Objednal som si ale cestovný lístok na prvý raňajší autobus do hlavného mesta Nepálu Kathmandu. Mal odísť o pol siedmej ráno, ale ako som si už v kontinente pod Himalájami zvykol, cestovný poriadok sa tu nedodržiava, a odchod sa posunul pred deviatu. Autobus bol starý, ošarpaný a rozheganý, ale honosil sa veľkým hrdým nápisom DE LUX. Nepohodlie desaťhodinovej cesty bolo vynahradené výhľadom na nepálske hory s občasnými úlomkami Himalájí trčiacimi medzi horami a oblakmi v pozadí.
V utorok, 10. decembra som začal s prehliadkou mesta Kathmandu. Ráno bolo poriadne chladno, iba niekoľko stupňov nad nulou. Neskoršie sa trochu oteplilo, ale detváky i tak behali po uliciach bosé a polonahé.
Samo o sebe nie je to veľké mesto v porovnaní s metropolami inde vo svete, aj keď postupne splýva s okolitými historickými mestečkami tvoriac rozsiahlu aglomeráciu. Má množstvo úzkych krivolakých uličiek so starobylými domami. Stavby sú väčšinou tehlové s bohato vyrezávanými drevenými oknami a výčnelkami. Všade po uliciach i nádvoriach sú chrámiky, pagody a sošky Budhu a hinduistických svätcov.
Drevená ozdoba na pagodách často znázorňuje erotické scény v najnemožnejších polohách. Vraj to má byť ochrana proti bleskom, lebo akt plodenia rešpektujú aj bohovia. Ľudia sa pred nimi neprežehnávajú, len si zložia ruky a hlboko sa uklonia. Väčšinou iba tak ledabolo, narýchlo. Ako za starých čias v európskych katedrálach i tu sa v chrámikoch kupčí, vysedáva a popritom sa medzi nohami preháňajú kadejaké domáce zvieratá. Po oltároch a kamenných tvárach bohýň sa občas skĺznu potkany. Celý čas v Kathmandu som sa cítil, ako keby ma stroj času preniesol do stredovekých miest u nás.
Celkove sa mi zdá, ako keby tu bol život o niečo hojnejší ako v Indii. Častejšie vidno dobre oblečených ľudí a po uliciach sa pomenej žobre o bakšiš. Dokonca som niekoľkokrát našiel na uliciach mince, aj keď najnižších hodnôt. V Indii sa mi to nestalo.
Aj po poliach, hneď za a predmestiami, sa pracuje trochu pokročilejšími metódami a občas vidno aj buldozéry a traktory. Všeobecne sa hovorí, že horali sú usilovnejší ľudia, ako ľudia z nížin. Núti ich k tomu hlad. Aby si dopestovali ryžu, ktorá je základom ich výživy, musia na svahoch budovať a udržiavať terasovité políčka, aby sa v nich udržala voda potrebná na dopestovanie ryže. Títo ľudia sú potom vynikajúci stavitelia domov i ciest.
V turistických brožúrach sa píše o veľkolepom pokroku a ja som si dovolil podívať sa v svojich predstavách aj do budúcnosti, hoci dosť vzdialenej, hlavne v súvislosti s dopadom spriemyselňovania na starú architektúru. Zdá sa mi, že v tých malebných domčekoch povaly sú dosť nízke, azda menej, než dvojmetrové, takže do výšky lepšieho európskeho jednoposchodového domu vtesnajú aj dve poschodia. S lepšou stravou, lekárskou starostlivosťou a všeobecne s blahobytom, nech už príde kedykoľvek, nové generácie Nepálčanov budú pravdepodobne vyššieho vzrastu, ako ich predkovia a s tým si začnú búchať v starých domoch hlavy o povalu. Dúfam, že problém vyriešia bez toho, aby zničili starobylý ráz jadier svojich miest.
Zrána som sa poprechádzal v srdci mesta po námestí Durbar, čo má v preklade znamenať ‚Miesto palácov.‘ Tiež ho volajú Hanuman Doka. Má množstvo palácov, chrámov a pagod. Všade sú v plnom prúde reštauračné práce, lebo ako som sa dopočul, za dva mesiace sa tu budú konať korunovačné obrady. Poblíž je i dom Kumari Devi, žijúcej bohyne, teda mladej panny, ktorá po dosiahnutí menštruácie sa vráti medzi pozemšťanov. Dom bol pekný, ako všetky na okolí, hoci ja som si ho všimol hlavne kvôli tomu, že v oknách na nádvorí sa vetralo niekoľko nebožsky zamazaných perín.
Poobede som šiel na druhú stranu rieky Bagmi. Z jej mosta je pekný výhľad na mesto s Himalájami ďaleko v pozadí. Poblíž je i ďalšie historické mestečko Patan (alebo Latipur). Má opäť množstvo chrámov a pagod, ktorými je zaplnené hlavne námestie aj tu nazývané Durbar. Všetko sa mi zdalo malebnejšie, než v hlavnom meste Kathmandu.
Ešte o tých prípravách na korunovácie. Všade som videl vojakov nacvičujúcich slávnostné pochodovanie, hoci sa v hojnejšej miere vyskytujú po uliciach aj z bezpečnostných dôvodov. Vraj tunajšia monarchia má hodne nepriateľov, ktorí sú organizovaní hlavne z Indie. Pred časom ukradli nepálske dopravné lietadlo s troma miliónmi amerických dolárov na palube. Piráti donútili lietadlo k núdzového pristátiu na indicko-nepálskych hraniciach a s peniazmi ušli. Teraz vraj vo veľkom pašujú do Nepálu zbrane a výbušniny. Preto sa často konajú námatkové prehliadky na prístupových cestách do Kathmandu.
Tiež obyvateľstvo sa pripravuje na korunovácie. Večer na hlavnom námestí premietali filmy o monarchii. Na jednom z nich ukazovali malého princa, nanajvýš pol ročné batoľa. Prišlo za ním množstvo potentátov a každý mu dal do úst kašu zlatou lyžičkou. Po chvíli to princa prestalo baviť a začal svojsky protestovať. Veru ani princovia to nemajú ustlaté na ružiach a občas je lepšie byť len verným poddaným kdesi v úzadí.
