Takže Mária Valéria bola dcérou nášho predposledného cisára pána, čo nám tu vládol nekonečných 68 rokov a uvrhol nás do nepeknej svetovej vojny, z ktorej sa už mocnárstvo našťastie nikdy viac nespamätalo. Prv než sa do cisárskej rodiny narodila, mala byť, podľa Maďarov túžiacich po definitívnom odtrhnutí sa od habsburskej ríše, chlapcom. Dostal by meno Štefan a stal by sa uhorským kráľom, čím by Maďari definitívne dosiahli kýženú samostatnosť a prestali byť len súčasťou duálnej Rakúsko-uhorskej monarchie, hoci predbežne, aby prechod bol čo najmenej komplikovaný, pod kráľom habsburského pôvodu. Narodilo sa však dievča a tak sa tieto očakávania nenaplnili. Bola zato „dietkom Maďarska", lebo sa narodila v Budapešti a dokonca klebetné jazyky o nej rozchyrovali dôverné správy o tom, že jej otcom bol v skutočnosti maďarský šľachtic Július Andrássy, ktorý sa priatelil s jej cisárskou matkou Alžbetou, nám známou hlavne ako Sissi. Stala sa najobľúbenejším deckom cisárovnej a tak novovybudovaný most cez Dunaj pomenovali podľa nej, Márie Valérie, ale skôr ako vyjadrenie úcty voči cisárovnej Sissi, slobodumilovnej Bavorky, ktorá sa síce vydala za nášho cisára pána, ale Habsburgovcov s ich konzervatívnymi maniérmi, príkazmi a zákazmi z duše nenávidela a cítila spolupatričnosť s Maďarmi odkedy postrehla, že im na cisársko-kráľovskom rode Habsburgovcov tiež nezáležalo. Nepriateľ jej nepriateľa sa stal jej priateľom a spojencom, v tomto duchu vraj vo významnej miere prispela k Rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a preto je u Maďarov tak milovaná. Mária Valéria sa ničím mimoriadnym neprejavila, bola cisárskou paničkou, ktorá ako správna Habsburgka, Maďarov mala za rebelantskú a dotieravú chásku, ktorú intenzívne nenávidela a o Slovákoch pravdepodobne nič nevedela. Je paradoxom, že most jej mena má zbližovať Slovákov a Maďarov. Ako republikánovi, demokratovi a zástancovi občianskej spoločnosti jej cisárske pozadie, k tomu zodpovedajúce predstavy o živote a spôsoby mi vadia, preto most budem nazývať Štúrovský a rád budem po ňom chodievať, lebo spája súmestie, ktoré predstavuje dôstojnú kulisu pre miesta, kde Dunaj pozvoľna opúšťa Slovensko.
Ešte spomeniem niečo slovenské, k čomu nám stojí zato zablúdiť cez most do starobylého Ostrihomu. Kresťanské múzeum, ktorého strechy sa črtajú za stromami pod hradným návrším, je skutočne elegantnou zbierkou predovšetkým gotického umenia, z veľkej časti pochádzajúceho zo Slovenska. Zapamätal som si oltárne maľby a sochy z Hronského Beňadika, Zlatých Moraviec, Veľkej (teraz už súčasti Popradu) a bolo mi ľúto, že nie sú na pôvodných miestach. Maďari ich už sotva vrátia, ale hlavne že je o ne postarané a že sú prístupné. Všetko toto bohatstvo bolo vytvorené pred stáročiami na ľahko tvarovateľnom lipovom dreve, ktoré sa časom začalo rozpadávať a skončilo kdesi na povalách fár, či kostolov a až v 19. stor., keď prišla doba romantizmu a obnovil sa záujem o gotickú kultúru, ich nadšenci ponachádzali a zobrali do Budapešti na reštaurovanie, lebo iba tam sa to v našich končinách a v tých dobách robilo. A tak sa tieto diela do Maďarska dostali, aby sa tam vlastne zachránili a potom aj zostali. Ešte keby štítky pri nich uvádzali aj slovenské názvy pôvodu, lebo podľa maďarských mien ich cudzinci, ba možno i samotní Maďari, sotva dokážu lokalizovať.
Tohto leta som navštívil súmestie Štúrovo-Ostrihom dvakrát, pokochal sa na panoráme Ostrihomu od Štúrova a prešiel Štúrovským mostom aj na maďarskú stranu. Ten most tam svojou konštrukciou zapadne, len musím priznať, že mi chýbala kompa, ktorou sa prechádzalo do Ostrihomu po novembri 1989 pred dostavbou mostu.
