Nemal som sa koho opýtať, či sa z nich niekedy aj strieľalo.
Tá druhá vystavuje množstvo náboženského umenia. Vraj Nepál, i keď vždy úzko spolupracoval s veľkými mocnosťami v susedstve, či už to bola Čína, India alebo Angličania, nikdy sa pod ich priamu nadvládu nedostal. Kde som o tom čítal, zdôrazňovali silné náboženské korene ako dôvod, hoci dve hlavné náboženstvá boli i tak prevzaté z cudzej Indie, teda budhizmus a hinduizmus. Lamaizmus sa zase tuším šíril z Tibetu. Na druhej strane zbrane im k samostatnosti tiež asi veľmi nepomohli, lebo i keď niektoré sú skvostne zdobené všelijakými intarziami, boli väčšinou na svoju dobu zaostalé a hlavne proti Angličanom by sotva čo zmohli.
Páčili sa mi, ako si na uliciach kráčali hrdo a vyrovnane. Neponáhľali sa a svet ako keby bol pre nich gombička. Aj neprovokačným chovaním si ma získali. Nijako sa nenanucovali o bakšiš a úslužnosťou by tiež mohli byť vzorom. Napriek tomu, že patria medzi najchudobnejšie štáty Ázie. Dokonca i detváky sa na mňa, ako na cudzinca, všade zvedavo usmievali, a neustále pokrikovali ‚Bye, Bye,‘ čo v angličtine znamenajú slová rozlúčky, a ‚God bless you,‘ teda ‚Boh ťa žehnaj.‘ Neodvážim sa podať presný opis ich výslovnosti. Sám som ich ledva porozumel. Ani tieto deťúrence si ešte poriadne nemohli uvedomiť význam vlastných slov.
V múzeu vo výčnelku okna si starý zriadenec zaháňal nudu a ospanlivosť pospevovaním zo starých papierových svitkov. Dobre, tento bol starší pán, svoje pracovné zadelenie v múzeu si plnil, ale nevedel som si predstaviť pracovnú náplň chlapov neustále postávajúcich na uliciach, ako keby nedeľa bola každý deň. V tomto smere bolo hlavné mesto Nepálu veľkým kontrastom k hlavnému mestu Japonska, kde som si na svoje veľkolepú cestu Áziou zarobil.
Neďaleko múzea na kopci je starobylý budhistický chrám Swayambu. Pobeháva v ňom množstvo opičiek. V strede nádvoria v kruhu s polomerom 3,5 až 4 metre je množstvo mosadzných bubienkov, okolo ktorých ľudia chodia a zároveň ich rukami otáčajú. Vraj tie bubienky za nich odriekavajú modlitby. Podobne to majú zariadené aj v mnohých ďalších chrámoch Nepálu.
Poobede som šiel k Vodným záhradám Balaju z 18. stor. Nad bazénom trčí množstvo žľabov chrliacich vodu, pod ktorou sa zbožní veriaci umývajú. Niektoré ženičky veru švindľovali a popri nich iba prebehli, naberúc si iba niekoľko kvapiek z každej studne. Keby tá voda bola čo len trochu teplejšia, vďačne by som predviedol obrad očisty, ako sa má. Cítil som potrebu.
Našiel som americkú i sovietsku knižnicu. Američania ju majú väčšiu a lepšie vybavenú. Občas sa tam asi pôjdem zohriať a prečítať si noviny. Po prvýkrát som šiel do oboch, aby som si v nich napísal pohľadnice a prelistoval noviny, nech úplne nezabudnem, ako život beží inde vo svete.
Ako som už spomenul, ráno a večer je tu dosť chladno. Žiaden večerný život samozrejme neexistuje a mne sa veľmi nechce vracať do môjho hotela. Volá sa Super Lodge, avšak v skutočnosti je to iba ‚Lodge,‘ čo sa dá preložiť veľa spôsobmi. Je v ňom zima ako vonku.
Našťastie ešte v Delhi som si kúpil spací vak od jedného Nemca vracajúceho sa domov. Je veľký a zmestím sa do neho pohodlne celý. Vraj patril do výzbroje nemeckej armády, mal aj rukávy a dal sa obliecť ako zimník. Vlastne kvôli tomu som si ho kúpil.
Prv než ma k môjmu hotelu z autobusovej zástavky po veľkej tlačenici a zvade medzi zriadencami niekoľkých ďalších hotelov, dotiahol jeho pracovník, možno majiteľ, mi sľuboval horúcu a studenú vodu. Doteraz tečie iba studená. Som zvedavý, či sa počas môjho pobytu v Kathmandu a Nepále vôbec, poriadne umyjem. Hygienou sa prispôsobujem úrovni domácich.
Neskoro večer som sa stretol s anglicky hovoriacim belochom. Nepoznačil som si odkiaľ. Ten ma pozval na schôdzku kresťanskej skupiny. Nejaká silno misionársky orientovaná odnož kresťanskej viery, akých je v Spojených štátoch veľa. Spievalo sa, v angličtine i nepálčine, potom sa kázalo a atmosféra, ktorú som prežíval, mi padla dobre. Príjemná zmena v mojom večernom živote pripomínajúca večery v mestečku kde som vyrastal u nás predtým, ako sa objavila televízia, ktorá stiahla ľudí z ulíc domov pred mihotajúcu skrinku s obrázkami. Nepál sa tak ďaleko ešte nedostal.
Pri kostole sa konal výpredaj kníh. Každá z nich stála jednu rupiu, teda veľmi malú sumičku, nepochybne dar zo Spojených štátov. Môj sprievodca trval na tom, aby som si aspoň jednu kúpil. Boli to výlučne americké romány a pojednania s kresťanskou tematikou, a ja som otáľal s nákupom, lebo znamenalo by to ďalšiu záťaž do môjho plecniaka. Nakoniec som neodolal knihe o historickom pozadí Nového zákona s tým, že ju prečítam ešte v Kathmandu a nechám v hoteli. V Kathmandu som ju nestihol ani len prelistovať, ale blížili sa Vianoce a ja som si povedal, že patrí sa ju mať pri sebe.
Vo štvrtok, 12. decembra som šiel autobusom do mestečka Bhadgaon, s pekným námestím, práve zrenovovanými chrámami a pagodami, ako i múzea umenia, plného zvitkových obrazov. Sú na plátne, avšak na rozdiel od japonských, sú maľované čímsi, ako olejové farby. Majú bohaté sfarbenie a často sú veľmi detailné. Toho dňa som sa veľmi dobre necítil, hlavne kvôli žalúdku, a možno aj menšej horúčke. Pokazilo mi to aj celú noc. Na druhý deň, piatok trinásteho, so sa rozhodol postiť a okrem návštevy parku a čitárne nič nerobiť. Tiež som si kúpil ponorný elektrický varič, takže budem si môcť robiť čaj a nebudem sa musieť spoliehať na vodu z vodovodu, ktorú som vinil z problémov. S čajom i moja izba v hoteli získala na útulnosti.
Súvisiaci článok: http://vratny.blog.sme.sk/c/380721/udolie-mesta-kathmandu-kedysi.html
