Neustále zdôrazňovala, že lokejšn, teda poloha, umiestnenie, je určujúca pri stanovovaní hodnoty nehnuteľnosti. Ak je to tak, potom pražské Národné divadlo má najvyššiu hodnotu zo všetkých divadiel, ktoré poznám. Ani Viedeň, ani New York, Budapešť, Paríž, či La Scala nie sú na tom lepšie...“
Môže sa niečo vyrovnať polohou pri Vltave s výhľadom na cisársky hrad na vŕšku z druhej strany rieky? Netreba zdôvodňovať.
Reč sa zvrtla aj na politiku, hlavne slovenskú, lebo zažívame obdobie, keď si nás vo svete viac všímajú. Zarážajúce, lebo v danom momente by sa žiadalo hovoriť o krajších, príjemnejších veciach. Alebo hoci len mlčať. Ale čo už, keď tok myšlienok nás začal unášať tým smerom.
„Máme predsedu vlády, ktorý začínal politickú kariéru v komunistickej strane. Ani sa od svojej komunistickej minulosti nedištancoval. Keby nedošlo v novembri 1989 k zmenám, stále by bol komunistom a pravdepodobne aj prvým tajomníkom Komunistickej strany Slovenska... Na prvého tajomníka Komunistickej strany Československa asi nemal. Česi by ho neboli schopní stráviť tak, ako Husáka,“ dovolil som si poznamenať.
Český spoločník súhlasil. „Husák pôsobil serióznejším dojmom a mal doktorát z masarykovskej univerzity. Aj spôsob jeho hovoru bol uvážlivý, ak odhliadneme od obsahu. Fico je pre mňa čosi ako uličník. Jeho socialistický doktorát sa nepočíta. Dnes sa už robotnícke kádre v politike nenosia, ale ani s takým titulom sa nemá čo vyvyšovať. Chodí na zjazdy českých sociálnych demokratov, čo sú v rozklade, a robí zo seba frajera, ako mu to na Slovensku ide. Tak už nejde. Tiež jeden z nepoučiteľných.“
Charakterizácia slovenského predsedu vlády ako uličníka mi sadla. Vlastne na celý tím, čo sa zgrupuje okolo neho. Chlapci a dievčence z tej istej ulice. Postojmi, nie geograficky.
„Aj tak si myslím, že vy si svoje problémy vyriešite skôr, ako my u nás, v Česku. U nás je rozdelenie spoločnosti hlbšie zažraté než na Slovensku. Neviem to vyjadriť verbálne, ale je to tak. Ešte pred pár týždňami ste boli vzorový štát Východnej Európy. Počítam, že si skoro svoju pozíciu získate naspäť.“
Želal by som si, aby môj český spoločník mal pravdu o Slovensku a mýlil sa, pokiaľ ide o hĺbku priepasti medzi jednotlivými politickými prúdmi v Česku. Aj o Slovensku som sa kedysi s trpkou úľavou upokojoval, ako dobre, že je to u nás len o rozkrádaní a nie o vraždách, ako vo Wagnerovom Lohengrinovi, v prestávke ktorého rozhovor prebiehal. Bola nedeľa spred niekoľkých dní a spomenuli sme si v zmysle biblického prikázania, že deň sviatočný treba zasvätiť. Žiadali sa pozitívnejšie myšlienky. Tentoraz to celkom nevyšlo.
Treba sa zbaviť uličníkov v politike. Aj v českej, aj v tej našej, slovenskej, a dostať do vedenia štátu ľudí, o ktorých nič nepočujeme, lebo si robia svoju robotu a nepotrebujú hlučne moriť voličov zahováraním svojich zakopnutí. Aby sme mohli užívať bez bočných úvah čarovný výhľad z najkrajšej lokejšn.
