Bola v tom symbolika, že moje útrpné holenie prvýkrát žiletkou sa konalo v deň, keď násilnou smrťou zomrel americký prezident.
Aj na Washingtonov vysoký ihlan som sa vyškrabal. Nie výťahom, ako drvivá väčšina návštevníkov, ale peši, stovkami schodov. Niežeby som si nemohol dovoliť výťah, ale hovoril som si, že patrí sa priniesť nejakú obeť, keď už som v hlavnom pútnickom meste hostiteľského štátu. Na kalvárie u nás kedysi ľudia vystupovali k ústrednému krížu vysoko na kopci kľačiačky po Svätých schodoch. Podobný cieľ som si dal aj ja, hoci nie kľačiačky.
„Ty si fakt šiel na vrchol Washingtonovho pamätníka peši?“ opýtala sa ma matka môjho amerického priateľa.
Prikývol som a zadumal som sa veľmi, prečo tak nechápavo, a zároveň uznanlivo kýva hlavou. Neskôr som peši vyšiel aj na kopce, pri ktorých by bol Washingtonov pamätník len mravček, kde priateľova mamička nikdy nebola.
„Ako sa ti páčil náš kongres?“ opýtal sa ma zase priateľ a tuším očakával, že zahorím úžasom, ako obyvateľ komunistického Československa, kde sa voľná debata v parlamente nepestovala. Len som neurčito pokrčil plecami. Bol som v snemovni reprezentantov amerického kongresu. Ako zážitok to bolo zaujímavé, ale debate k práve prerokovávanému zákonu som nerozumel. Parlament som sa až neskôr naučil brať ako veľký výdobytok spoločnosti, pokiaľ poskytuje priestor na rôznorodosť názorov. Nemusí byť až na takej úrovni ako americký kongres, len aby bol.
Stihol som navštíviť známu univerzitu v hlavnom meste, aby som si vypýtal od nich prihláškové materiály, lebo už vtedy sa mi v predstavách rodila moja budúcnosť na univerzite kdesi v Spojených štátoch. S univerzitným bulletinom a tlačivami prihlášky som v kine neďaleko univerzity nechal oddýchnuť nohy v Žltej ponorke slávnej britskej skupiny Beatles. Vtedy sa mi Beatles rátal viac, ako americký Elvis. So štyrmi mládencami z Liverpoolu vybehla na javisko hromada takmer detskej roztopaše. Keď som videl Elvisa, stále som mal dojem, že je to o vnútorne nešťastnom, rozháranom človeku, ako som bol v tom čase možno aj ja. Lenže ja som sa ako tak zo svojej rozháranosti dostal bez alkoholu a drog. Elvis to nedokázal, ale zase v inom ohľade sa zaskvel na úrovni, ktorá nikdy nebola mojim cieľom. Toľko sebakritickosti som v sebe mal.
Neviem, prečo hovoria Spojeným štátom mladá krajina. Mestá, ktoré som videl mali budovy siahajúce do osemnásteho storočia a keď chodím po historických jadrách našich miest, som obklopovaný hlavne budovami z konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, akých majú Spojené štáty požehnane.
Vtedy som trpel akousi skrytou nenávisťou voči Spojeným štátom, ani neviem prečo, ale s podobnými pocitmi som sa stretával u mnohých, hlavne mladých ľudí. Ako tomu svedčila poznámka v cestopise o Spojených štátoch Írskej študentskej organizácie, že Washington pripomína starý Rím pred svojim pádom. Niečo nedefinovateľné a predsa prítomné. Film Zabriskie point od talianskeho režiséra Michelangelo Antonioniho ma vtedy veľmi zaujal, keď som si uvedomil, že čímsi podobným trpelo aj množstvo amerických rovesníkov.
Ako som letel z Írska do Spojených štátov sedela vedľa mňa francúzska mladucha, ktorej cieľom bol ktorýsi stredoamerický štát. Počas celej cesty mi hovorila o americkom imperializme, ako musí byť zničený a ako ide pomôcť veci Fidéla Castra a Che Guevaru. Aj mi poradila, ako študentovi ekonómie, knihy o tom, čo umožňuje americkému imperializmu sa tak rozpínať. Jej brojenie sprevádzané nahnevaným až nenávistným pohľadom v očiach, malo na mňa opačný účinok, než dievčina očakávala. Trochu som zo svojej zaujatosti voči Spojeným štátom ubral. Až tak hrozne som americký spôsob života nevnímal. A vôbec by ma nenapadlo podporovať revolúciu zbraňou v ruke, ako si predstavovala francúzska študentka.
„Vieš, ja som z Československa. Nám pred nedávnom Sovieti vyhlásili vojnu, vraj, aby nás ochránili pred zlobou amerického imperializmu, a západného spôsobu života vôbec,“ podotkol som. „Mne viac ako americký imperializmus, proti ktorému chceš bojovať ty, vadí imperialista na východ od našich hraníc. Nebyť prítomnosti Spojených štátov v Európe po druhej svetovej vojne, by Stalin nakomandoval Červenú armádu ďalej na západ. Francúzski a talianski komunisti by mu v tom horlivo pomáhali. Nie som si istý, či by si takto voľne mohla teraz letieť cez oceán, keby Spojené štáty nezastavili Stalina na jeho pochode k Atlantickému oceánu.“
„Viem o tom, a je mi ľúto, čo sa Československu stalo. Lenže Sovietsky zväz prestal byť revolučný. Je to už imperialistická žumpa. Francúzskych a talianskych komunistov mi ani len nespomínaj. Tí sa tiež spreneverili svojim niekdajším ideálom. S nimi my nechceme mať nič,“ aspoň z časti, aj keď cez zaťaté zuby, uznala môj argument pekná Francúzka približne v mojom veku, možno trošku staršia. V karme, ktorá ju obklopovala, som si ju vizualizoval s kalašnikovom v ruke a ten zvyšok si radšej ani nepredstavujem.
Nedozvedel som sa, ku komu sa hlásila, keď hovorila ‚my,‘ ale mladých ľudí s podobnými názormi som vtedy stretával všade.
Nikdy som neinklinoval až k takému militantnému protiamerickému postoju, a postupne som si mienku o Spojených štátoch menil. Napriek všetkým problémom, stále je to krajina s jedným z najstabilnejších politických a hospodárskych systémov na svete, už pomaly štvrť tisícročia riadiaca sa princípmi zakladateľov. A pritom dokáže poskytnúť prosperitu svojim občanom, akú dosiahlo iba málo zo sedem a pol miliárd obyvateľov sveta. Spojené štáty prežili Britské impérium, svetovládne plány Hitlera, Sovietov, Mao Ce-tungovej Číny, aj tej francúzskej študentky, čo vedľa mňa v lietadle sedela, a môžu si povedať slovami nášho básnika „...kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli.“
Musia mať niečo naviac, keď to tak dlho zvládajú.
