Vedľa mňa sedel stiesnený, dosť silný, ale stále mladý Američan. Mali sme jednu letušku, peknú černošku, ktorá nám stále čosi vysvetľovala, a ja som ju nerozumel, ani americký spolusediaci nie, a brali sme to ako súčasť jej pracovného obradu. Odverklikovať čosi, čo aj tak všetci spolucestujúci počuli na lietadlách rôznych spoločností mnohokrát predtým.
„Letím z New Yorku ďalej do Moskvy. Mám tam konferenciu o ochrane zvierat. Ja pracujem v Arlingtone na Ministerstve vnútra," povedal Ministry of Interior, „ale my sa nezaoberáme policajnými vecami, to majú na starosti policajné útvary..." rozhovoril sa spolusediaci.
„V Moskve budeme na ich ministerstve rokovať o ochrane zvierat, hlavne sťahovavých vtákov, ľadových medveďov a mrožov. Však Kamčatka a Aljaška sú si geograficky veľmi blízko."
Použil slovo ‚walrus' a to znamená tuším ‚mrož'. Doma si to v slovníku skontrolujem.
„Ja sa venujem predovšetkým ľadovým medveďom, ale budeme tam desiati z USA a každý budeme mať vlastnú oblasť. Už v tomto lietadle sme štyria."
„A rusky hovoríte?"
„Áno, ja na konferencii tlmočníka nebudem potrebovať. Ale tlmočníkov budeme mať. To už je starosť hostiteľskej krajiny."
„Zaujímavé, že ste sa naučili rusky. Ja som mal ruštinu v škole povinnú, od štvrtej triedy, ale nikdy som nemal príležitosť sa s Rusmi porozprávať. Do nežnej revolúcie som tam dokonca ani nesmel cestovať. Po revolúcii sa moja pracovná orientácia začala uberať iným smerom."
„Mňa ruština začala zaujímať už na gymnáziu. To bola ešte studená vojna a ja som bol zvedavý, čo to za národ chce zlikvidovať nás a ktorý chceme zlikvidovať my. Aj som sa do Moskvy dostal. Najprv to boli krátke výlety, tie začali v roku 1983 a potom som tam bol jeden rok tesne pred vašimi zmenami."
„Už v 1983-om začali v Sovietskom zväze prvé zmeny. To už Brežnev umrel..." zaspomínal som.
„Áno, nasledoval Černenko, potom Andropov..."
„Diskutovali ste aj o politike? Nebáli sa Rusi hovoriť otvorene? U nás politika nebývala témou diskusií, akosi každý sa jej vyhýbal. To museli byť veľmi dobre známi, aby sa medzi sebou o politike rozhovorili. So sovietskymi tankami na našom území sme meniť nemohli nič a zbytočne sa rozčuľovať nemalo zmysel. Nehovoriac o tom, že stále bolo nablízku zvedavé ucho štátnej bezpečnosti. Teda to bol môj postoj, toho som sa držal."
Mohol som dodať, že v podstate je to môj postoj do dnešných dní. Miesto ŠtB som použil ruskú skratku KGB. Tá mu je nepochybne povedomejšia.
„Zaujímavé, že Rusi radi politizovali a veľmi otvorene. Dokonca by som povedal, že radi vyhľadávali konfrontácie..."
„Akým dojmom pôsobí na vás Moskva?"
„Pekné mesto, zaujímavé. Hlavne pre nás, lebo my, keď tam ideme, tak sa pohybujeme predovšetkým v centrálnej časti. Ale majú elegantné metro a tým sa dá pohodlne dostať kdekoľvek."
Mal som so sebou knihu Americkej satiry v mäkkej väzbe. Zastrčil som si ju do vaku v poslednom momente pred odchodom z domu. Vydali ju ešte v roku 1966 v Moskve, teda vydavateľstvom predávajúcim svoje knihy aj u nás prostredníctvom Sovietskej knihy, azda jediným oficiálne prístupným zdrojom anglo-americkej literatúry v časoch totality. Ukázal som ju spolucestujúcemu, s uznaním si pozrel mená autorov, ktorí sa v obsahu vyskytli. Vysvetlil som mu, ako mi pomáhal glosár na konci knihy.
„Vďaka týmto knihám som sa naučil čítať anglicky až na úroveň beletrie. Len hovoriť som sa nemal ako naučiť. To prišlo potom neskôr, keď som sa dostal do anglicky hovoriaceho prostredia. Ale do dnešných dní, ak v antikvariáte vidím knihu tohto vydavateľstva, si ju kúpim, hlavne kvôli glosárom. Mám rád americkú a anglickú klasiku a glosáre mi pomáhajú porozumieť aj veciam, ktoré už možno aj moderným Američanom a Angličanom unikajú."
Cestou nám ešte letuška, fešná Afroameričanka, niekoľkokrát vysvetľovala čosi do mikrofónu, čomu som zase nerozumel, rozdala malé občerstvenie, ktoré sa u mňa skladalo z akéhosi keksu a vody bez ľadu. Povedal som ‚water, no ice'.
„Možno som mal povedať ‚no rocks'. Či to sa používa iba pri ostrých drinkoch?" opýtal som sa svojho spoločníka. Tie ‚rocks' znamenajú kamene, ale v prípade drinkov aj ľad.
Tuším povedal, že to bolo v poriadku.
Tiež spomínal svoj pobyt v Transylvánsku, teda po našom v Sedmohradsku patriacemu Rumunsku. Zhodou okolností bol v oblasti, v ktorej žijú Maďari.
„To je neuveriteľné, ako sú tí ľudia hrdí na to, že sú Maďari. Neustále to zdôrazňovali a tvárili sa ako keby žili v Maďarsku."
„To poznáme aj od nás. My tiež máme veľa ľudí hlásiacich sa k maďarskej národnosti. Lenže niektorí sa zžili s tým, že sú občanmi Slovenskej republiky, iní by chceli autonómiu južnej časti Slovenska, kde sú najpočetnejší, a potom sú aj takí, čo by nedbali, keby sa celé Slovensko znovu pripojilo k Maďarskému kráľovstvu. Dnes to už je neuskutočniteľná predstava, ‚but that's what Hungarian nationalism is like', taký je maďarský nacionalizmus..."
Až mi bolo ľúto, že lietadlo pristálo a nemali sme viac času na rozhovor na načaté témy. Jeho postrehy zo Sedmohradska i Ruska by ma zaujímali. Bár by som takého spoločníka dostal o päť dní na ceste z New Yorku do Viedne.
