Na prechádzke po meste Hyderabad mi začas robil sprievodcu chlapík, skôr starší ako mladší, ktorý sa vydával za znalca moslimskej náboženskej filozofie. V meste robil výskum akýchsi materiálov a presvedčoval ma, že kdesi v Novom Zákone sú zmienky o tom, že po Kristovi má prísť ešte jeden prorok a tým mal byť Mohamed. Zdvorilo som ho počúval, lebo som sa necítil byť odborníkom na tému, ktorú rozvíjal. Okrem toho som obával, že sa z nevedomosti nevhodne vyjadrím a dráždiť ho, nepovažoval som za primerané okolnostiam.
„V Novom Zákone je zmienka o tom, že po Ježišovi Kristovi príde ďalší prorok. Veru je to tam. Takže už vtedy predvídali príchod Mohameda..." neustále opakoval to isté s rôznym slovosledom.
Pred jeho zanietenosťou som cítil takmer čosi ako bázeň, aj keď k jeho tvrdeniu som nijaké stanovisko pred ním nezaujímal. Určite si dokáže nájsť kompetentnejšie zdroje pre svoj výskum, ako som ja. Spolu sme navštívili malé múzeum v pevnosti v strede mesta, ako i skvostne hrobky rodín Kalhore a Talpur, ktoré tu vládli v 18. a 19. storočí.
Bez neho som sa potom pobral k ďalšej pevnosti. Bola malá, úplne z blata a tam ma oslovil asi 18-ročný študák. Pridal sa ku mne s tým, že budem to mať zaujímavejšie, keď si budem vymieňať myšlienky s ním a nie iba sám so sebou. Tuším chcel si pokonverzovať po anglicky, niečo nové sa dozvedieť a možno sa aj zahrať na misionára. Bol horlivý, po anglicky hovoril slušne a občas ma poučoval. Vraj peňaženky, ako moja na kľúče a mince, nosia iba dievčatá a že v Pakistane sa obeduje o druhej poobede a nie, ako som to robil ja, čo v ten deň zhodou okolnosti bolo o jedenástej. Snažil som sa mu naznačiť, že praktičnosť pri cestovaní a v živote vôbec, je vhodnejšia, než viazanie sa kadejakými železnými pravidlami. Veľmi ma nechápal, čo som od neho ani neočakával. Potom som sa iba odmlčal a on ma dosť zmätený opustil. Asi si myslel, že som zase jeden z tých nemožných cudzincov. Potom mi aj bolo ľúto, že som či už s týmto mládencom alebo predchádzajúcim učencom nevydržal dlhšie. Veru ten mládenec mal pravdu, že rozprávať sa s nimi bolo príjemnejšie, než so sebou samým.
Nocoval som v meste Thatta, ktoré som si na druhý deň prehliadol. Má peknú mešitu mogulského šaha Shahjahana s 93 kopulami rôznej veľkosti. Celá stavba pôsobí dosť moderne. Na strechách okolitých domov je množstvo vetrákov tvaru komína, ktorým v letných horúčavách sú schladzované miestnosti. Za mestom je pahorok Makli s vraj najväčším moslimským cintorínom na svete. Má 6 štvorcových míľ a vraj vyše 600 tisíc hrobov. Niektoré hrobky sú veľmi skvostné hoci hodne schátrané. Najstaršie sú zo 14. storočia.
Som zaťažený na históriu, čo sa prejavovalo aj v mojom cestovateľskom programe. Občas by pri mojich návštevách vykopávok za mnou pobehávali dedinskí šarvanci a dokonca by som vzbudil záujem i u dospelých. Neviem, či sa mám tešiť z toho, že tak pomáham vyvolávať ich záujem o vlastné dejiny. Totižto zdá sa mi, že to vedie i k pľundrovaniu pamiatok. Na viacerých miestach sa ku mne priblížili sedliaci predávajúci údajne starobylé sošky, mince a iné predmety. Azda by bolo lepšie, keby to všetko zostalo pod zemou, pokiaľ nebudú mať ich odborné ústavy nadostač zdrojov k riadnemu spracovaniu a opatere.
Vo štvrtok, predvečer moslimského sviatočného dňa, ktorým je každý piatok namiesto, židovskej soboty, či kresťanskej nedele, ma v meste Peshawar niekoľkí študenti pozvali do mešity k modlitbám. Zase som šiel cez proces obradného potriasania rúk i mužného objímania. Práve mal kázeň veriaci laik. Dvaja prísediaci (sedeli sme na zemi), sa mi predstavili ako profesori z tamojšej univerzity a ponúkli sa za tlmočníkov. Jeden z nich mi i horlivo vysvetľoval princípy Islamu. Z jeho rozprávania mi vyplynulo, že kresťanská „vôľa Božia," či budhistická „stredná cesta Dharma" sa v podstate nelíšia od „vôle Alaha," aj keď Moslimom to tretie vychádzalo stále ako najsprávnejšie. Dokonca i podobenstvá týchto rôznych smerov sa podobajú, hoci tu by zdôrazňovali prípady, keď vojvodcovia vyhrali vojny vďaka tomu, že sledovali správnu, teda Alahovu cestu. S bojovým duchom a zbraňami, ktoré som hoci len ako povrchný pútnik okolo seba videl, by sa moslimskí kazatelia mali takýmto príkladom vyhýbať. Najčastejšie však poukazovali na škodlivosť chamtivosti. To je u nich asi najčastejší priestupok.
V mešite bolo i mnoho vidiečanov, ktorí tam na slamou pokrytej dlážke zostali nocovať. Pre nich sa varilo a ja som sa s nimi tiež navečeral. Niet boha nad Boha a Mohameda jeho proroka (pokoj s ním).
Nasledujúce ráno prinieslo dozvuky k mojej večernej návšteve mešity. Stretol som na ulici jedného z pravoverných. Bol rodeným kazateľom. Spoznal ma a pozval na čaj. Hovoril dobre po anglicky, ale snažil sa byť zrozumiteľný aj živou gestikuláciou. Zase sa postavil proti chamtivosti. Porozprával mi starú perzskú historku o kráľovi, ktorí sa chodil dívať na svoje poklady pri mesačnom svite, až ho tam raz jeden z ministrov omylom zamkol. Kráľ od hladu a vyčerpania umrel, ani všetky jeho drahokamy mu nedokázali pomôcť.
Prečítal mi z novín článok o horskej dedinke, ktorá sa so zbraňami vzoprela proti rozhodnutiu vlády zaviesť tam dopravu, elektrinu a iný „pokrok," pričom pokrok som dal do úvodzoviek, lebo ináč neviem vyjadriť iróniu i posunky opovrhovania, ktorými môj spoločník toto slovo sprevádzal. Dedinčanov, ako sa dalo očakávať, plne podporoval. Jednoduchý život je vraj bez pokušenia a teda Alahovi najmilší. I jeho žena vraj nikdy v živote nebola v meste, nevidela autá a televízory a preto si zachováva pokojnú myseľ. Však i dieťa je v materinskom tele najšťastnejšie, napriek malému priestoru, šťavám, črevám a hovienkam, ktoré ho obklopujú. Keď sa narodí a vidí lietadlá, autá a iné stránky materiálneho sveta, iba začne špekulovať, chcieť stále viac a viac, čím si nevyhnutne rúti do nešťastia. Môj kazateľ samozrejme zdôrazňoval, že na neho pokušenia sveta nemajú žiaden vplyv, lebo vie, že všetko je iba z blata, pretože blato si Alah vybral ako stavebný materiál pre pokušenie. Zanechal ma s morálnym poučením. Ako si dieťa nevie predstaviť v materinskom tele všetky pokušenia, ktoré ho očakávajú po narodení, tak si my nevieme predstaviť život večný v raji. Avšak môžeme ho dosiahnuť vierou a nasledovaním Koránu.
Príbeh a diapozitívy sú z januára 1975.
